Najvyšší súd 8Sžhpu/1,2,3/2013 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu Mgr. Petra Mel

§ 3ods.

2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“), ktorá je zakázaná, - od 01.05.2001 do 30.09.2002

§ 4ods.

3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná - od 01.10.2002 do 30.04.2004

§ 4ods.

3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je zakázaná. Za vyššie uvedené konanie uloţil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom ţalobcovi v

1. rade podľa § 38 ods. 1 ZOHS vo výške 35 000 000 Sk, ţalobcovi v
2. rade vo výške 20 000 000 Sk a ţalobcovi v
3. rade 35 000 000 Sk. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklad všetci účastníci konania, o ktorom rozhodol ţalovaný napadnutým rozhodnutím tak, ţe výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, ţe: 4 8Sžhpu/1,2,3/2013 v bode č. 1 uviedol, ţe na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ- Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E- Group Operation Agreement for Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými aj ţalobcovia v
4. a
5. rade v čase od 01.03.1991 do 30.04.2004 a ţalobca v
6. rade od 01.03.1991 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udrţiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaţ, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná; bod č. 2 zmenil tak, ţe ţalobcom v
7. a 3 rade zachoval uloţenú pokutu z pôvodných 35 000 000 Sk na 1 161 780 € a ţalobcovi v 2 rade zníţil uloţenú pokutu z pôvodných 20 000 000 Sk na 331 930 €. Ţalobcovia sa jednotlivými ţalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhali, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd obmedzujúcich súťaţ č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.
8. Ţaloby boli od počiatku vedené v troch samostatných konaniach na tunajšom súde v senáte 4S a to: pod sp. zn. 4S/213/2009, 4S/230/2009, 4S/232/2009 a dňa 13.12.2012 boli spojené na spoločné konanie s tým, ţe konanie bude ďalej vedené pod spisovou značkou 4S/213/
9. Uznesením č. k. 4S/213/2009-452 zo dňa 28.01.2010 postupom v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. súd pribral do konania účastníkov správneho konania spoločnosti ABB Managemnet Services, ABB Switzerland, ABB Ltd., ALSTOM, AREVA T&D, AREVA T&D, AREVA T&D AG a Schneider. Nepribral do tohto konania tých účastníkov správneho konania, ktorí majú z titulu ţalobcov garantované práva vo veciach evidovaných tunajším súdom u senátov 1S (Fuji Electric Holdings Co., Ltd., Japonsko a Fuji Electric Systems Co., Ltd., Japonsko, sp. zn. 1S 180/09 a Siemens Aktiengesellschaft Osterreich, Rakúsko sp.zn. 1S 182/09) a 3S (Siemens AG, NSR, sp. zn. 3S 228/09, VA Tech T&D, Rakúsko, sp. zn. 3S 229/09, Nuova Magrini Galileo S.p.A, Taliansko, sp. zn. 3S 230/09 a Hitachi Ltd., Japonsko, Hitachi Europe Limited, Veľká Británia a JAEPS Co., Japonsko, sp. zn. 3S 231/09 ). 5 8Sžhpu/1,2,3/2013 Krajský súd uviedol, ţe ţalobcovia sa ţalobami domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP, pričom dôvody pre zrušenie uvedených rozhodnutí vyplývali z nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia č. 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem, a ţe ţalovaný mal na konanie aplikovať právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci správne konanie. Tieţ sa domnievali, ţe vzhľadom na to, ţe ţalovaný posúdil ich konanie ako trvajúci správny delikt, mal pri posudzovaní tohto konania postupovať minimálne tak, ţe bude aplikovať právny predpis účinný v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. To znamená, ţe ţalovaný mal na toto konanie aplikovať čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaţe stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“). V tejto súvislosti ţalobcovia tieţ uviedli, ţe zo strany ţalovaného bola nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia a aplikácia čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003, a ţe ţalovaný vôbec neuviedol ţiadne relevantné dôvody, prečo by sa na aplikáciu tohto článku mali vzťahovať temporálne pravidlá platné pre hmotnoprávne ustanovenia. Ţalobcovia boli toho názoru, ţe čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 slúţi ako konvergenčná norma, ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých by aplikáciou ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle komunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 mal ţalovaný v konaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6 Nariadenia č. 1/2003 a konanie zastaviť z dôvodu, ţe ţalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci, keďţe si túto právomoc atrahovala Európska komisia (ďalej len ,,Komisia“). Ţalobcovia mali za to, ţe v súlade s princípom legality a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva bol ţalovaný pri začatí konania povinný v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2013 aplikovať v prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo potenciálny vplyv na cezhraničný obchod medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťaţných noriem aj čl. 81 Zmluvy ES. Ţalobcovia mali za to, ţe ţalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťaţné právo, a to z dôvodu, ţe cieľ slovenských súťaţných noriem aplikovaných ţalovaným v konaní bol totoţný s cieľom sledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Ţalobca v
10. rade uviedol, ţe pre určenie toho, či sa na dané konanie mali vzťahovať ustanovenia Nariadenia č. 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy ţalovaný začal vo veci konať, t.j. 28.06.
