1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 20.11.2014 o 13:00 hod. na čas potrebný na rozhodnutie o jeho ţiadosti o udelenie azylu, na 60 dní - do 18.01.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce"). V dôvodoch svojho rozsudku krajský súd uviedol, ţe odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţnil. Krajský súd neprihliadol na odvolaciu námietku, ţe pobyt navrhovateľa na území SR je oprávnený, s poukazom na skutočnosť, ţe mu bol uloţený rozsudkom okresného súdu trest vyhostenia, ktorého výkon z dôvodu podania ţiadosti o azyl bol prerušený, avšak tento trest vyhostenia je právoplatne uloţený. Poukázal tieţ na to, ţe pobyt navrhovateľa na území SR nie je oprávnený tieţ z dôvodu, ţe navrhovateľ bol právoplatne administratívne vyhostený z územia SR rozhodnutím OCP PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014 s právoplatnosťou dňa 11.06.2014 so zákazom vstupu do 11.06.2019. Táto skutočnosť bola práve dôvodom odsúdenia navrhovateľa
1 písm. c/ Trestného zákona za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Podanie ţiadosti o azyl nie je dôvodom na oprávnenosť pobytu takéhoto ţiadateľa na území SR. K odvolacej námietke, ţe voči navrhovateľovi sa nevedie konanie v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o vyhostenie alebo vydanie, krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.
názoru Ústavného súdu SR moţno rozumne predpokladať, ţe cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla poţiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil". V súvislosti so spochybňovaním relevancie citovanej judikatúry súd uznal, ţe opakovaná citácia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sţa/52/2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Sp/87/200-57 (so zrejmou nepresnosťou) sa nevzťahuje na prípady, posudzované
ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov, ktorého aplikácia je podmienená existujúcou ţiadosťou o azyl pred vydaním takéhoto rozhodnutia, nie aţ následne počas doby zaistenia. Zdôraznil však, ţe citácia judikatúry v širšom kontexte nespôsobuje nedôvodnosť a nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, ak sa cituje ďalšia judikatúra vzťahujúca sa na individuálny prípad. Za nedôvodnú povaţoval súd námietku vytýkajúcu nemoţnosť vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia, keď pripomenul, ţe z administratívneho spisu odporcu a jeho vyjadrenia je zrejmé, ţe počas konania bol na ţiadosť účastníka konania - odporcu, pred spísaním zápisnice o podaní vyjadrenia telefonicky o tomto úkone vyrozumený advokát, ktorý uviedol, ţe počas konania sa na OCP PZ Michalovce nedostaví. Súd sa nestotoţnil s námietkou o zmätočnosti postupu odporcu, pričom poukázal na úplné znenie splnomocneným zástupcom navrhovateľa neúplné citovaného rozkazu RÚHCP PZ č. 54/2013 v znení rozkazu RÚHCP PZ č. 24/2014, a to v zmysle III. časti článku 4 ods. 11 písm. a/, v zmysle ktorého „Ak Migračný úrad nerozhodne o ţiadosti o udelenie azylu
1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, ÚPZC vyrozumie policajný útvar o tom, ţe odpadol účel zaistenia a ak sú na to dôvody, policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, ho následne zaistí
Navrhovateľ bol z predchádzajúceho zaistenia, ako to uţ bolo uvedené, prepustený z tohto 4 1Sža/5/2015 dôvodu a opätovne zaistený za existencie dôvodu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Podmienkou takéhoto zaistenia je práve existencia vyhlásenia o ţiadosti o azyl, čo bolo splnené, nakoľko odporca rozhodol o opätovnom zaistení navrhovateľa dňa 20.11.2014 z dôvodu podanej ţiadosti o azyl dňa 22.09.2014. V súvislosti s odvolacím dôvodom týkajúcim sa zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená navrhovateľova ţiadosť o azyl, krajský súd uviedol, ţe zákon o azyle, ani zákon o pobyte cudzincov, neukladajú ako podmienku zaistenia ţiadosť Migračného úradu, či dopytovanie sa Migračného úradu zo strany odporcu, či je potrebné zaistenie navrhovateľa. Zákonným dôvodom je predchádzajúce konanie navrhovateľa, ktorý uţ ôsmykrát poţiadal o azyl a z viacerých dôvodov a to aj z dôvodov opustenia pobytového tábora a územia SR, nebolo moţné rozhodnúť o jeho ţiadostiach v merite veci, keďţe prevaţne dochádzalo k zastaveniu konania. Týmto odôvodnením odporcu v napadnutom rozhodnutí povaţoval krajský súd za nedôvodnú odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Krajský súd nezohľadnil ani námietku navrhovateľa vytýkajúcu zmätočnosť rozhodnutia z dôvodu, ţe
jeho názoru mal odporca
uvádzaných dôvodov zaistiť navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.