11. V danom čase uţ Nariadenie č. 1/2003 bolo v Slovenskej republike priamo aplikovateľné a ţalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie podľa ţalobcov nerobí ţiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťaţného konania pred vstupom alebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na 6 8Sžhpu/1,2,3/2013 určité konanie, ktoré malo vplyv na spoločný trh, ţalovaný bol od tohto momentu automaticky zbavený právomoci konať ohľadom takého protisúťaţného konania. V súvislosti s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES ţalobca v
12. rade poukázal na Stanovisko generálneho advokáta Geelhoeda vo veci Asnef-Equifax. Ďalej ţalobca v
13. rade sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Saldanha, rozsudok vo veci Konle, vo veci Beck a vo veci Data Delecta. Ţalobca v
14. rade tieţ namietal pouţitie rozsudku vo veci SGL Carbon AG v. Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, ţe štáty mimo Európskej únie vykonávajú právomoc výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich vlastných záujmov. Podľa ţalobcov bez ohľadu na záver o prípustnosti retroaktívnej aplikácie čl. 81 došlo zo strany ţalovaného k porušeniu zásady ne bis in idem, čo odôvodnili tým, ţe konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred slovenskými orgánmi boli totoţné v skutkovom stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj v chránenom právnom záujme. Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania, ako aj ţiadateľ o neuloţenie pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťaţné právo, ako aj slovenské súťaţné právo chránia rovnaký právny záujem. Ţalobcovia v
15. a
16. rade ďalej podotkli, ţe ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ţalovaným vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070,075- 078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské soutěţe. Rozhodnutie českého súťaţného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská republika a Česká republika tvorili jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali ţiadne prekáţky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Rozhodnutie českého súťaţného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky. Ţalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťaţného orgánu pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťaţné konanie ţalobcu a ostatných účastníkov konania. Ţalobcovia v
17. aţ
18. rade ďalej namietali nedostatky týkajúce sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia zo strany ţalovaného, nakoľko podľa ich názoru ţalovaný dostatočne nepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaţe ţalobcom na slovenskom trhu. Ţalovaný mal v konaní povinnosť predloţiť dôkazy preukazujúce dostatočným spôsobom, ţe sa ţalobca podieľal na protisúťaţnom konaní na trhu v Slovenskej republike a nie dôkazy o údajnom protisúťaţnom konaní na iných trhoch. GQ-Dohoda nemôţe byť pouţitá ako dôkaz, ktorý by preukazoval údajné porušenie slovenských súťaţných noriem, 7 8Sžhpu/1,2,3/2013 a to preto, ţe jej účelom nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala prideľovania projektov v Slovenskej republike. Z toho dôvodu by ani akékoľvek údajné protisúťaţné konanie, ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli byť vo vzťahu k Slovenskej republike relevantné. Rovnako sa ţalobca v
19. rade odvolával na to, ţe koluzívne správanie týkajúce sa Slovenskej republiky mohli uskutočňovať európske spoločnosti na základe GQE-Dohody, ţalobca však nikdy nebol jej členom. Ţalobca v
20. rade bol toho názoru, ţe z textu GQ-Zmlúv jasne vyplýva, ţe sa tieto nemajú vzťahovať na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je moţné inak odvodiť, ţe by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Taktieţ ţalobca v
21. rade v ţalobe tvrdil, ţe protisúťaţná dohoda sa nevzťahovala na územie Slovenskej republiky. Z GQ-Dohody vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy a nevzťahovali sa na slovenský trh. Takéto konanie potom nie je moţné podľa ţalobcu posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len ,,ZOHS“). Ţalobca v
22. rade povaţoval za potrebné uviesť aj to, ţe okrem toho, ţe dôkazy predloţené spoločnosťou ABB v rámci ţiadosti o neuloţenie pokuty, nepreukazujú ţiadne porušenie slovenských súťaţných noriem zo strany ţalobcu, došlo zo strany ţalovaného tým, ţe tieto dôkazy nepreveril, k porušeniu jeho povinností vyplývajúcich zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny poriadok“). Navyše skutočnosť, ţe sa ţalovaný v takomto značnom rozsahu spoliehal na tieto dôkazy bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. V prípade dôkazov predloţených účastníkom konania ABB ţalobca v
23. rade uviedol, ţe vo svojej podstate predstavujú iba jediný dôkaz, a to výpoveď účastníka konania ABB. Všetky tieto dokumenty totiţ majú spoločné to, ţe boli účelovo vytvorené spoločnosťou ABB v rámci jej ţiadosti o Leniency. Všetky dokumenty vytvorené účastníkom konania ABB preto ţalovaný bol povinný zohľadniť ako jedinú výpoveď účastníka konania a nie ako jednotlivé listinné dôkazy v zmysle § 34 ods. 2 správneho poriadku. E-mailová korešpondencia naopak podľa ţalobcu v
24. rade v porovnaní s predchádzajúcimi dôkazmi predstavuje samostatný dôkaz, ktorý bol ţalovaný oprávnený vykonať samostatne. V tomto prípade sa však ţalovaný dopustil pochybenia, keď tento dôkaz nesprávne vyhodnotil. Ţalobca v
25. rade má za to, ţe jediný dôkaz, ktorý ţalovaný získal z iných zdrojov ako z výpovede účastníka konania ABB, je výpoveď účastníkov konania Hitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS týkajúca sa stretnutia dňa 11.05.
26. Pretoţe však 8 8Sžhpu/1,2,3/2013 ţalovaný v správnom konaní dospel k záveru, ţe jeho právomoc k šetreniu údajného protisúťaţného konania je daná iba do 30.04.2004, nebol oprávnený pre účely svojho správneho konania prihliadať k dôkazom a skutočnostiam, ktoré nastali aţ po tomto dátume. Ţalobca v
27. rade tvrdil, ţe jediný dôkaz zhromaţdený ţalovaným v správnom konaní ukazuje, ţe iba európski dodávatelia GIS - strany GQE-Dohody - mali vo vzťahu k Slovensku údajnú kartelovú dohodu. Taktieţ neexistuje ţiadny dôkaz, ţe sa ţalobca v
28. rade zúčastnil dohody spôsobom ustanoveným v GQ-Dohode. Ţalobca v
29. rade sa naproti tomu domnieval, ţe existuje dostatočný dôkaz, ţe ţalobca nebol aktívny na slovenskom trhu v súlade s GQ- Dohodou, keďţe jeho konanie alebo skôr nekonanie na slovenskom trhu GIS, bolo zaloţené na legitímnych komerčných úvahách a nebolo nijakým spôsobom spojené s postupmi predpokladanými v GQ-Dohode. Ţalobcovia ďalej namietali dôkaznú relevanciu zoznamu GIS projektov na Slovensku, predloţených v rámci ţiadosti o Leniency spoločnosťou ABB. Ţalobca v
30. rade k tomu uviedol, ţe tento zoznam nemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho konania ţalobcu ţiadnu dôkaznú hodnotu, keďţe samotný zoznam nepreukazuje, ţe ţalobca vedel o slovenských projektoch a vo vzťahu k týmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom na druhej strane skôr preukazuje, ţe o uvedených slovenských projektoch rokovali výlučne európske spoločnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené. Ţalobca v
31. rade podotkol, ţe okrem tvrdení spoločnosti ABB, ţe všetci účastníci správneho konania rokovali o slovenských projektoch, sa v spise nenachádza ţiadny dôkaz, ktorý by túto skutočnosť preukazoval. Ţalobca v
32. rade ďalej poznamenal, ţe zoznam navyše obsahuje verejne dostupné údaje a spoločnosť ABB tak zoznam mohla vytvoriť bez ohľadu na to, či skutočne bola prítomná pri prerokovaní v nich uvedených projektoch v rámci údajného protisúťaţného konania. Ţalobca v
33. rade najmä namietal, ţe sa v rámci projektu Vajnorská nedopustil a ani nemohol dopustiť akéhokoľvek protisúťaţného konania, pretoţe dodávku GIS realizoval v rámci svojho vlastného koncernu. Vzťahy medzi spoločnosťami patriacimi do jednej podnikateľskej skupiny totiţ nie sú vzťahmi konkurenčnými, a preto nemôţu mať ţiaden vplyv na hospodársku súťaţ na relevantnom trhu GIS. Ďalej projekt uvedený v bode 523 rozhodnutia o rozklade pod názvom „SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE: Projekt NPP Jaslovské - č. 1422“ (ďalej len ,,projekt Jaslovské“) bol podľa informácií ţalobcu v