názoru súdu prvého stupňa bol postup odporcu správny, pričom sa náleţité zaoberal aj rizikom úteku, ktoré je náleţitosťou ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a jednou z podmienok zákonného zaistenia. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti, krajský súd povaţoval za nedôvodnú tieţ námietku ohľadom článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o zákonnosti zaistenia z hľadiska jeho efektívnosti a účelnosti. V súvislosti s námietkami ohľadne rizika úteku a čas zaistenia krajský súd poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí a na predchádzajúce konania navrhovateľa v súvislosti s podanými ţiadosťami o udelenie azylu. Zdôraznil, ţe v danom prípade sa jedná o ôsmu ţiadosť o udelenie azylu. odporca správne zohľadnil predchádzajúcu dobu zaistenia a vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonnú lehotu šiestich mesiacov. II. Odvolanie navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom navrhol 5 1Sža/5/2015 napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby odvolací súd nariadil okamţité prepustenia navrhovateľa zo zaistenia. Namietal, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, ţe postup odporcu, ktorým pozbavil navrhovateľa osobnej slobody bol v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Záver súdu prvého stupňa o tom, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa nie je zmätočné a nezrozumiteľné nie je správny, nakoľko odporca nemal ani ustálené, čo je vlastne účelom zaistenia odporcu, keďţe sa mylne domnieval, ţe týmto účelom je riziko úteku odporcu. Súd vyhodnotil ako vecne správne rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa aj napriek tomu, ţe výrok a jeho odôvodnenie sú v očividnom rozpore. Súd potom dospel k nesprávnemu záveru, ţe dôvodom zaistenia navrhovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je jeho predchádzajúce správanie, aj napriek tomu, ţe dôvodom zaistenia
tohto ustanovenia je potreba zistenia skutočností, týkajúcich sa azylového konania navrhovateľa, ktorá však nebola odporcom nijako odôvodnená. Pripomenul, ţe pokiaľ krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 9.10.2013, navrhovateľ bol zaistený
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za účelom zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu a je zrejmé, ţe jeho zaistenie nikdy nemôţe viesť k jeho vyhosteniu a v čase vydania predmetného nálezu zákon o pobyte cudzincov neobsahoval ustanovenie § 88a, ktoré obsahuje podmienky zaistenia ţiadateľa o azyl. Navrhovateľ trval na námietke zmätočnosti rozhodnutia spočívajúcej v neustálení účelu zaistenia a v rozpore výroku s odôvodnením s tým, ţe súd prvého stupňa touto námietkou vôbec nezaoberal. Z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa nepochybne vyplýva, ţe odôvodnenie tohto rozhodnutia je v rozpore s jeho výrokom. Je síce pravdou, ţe odporca sa môţe zaoberať rizikom úteku, ktorého existencia je podmienkou pre zaistenie navrhovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, avšak v rozhodnutí odporcu o zaistení navrhovateľa sa odporca nikde nezaoberá účelom, pre ktorý bol navrhovateľ zaistený, a teda aké skutočnosti o navrhovateľovej ţiadosti o azyl je potrebné zistiť, prípadne, ako vôbec správny orgán dospel k záveru, ţe takéto skutočnosti je potrebné zistiť. Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa je zmätočné a nezrozumiteľné nielen 6 1Sža/5/2015 z dôvodu, ţe jeho výrok je v rozpore s jeho odôvodnením, ale aj z dôvodu, ţe odporca ani nemal ustálené, čo je vlastne účelom zaistenia navrhovateľa, keďţe v rozhodnutí o zaistení uviedol, ţe prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Súd prvého stupňa túto váţnu vadu rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa v napadnutom rozsudku len „ospravedlnil" tým, ţe riziko úteku je jednou z podmienok, ktoré je odporca povinný skúmať pri zaistení navrhovateľa