34. rade od počiatku zadávaný ako vzduchom izolované spínacie zariadenie (AIS). Jeho realizácia sa preto ţiadnym spôsobom nemohla dotknúť hospodárskej súťaţe na relevantnom trhu GIS v Slovenskej republike. Ţalobca v
35. rade uviedol taktieţ, ţe nikdy nedodával produkty GIS na slovenský trh. Preto neexistuje ţiadny dôkaz o údajnej nezákonnej činnosti ţalobcu 9 8Sžhpu/1,2,3/2013 na slovenskom trhu. Dôkaz predloţený spoločnosťou ABB iba podporuje, ţe európski dodávatelia GIS viedli svoje vlastné diskusie o projektoch GIS v súvislosti s európskymi projektmi. Ţalobca v.
36. rade poukázal tieţ na to, ţe ţiadni iní neeurópski výrobcovia GIS (ktorí neboli účastníkmi GQ-Dohody alebo GQE-Dohody) neboli alebo nie sú aktívni na slovenskom trhu, ako napr. výrobcovia z Juţnej Kórei alebo Taiwanu. Ţalovaný nezhromaţdil ţiadny dôkaz, ktorý by ukázal prítomnosť týchto ázijských výrobcov na Slovensku. Ţalobcovia v
37. a
38. rade uviedli, ţe rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s GIS, spočívalo v rôznych prekáţkach právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťaţovali vstup ţalobcu na tento trh. Ţalobcovia v
39. a
40. rade ďalej v ţalobe konkretizovali dôvody, pre ktoré sa rozhodli na európsky trh nevstupovať. Podľa ţalobcu v
41. rade prekáţky sa týkajú najmä výrobných nákladov, nákladov na dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri technických bariérach ţalobca poukázal, ţe sa špecializuje na vysokonapäťové GIS a na trhy v Ázii a na Blízkom východe, jeho produktové rady GIS boli vyrobené tak, aby spĺňali poţiadavky japonského a ázijského trhu. Ţalovaný nepredloţil ani jeden dôkaz na podporu záverov, ţe neexistovali ţiadne prekáţky, a ţe ţalobca v
42. rade nemohol súťaţiť s európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho konania prvého stupňa ţalovaný nevykonal (hoci to ţalobca v
43. rade navrhol) svoje vlastné vyšetrovanie na dokázanie skutočností zistených ţalobcom, t.j. ţe závery štúdií predloţených ţalobcom sa na Slovensko neuplatňujú. Naopak ţalovaný ignoroval svedeckú výpoveď spoločnosti ABB a znalecké posudky pripravené CRA International, JRM a prof. V. a dopustil sa tieţ zásadného pochybenia v tom, ţe vybral len také pasáţe zo ţiadosti spoločnosti ABB o neuloţenie pokuty, ktoré spĺňajú jeho vlastnú teóriu a účely. Ţalobca v
44. rade tieţ namietal, ţe ţalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu tovarového a priestorového relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia uvedené v rozhodnutí Komisie, na GQ-Dohodu, resp. na dôkazy predloţené zo strany spoločnosti ABB, bol ţalovaný povinný pri určovaní priestorového a tovarového relevantného trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie, a to s pouţitím štandardných techník pre určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti jednotlivých produktov). V tomto smere preto podľa ţalobcu v
45. rade došlo k porušeniu povinnosti ţalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Ţalobca v
46. rade ďalej podotkol, ţe z postupu ţalovaného navyše vyplýva, ţe v správnom konaní nesprávne postupoval podľa zásady formálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje, napr. v civilnom súdnictve. Na viacerých miestach v rozhodnutí o rozklade 10 8Sžhpu/1,2,3/2013 sa totiţ uvádza, ţe má určitú skutočnosť za preukázanú, keďţe ju účastníci konania podľa jeho názoru nepopreli, či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretoţe ţalovaný nebol schopný ţalobcovi na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie ZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku ani oprávnený ţalobcu potrestať. Čo sa týka dôkazov o dĺţke trvania údajného protisúťaţného konania, ţalobca v
47. rade trval na tom, ţe tieto dôkazy sú nedostatočné a v ţiadnom prípade nepreukazujú účasť ţalobcu na akomkoľvek karteli vo vzťahu k Slovenskej republike a uţ vôbec nie v súlade s poţadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ ide o dĺţku trvania GQ-Dohody, ţalobca v
48. rade namietal, ţe ţalovaný nezohľadnil to, ţe v období od apríla 1999 do marca 2002 došlo k prerušeniu účinnosti GQ-Dohody a ţalobca v
49. rade sa v tomto období nemohol ani zúčastniť protisúťaţného konania. Ďalej ţalobca v
50. rade tvrdil, ţe po apríli 1999 sa neuskutočnili ţiadne relevantné diskusie. Pre obdobie po 25.03.2002 v spise neexistuje absolútne ţiadny dôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo vzťahu k slovenskému trhu. Z toho dôvodu podľa ţalobcu v
51. rade nie je moţné preukázať, ţe koluzívne konanie vo vzťahu k Slovenskej republike pretrvávalo aj po tomto dátume. Ţalobca v
52. rade na druhej strane uviedol, ţe ţalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu sa spoločnosti skupiny Siemens podieľali na údajnom protisúťaţnom konaní v Slovenskej republike, a to najmä na okamih začatia ich protisúťaţného konania. Ţalovaný u spoločností Nuova Magrini a VA TECH T&D dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťaţné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťaţnom konaní. Ţalobca v
53. rade zdôraznil, ţe ţalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemoţnosť spoločností patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na protisúťaţnom konaní v Slovenskej republike. Podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná aţ do roku 1995, kedy prevzala holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Aţ do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike úplne vylúčená. Ţalobca v
54. rade bol toho názoru, ţe platnosť GQ-Dohody bola ukončená po odstúpení spoločnosti Siemens v roku 1999, a ţe GQ-Dohoda uţ nebola uplatniteľná najneskôr v roku 1999 a kaţdá ďalšia dohoda pojednávala iba o Ázii a Blízkom východe. Ţalovaný preto pokutoval ţalobcu v
55. rade za obdobie rokov 1999 aţ 2004, kedy GQ-Dohoda, ktorú ţalovaný povaţuje za primárny dôkaz porušenia zákona, uţ prestala existovať, pričom ţalovaný ani nepredloţil ţiaden dostatočný dôkaz, ţe údajné porušenie pokračovalo po roku 1999, a teda nemôţe uloţiť pokutu. 11 8Sžhpu/1,2,3/2013 Ţalobca v
56. rade bol ďalej toho názoru, ţe závery ţalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku je moţné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiţ k dôvodeniu zodpovednosti nedostatočné, ţe materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba zo záveru, ţe táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je moţné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti. Ţalobcovi ďalej namietali procesné pochybenia ţalovaného, keď ţalobca v
57. rade mal za to, ţe slovenské súťaţné právo podobne ako európske súťaţné právo vyţaduje, aby výzva pred vydaním rozhodnutia, resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere určovala konanie, voči ktorému smerujú výhrady ţalovaného, resp. komisie a to tak, aby bolo účastníkovi konania umoţnené riadne sa voči uvedeným tvrdeniam brániť. Ţalobca v
58. rade tvrdil, ţe okrem toho, ţe druhá výzva bola vágna, na viacerých miestach boli nesprávne pouţité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie, čo malo za následok zmätočnosť ohľadom toho, z čoho bol ţalobca vlastne obvinený a dôkazov, na ktorých sa obvinenia voči ţalobcovi zakladali. V druhej výzve ţalovaný nielenţe riadne neoboznámil ţalobcu v
59. rade s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho ţalobcu v
60. rade v tomto smere závaţne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom (resp. vôbec) ţalobcu o spôsobe (re)kalkulácie pokuty ţalobcovi, ktorý bol následne detailne prezentovaný v druhostupňovom rozhodnutí. Ďalej ţalobcovia v
61. a
62. rade namietali neunesenie bremena dokazovania a to najmä pokiaľ ide o preukázanie protisúťaţného konania vo vzťahu k Slovenskej republike. Podľa ţalobcu v
63. rade ţalovaný nepreukázal v poţadovanom štandarde, ţe bol ţalobca zapojený do údajných nezákonných činností na slovenskom trhu. Nebola preukázaná ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi japonských a európskych členov GQ-Dohody. Ţalovaný presunul dôkazné bremeno na ţalobcu, aby preukázal negatívnu skutočnosť, t.j. ţe konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho správania neexistovali, a tým ţalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaţdené v spise, menovite GQ-Dohoda, GQE-Dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských projektov, nepredstavujú dostatočný dôkaz, na základe ktorého by ţalovaný mohol usúdiť, 12 8Sžhpu/1,2,3/2013 ţe bol ţalobca v