1 písm. b). Takýto postup je neprípustný. Navyše, z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa vyplýva, ţe odporca sa nezaoberal „aj rizikom úteku navrhovateľa", tak ako to uvádza súd prvého stupňa, ale zaoberal sa len rizikom úteku navrhovateľa, ktoré však samo o sebe nie je dôvodom na jeho pozbavenie osobnej slobody
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa nie je zmätočné. Z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa pre jeho zmätočnosť nemoţno zistiť, z akého dôvodu bol navrhovateľ zaistený. Navrhovateľ zdôraznil, ţe účel zaistenia — riziko úteku nie je zákonným dôvodom zaistenia, tým môţe byť len potreba zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu. Poukázal na to, ţe uţ v podanom opravnom prostriedku namietal, ţe z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa vôbec nevyplýva, ako odporca dospel k záveru, ţe navrhovateľa bolo potrebné zaistiť
1 písm. b), teda za účelom zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o azyl. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí uviedol, ţe zákon o azyle a ani zákon o pobyte cudzincov, neukladajú ako podmienku zaistenia ţiadosť Migračného úradu, či dopytovanie sa Migračného úradu zo strany odporcu, či je potrebné zaistenie navrhovateľa. Zákonným dôvodom na zaistenie navrhovateľa je
súdu prvého stupňa predchádzajúce konanie navrhovateľa, ktorý uţ ôsmykrát poţiadal o azyl a z viacerých dôvodov, a to aj z dôvodu opustenia pobytového tábora a územia SR, nebolo moţné rozhodnúť o jeho ţiadosti v merite veci. Ak by bol záver súdu prvého stupňa správny, mohlo by dochádzať k svojvôli na strane správneho orgánu, ktorý by mohol pozbaviť osobnej slobody kaţdého cudzinca, ktorý je 7 1Sža/5/2015 ţiadateľom o azyl, a to bez akejkoľvek potreby toto rozhodnutie v časti účelu zaistenia náleţite odôvodniť. Súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odporcu nie je zmätočné, a tak je zrejmé, ţe účelom zaistenia navrhovateľa bolo zistenie skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ţiadnu zmienku o aktuálnom azylovom konaní, okrem uvedenia skutočnosti, ţe navrhovateľ poţiadal dňa 22.9.2014 o azyl. Takýto postup je o to viac zaráţajúci, ţe navrhovateľ pred vydaním rozhodnutia o zaistení odporcu absolvoval pohovor v rámci azylového konania. Záver súdu prvého stupňa o tom, ţe zákonným dôvodom na zaistenie navrhovateľa
1 písm.
1 písm.
1 písm.
názoru správneho orgánu aj dostatočne odôvodnený a preto správny orgán povaţuje napadnuté rozhodnutie za správne. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa účelu zaistenia t. j., ţe riziko úteku nie je zákonným dôvodom zaistenia, tým môţe byť len potreba zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu správny orgán konštatoval, ţe účastník konania nie je dôveryhodnou osobou, keďţe v minulosti mu bola daná moţnosť na spoluprácu s orgánmi pri ţiadostiach o azyl, pričom nespolupracoval a opakovane svojvoľne opustil azylový tábor a v nedávnej minulosti sa dopustil prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia z dôvodu, ţe nerešpektoval uloţené administratívne vyhostenie a zákaz vstupu. Účastník konania v predchádzajúcej dobe poţiadal o azyl na území Slovenskej republiky osemkrát, pričom niekoľkokrát porušil azylovú procedúru. V priebehu tohto konania uţ bolo zastavené aj posledné ôsme konanie o udelení azylu. Ak by bol účastník konania dôveryhodnou osobou správny orgán by nepovaţoval zaistenie účastníka konania v konaní o udelení azylu za potrebné a umiestnil by účastníka konania v azylovom tábore v Humennom, avšak správny orgán sa rozhodol zaistiť účastníka konanie z dôvodu, ţe na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky ako je to uvedené aj v ustanovení § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, čo je