64. rade zapojený do údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu k Slovenskej republike. Okrem toho ţalobca v
65. rade trval na tom, ţe ţalovaný ignoroval tú skutočnosť, ţe okrem GQ-Dohody neexistuje ţiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom čokoľvek naznačoval o ţalobcovi. Podľa ţalobcu v
66. rade výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami. Ţalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne nevymedzil skutok - protisúťaţné konanie, ktorého sa mal ţalobca údajne dopustiť, a najmä presne neopísal spôsob, akým malo údajne k spáchaniu protisúťaţného konania dôjsť. Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutia presne a jednoznačne neuvádza miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať takým spôsobom, aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Taktieţ ţalobca v
67. rade namietal, ţe z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup ţalobcu povaţuje ţalovaný za jednotlivé typy protisúťaţného konania uvedené vo výrokových častiach napadnutých rozhodnutí. Ţalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani ţiadnym spôsobom nepreukazuje, ţe by určitý konkrétny postup ţalobcu v
68. rade a ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky týchto jednotlivých typov protisúťaţných konaní. Ţalobca v
69. rade bol tieţ toho názoru, ţe ţalovaný si nesplnil povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa ţalovaný takmer vôbec nezaoberá podľa ţalobcu v
70. rade ţiadnou z jeho námietok, úplne ignoruje väčšinu z nich a vyvracia argument ţalobcu v
71. rade veľmi jednoduchým spôsobom. Na podporu svojho tvrdenia sa ţalobca v
72. rade odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR (sp. zn. ÚS 56/01 z 10.07.2002). Ţalobca v
73. rade tieţ argumentoval, ţe došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, keďţe mu nebol poskytnutý dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia. S prihliadnutím na rozsah a závaţnosť skutočností uvedených v druhej výzve a potrebu informovať prostredníctvom právneho zástupcu o týchto skutočnostiach ţalobcu, ktorý má sídlo v Japonsku, bola lehota na predloţenie vyjadrenia k druhej výzve aj napriek predĺţeniu lehoty, ku ktorej došlo na základe ţiadostí účastníkov konania, neadekvátna. Uvedené predstavuje podľa ţalobcu porušenie práva ţalobcu na obhajobu zakotveného v čl. 6 ods. 3 písm. a/, b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a takisto porušenie § 3 ods. 2 správneho poriadku. Ţalobca v
74. rade namietal, ţe podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal ţalovaný vydať rozhodnutie o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺţenej lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS. Rozhodnutie o rozklade však 13 8Sžhpu/1,2,3/2013 bolo ţalobcovi doručené aţ 24.09.2009, teda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty. Podľa názoru ţalobcu časový rozdiel medzi vydaním a doručením rozhodnutia o rozklade nie je moţné povaţovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia účastníkom konania. Ţalobcovia v
75. aţ
76. rade namietali ďalej pokutu pričom ţalobca v
77. rade namietal, ţe zo strany ţalovaného malo dôjsť k zníţeniu pokuty uloţenej ţalobcovi, a to z dôvodu, ţe ţalovaný nebol oprávnený uloţiť ţalobcovi pokutu za protisúťaţné konanie, ktoré sa uskutočnilo pred 01.05.2001, kedy nadobudol účinnosť súčasný zákon o ochrane hospodárskej súťaţe. Je tomu tak preto, ţe v zmysle predchádzajúcich zákonov mohol ţalovaný uloţiť pokuty podnikateľom len v priebehu troch rokov od roku, kedy nastalo ich porušenie. Ţalobca v
78. rade tieţ trval na tom, ţe na základe prechodných ustanovení zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaţe a zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe v znení neskorších predpisov ţalovaný nemá právomoc uloţiť pokutu ţalobcovi za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.
79. Podľa ţalobcu moţnosť ţalovaného uloţiť pokutu za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.2001, t. j. dátumu, kedy obidva akty stratili účinnosť, uplynula k 30.04.2004, t. j. tri roky od dátumu, kedy zákon č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 188/1994 Z. z.“) stratil účinnosť. Rovnako ţalobca v
80. rade argumentoval tak, ţe ţalovaný porušil jeho právo na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie a ţalobca bol vystavený právnej neistote ohľadom spôsobu výpočtu pokuty tým, ţe ţalovaný v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, z ktorého Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneuţívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaţ (ďalej len „Metodický pokyn“) vychádzal pri ukladaní pokút, následne ţalovaný v rámci druhej výzvy pred vydaním rozhodnutia zmätočne odkázal na Metodický pokyn z roku 2008, ako aj tým, ţe výška pokuty v druhostupňovom rozhodnutí bola ţalovaným pravdepodobne prepočítaná na základe internej Smernice o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003 účinnej od 01.01.
81. Ţalobca v
82. rade poukazoval aj na to, ţe v oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné uloţiť túto niţšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. V záujme zachovania tejto zásady bol preto ţalovaný povinný pouţiť pri stanovení sankcie metodický pokyn ţalovaného pre stanovovanie sankcií účinný v dobe vydania rozhodnutia o rozklade - 14 8Sžhpu/1,2,3/2013 Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneuţívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaţ. Ţalobca v
83. rade mal tieţ za to, ţe rozhodnutie v časti týkajúcej sa pokuty je nepreskúmateľné, pričom uvádza viacero dôvodov. Predovšetkým z druhostupňového rozhodnutia nie je moţné vyvodiť metódu resp. spôsob, aký ţalovaný pouţil pri určení základnej sumy pokuty uloţenej ţalobcovi. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia nasvedčuje tomu, ţe ţalovaný svojvoľne, bez uvedenia konkrétnej metodológie, rozdelil pokutu na časť uloţenú za závaţnosť údajného porušenia súťaţných noriem a na časť, ktorá zodpovedá dĺţke údajného porušenia tak, aby výška pokuty dosiahnutá takýmto rozdelením, zodpovedala celkovej výške pokuty udelenej zo strany prvostupňového správneho orgánu, čo je neprípustné a zároveň v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako aj podľa ţalobcu v
84. rade stanovenie dĺţky údajného protisúťaţného konania ţalovaným nemá podklad vo vykonaných dôkazoch. Ţalovaný preto nebol oprávnený pri stanovovaní pokuty zohľadniť dĺţku údajného protisúťaţného konania, ktorá podľa neho bola značná. Ţalobca v
85. rade sa nestotoţnil ani s názorom ţalovaného, ţe závaţnosť správneho deliktu je nutné určiť podľa ekonomickej sily, t. j. podľa obratu kaţdého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky veci totiţ vyplýva, ţe obrat je kritérium, ktoré nemôţe mať ţiadny vplyv na závaţnosť protiprávneho konania. Na jeho závaţnosť môţe mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Ţalobca v
86. rade sa domnieval, ţe výška pokuty nie je oprávnená a je neprimerane vysoká. Dôkazy zhromaţdené ţalovaným bezpochyby preukazujú, ţe ţalobca v
87. rade sa nikdy nezúčastnil na ţiadnej dohode alebo koordinácii, pokiaľ ide o slovenský trh. V tomto ohľade je pokuta uloţená ţalobcovi v
88. rade neprimerane vysoká v porovnaní s pokutami uloţenými európskym členom kartelu, ktorí mohli a pravdepodobne aj mali skutočný dopad na slovenský trh a hospodársku súťaţ. Ţalovaný si tieţ nesplnil ani povinnosť uviesť dôvody vo vzťahu k výške pokuty, hlavne čo sa týka presných kritérií, váh a metód na vypočítanie pokuty. Ţalobca v
89. rade sa tieţ domáhal toho, aby ţalovaný pri posudzovaní/výpočte pokuty prihliadol na veľkosť relevantného trhu a jeho vplyvom na určenie základnej sadzby pokuty. Ak posúdenie veľkosti relevantného trhu ţalovaný v danej veci nepovaţoval za účelné, mal aspoň uviesť dôvody, ktoré ho viedli k danému záveru. Ţalovaný sa tieţ dostatočne a jednotlivo nezaoberal ďalšími faktormi, ktoré mal zohľadniť pri posudzovaní výšky pokuty v súlade s § 38 ods. 10 ZOHS, ako aj na skutočnosť, ţe mu doteraz ţalovaným nikdy nebola uloţená pokuta. 15 8Sžhpu/1,2,3/2013 Ţalobca v
90. rade uviedol, ţe aj keby spáchal delikt vo vzťahu k slovenskému územiu, je tu niekoľko zásadných poľahčujúcich okolností, a to ţe údajné porušenie zákona nastalo z nedbanlivosti, ţalobca v
91. rade bol v pasívnej úlohe, pokiaľ ide o slovenský trh, a nikdy nezačal ani sa nedopustil akéhokoľvek porušenia zákona vo vzťahu k trhu a napokon účasť ţalobcu v
92. rade na činnostiach údajne porušujúcich zákon vo vzťahu k slovenskému trhu bola veľmi nepatrná, ak nie neexistujúca. Z toho dôvodu ţalobca v