názoru správneho orgánu dostatočne preukázané doterajším konaním účastníka konania. V danom prípade ide o zaistenie účastníka konania, ktorému bol uloţený trest vyhostenia na základe právoplatného rozsudku súdu, ktorého výkon bol pozastavený pokiaľ sa nerozhodne vo veci jeho ţiadosti o udelenie azylu. Tu musí správny konštatovať, ţe je viazaný rozsudkom súdu, ktorým bol účastníkovi konania uloţený trest vyhostenia a správny orgán je povinný nariadený trest vykonať. Zákonným dôvodom zaistenia účastníka konania je potreba zistenia skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, avšak právny zástupca účastníka konania stále hľadí na svojho klienta ako keby bol bezúhonnou osobou aj napriek tomu, ţe sa dopustil na území SR trestného činu a taktieţ, ţe z doterajších konaní o jeho ţiadosti o udelenie azylu aţ v štyroch prípadoch bolo konanie zastavené alebo bola ţiadosť zamietnutá z dôvodu, ţe účastník konania nejakým spôsobom porušil azylovú procedúru. Ďalej odporca uviedol, ţe skutočnosti, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu nie je len vykonanie vstupného pohovoru ako sa domnieva právny zástupca účastníka konania a právny zástupca účastníka konania by mal vedieť, ţe kaţdý orgán pred vydaním meritórneho rozhodnutia musí zistiť skutkový stav veci a zaobstarať dôkazy či uţ v prospech alebo 10 1Sža/5/2015 v neprospech účastníka konania pre vydanie rozhodnutia, a preto správny orgán zastáva názor, ţe skutočnosti ohľadom ţiadosti účastníka konania o udelenie azylu zisťuje Migračný úrad aţ do vydania meritórneho rozhodnutia, nielen vykonaním vstupného pohovoru ako sa domnieva právny zástupca účastníka konania. Odporca navrhol odvolanie zamietnuť a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Z rozhodnutia odporcu vyplýva, ţe dňa 09.09.2014 v čase o 19:40 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné na ulici Mierovej v Humennom, kde počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totoţnosť. Príslušným informačným systémom v MV SR bolo zistené, ţe na územie SR má zakázaný vstup do 11.06.2019 rozhodnutím o administratívnom vyhostení z územia SR, vydaným Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014- AV zo dňa 30.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2014. Dňa 10.09.2014 bolo Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce (ďalej len „OCP PZ Michalovce") vznesené obvinenie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
1 písm. c/ Trestného zákona, pre ktorý bol dňa 12.09.2014 trestným rozkazom Okresného súdu Humenné sp. zn. OT/68/2014 odsúdený na trest odňatia v trvaní 6 mesiacov, s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov a zároveň
1, 3 Trestného zákona mu bol uloţený trest vyhostenia na tri roky. Po spísaní zápisnice o podaní vyjadrenia bolo vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a navrhovateľ bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Dňa 22.09.2014 podal navrhovateľ ţiadosť o udelenie azylu na území SR. Nakoľko vo veci ţiadosti o udelenie azylu účastníka konania nebolo rozhodnuté v lehote do 60 dní, správny orgán postupoval v zmysle III. časti článok 4 odsek 11 písmeno a/ rozkazu RÚHCP-V-PZ č. 24/2014 a vydal príkaz na prepustenie účastníka konania, nakoľko odpadol účel zaistenia. Dňa 20.11.2014 bol účastník konania predvedený na OCP PZ Michalovce v súvislosti s výkonom trestu vyhostenia a za prítomnosti tlmočníka sa vyjadril v Zápisnici o podaní 11 1Sža/5/2015 vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-025/2014, ktorá tvorí podklad pre vydané rozhodnutie. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie ţiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. februára 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, 13 1Sža/5/2015 ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť ţiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
2 cit. zákona ţiadateľ o udelenie azylu môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody
odseku 1. Celkový čas zaistenia ţiadateľa o udelenie azylu
odseku 1 písm. a), b),
odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia
4.