93. rade tvrdil, ţe ţalovaný pochybil, keď nevzal do úvahy tieto poľahčujúce okolnosti pri posudzovaní výšky pokuty a ţiadal súd o zníţenie pokuty. Ďalej podľa ţalobcov v
94. a
95. rade bol zo strany ţalovaného porušený princíp primeranosti, keď posudzoval pokutu uloţenú ţalobcom v
96. a
97. rade za zapojenie do GQ- Dohody rovnakým spôsobom, ako pri európskych výrobcoch, ktorí boli zapojení do obidvoch dohôd – GQ-Dohody aj GQE-Dohody. Ţalobca v
98. rade je toho názoru, ţe došlo zo strany ţalovaného aj k diskriminačnému zaobchádzaniu vo vzťahu k nemu v porovnaní s európskymi spoločnosťami, keďţe mu bola uloţená druhá najvyššia pokuta z pomedzi všetkých účastníkov a to aj napriek tomu, ţe európske spoločnosti boli účastníkmi GQ- Dohody, podieľali sa na európskych aktivitách na základe GQ-Dohody, zatiaľ čo japonské spoločnosti boli len účastníkmi GQ-Dohody. Krajský súd konštatoval, ţe medzi ţalobcami a ţalovanými nie je sporu o tom, ţe skutkovo týmto konaním ţalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie ţalovaného, sa uţ v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.
99. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz ţalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES (ďalej len „ZES“). Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Ţalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z. z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného ţalovaným pre obdobie konania ţalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa ţalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaţi existujúcej na tunajšom trhu, pretoţe v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaţe a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 ZES. 16 8Sžhpu/1,2,3/2013 Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak ţalovaný, oba súťaţné orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, ţalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uloţili účastníkom konania pokuty. Krajský súd poukázal na to, ţe základné procesné námietky ţalobcov smerujú proti porušeniu zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, ţalovaným nespochybňovanom, ţe tým istým konaním ako teraz ţalovaný v napadnutom rozhodnutí sa uţ v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní uţ skôr neţ ţalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, ţe táto otázka je uţ plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky poloţené Krajským súdom v Brne. Z predmetného rozsudku vyplýva, ţe podľa názoru SD EÚ, čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa SD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, ţe v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) aţ 01.05.2004, v obdobiach pred týmto dátumom. Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003, orgán pre hospodársku súťaţ dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaţe sankcionovať protisúťaţné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k EÚ. Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaţ dotknutého členského štátu uloţil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ pokuty uloţené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaţ neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov. V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, ţe námietky ţalobcov v tejto časti nie sú dôvodné. Krajský súd taktieţ vyhodnotil námietku ţalobcu v
100. rade o tom, ţe rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené aţ po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení 17 8Sžhpu/1,2,3/2013 s § 34 ods. 2 ZOHS, za nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon z hľadiska materiálneho a procesného, podľa názoru krajského súdu, ţiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje. Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náleţitosťami napadnutého rozhodnutia ţalovaného a poukázal na to, ţe v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva ţe na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, aţ po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náleţitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti so ţalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia ţalovaného a dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Ţalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 01.03.1991 do 30.04.
101. Je nesporné, ţe vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď ţalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom ţalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi ţalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na to, ţe z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Ţalovaný analýzou jednotlivých projektov