2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
3 zákona o pobyte cudzincov podanie ţiadosti o udelenie azylu alebo poţiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle'“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
2 OSP Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. 14 1Sža/5/2015
1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len "v medziach ţaloby") dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náleţite nevyhodnotil. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/, jeho povinnosťou preto bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov. Vzhľadom na to, ţe odporca svoj postup pri zaistení navrhovateľa oprel o ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona bolo potrebné v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia podmienok vyplývajúcich z citovaného ustanovenia. Z obsahu citovaného ustanovenia je zrejmé, ţe účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia (č. l. 21 súdneho spisu) o tom, ţe „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, ţe takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia ţiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o cudzincoch, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti pouţitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k pouţitým zákonným dôvodom zaistenia (na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa v súvislosti s citáciou 15 1Sža/5/2015 judikatúry) a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretoţe uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa jeho ţiadosti o azyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyţiada, najmä ak je zrejmé, ţe navrhovateľ potom čo poţiadal o azyl uţ dňa 22.09.2014 absolvoval v azylovom konaní vstupný pohovor. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona okrem iného vyplýva, ţe ţiadateľa o udelenie azylu moţno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky. Okrem toho, ţe rozhodnutie odporcu neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie potreby zisťovania akýchkoľvek ďalších skutočností okrem tých, na ktoré bol navrhovateľ uţ vypočutý pri vstupnom pohovore v azylovom konaní dňa 22.09.2014, z rozhodnutia odporcu nevyplýva, na základe čoho ustálil nemoţnosť vyuţitia menej závaţných opatrení, v rámci ktorých by v prípade navrhovateľa ako ţiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona č. 48/2002 Zb.) zdrţiavanie sa v azylovom zariadení bez moţnosti udelenia priepustky, čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva. Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateľa zdôvodnený predovšetkým rizikom úteku z dôvodu právoplatného odsúdenia (za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. l. 21 súdneho spisu) a odvolaním sa na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať je z hľadiska legitímnej poţiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a nepresvedčivý, najmä ak je tento záver spochybnený právnym zástupcom navrhovateľa preukazovaním skutočnosti, 16 1Sža/5/2015 ţe navrhovateľ sa zdrţiaval na území Slovenskej republiky aj po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení a prepustení z predchádzajúceho zaistenia a účelovo bol zaistený v bezprostrednej blízkosti tábora ţiadateľov o azyl v Humennom. Okrem uvedeného treba pripomenúť, ţe konštatovanie odporcu v odôvodnení rozhodnutia, ţe navrhovateľ svojou ţiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky a snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný reţim pohybu, ktorý by vyuţil na útek ako aj skutočnosť, ţe predmetnému zaisteniu navrhovateľa bezprostredne predchádzalo predvedenie navrhovateľa v súvislosti s trestom vyhostenia (dňa 20.11.2014), nasvedčuje inému účelu zaistenia - zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny, zaisteného
1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré však v tomto prípade nebolo správnym orgánom aplikované ako zákonný dôvod zaistenia. Uvedená argumentácia predstavujúca odklon od (v konaní) relevantných dôvodov, na základe ktorých bol navrhovateľ v danom prípade zaistený (ktoré však v rozhodnutí absentujú resp. sú zdôvodnené nedostatočne) len nasvedčuje záveru o zmätočnosti a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, ţe vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôţu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretoţe takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Odvolací súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺţke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môţe byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
17 1Sža/5/2015 čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak neţ z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tieţ čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov
najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môţe zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako
čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môţu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťaţuje. K zaisteniu je moţné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôţu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. 18 1Sža/5/2015 Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náleţitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáţe, ţe reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).
Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty pouţiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.
Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (
jej preambuly) v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý poţiadal o azyl v členskom štáte, nemal povaţovať za neoprávnene sa zdrţiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako ţiadateľa o azyl. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, ţe ţiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP). Odvolací súd nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, ţe z pripojeného administratívneho spisu odporcu ako aj z jeho vyjadrenia k odvolaniu 19 1Sža/5/2015 z 22.01.2015 je zrejmé, ţe navrhovateľ bol dňa 12.01.2015 na základe príkazu č. PPZ-HCP- PO7-ZVC-1-00/2015 na prepustenie zo zaistenia / realizovaného napadnutým (preskúmavaným) rozhodnutím odporcu/ prepustený z dôvodu, ţe zanikol účel zaistenia, teda takýto výrok by bol v predmetnom preskúmavacom konaní nadbytočný, keďţe zamýšľané účinky podaného opravného prostriedku (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia) nastali inak. Z rovnakého dôvodu nerozhodol ani o vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP, § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250l ods. 2 OSP tak, ţe v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu vo výške 1 726,68 €
vyčíslenia jeho právneho zástupcu, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhl.“). Trovy konania tvoria trovy právneho zastúpenia vo výške 1 726,68 €. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú: - z odmeny za 5 úkonov právnej sluţby 1. prevzatie a príprava zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.