Obsah (7)

§ 296§ 194§ 399§ 394§ 23§ 41b§ 400

N a j v y š š í s ú d 3 Tost 39/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Burgera a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUD

§ 296Trestného zákona a iné, o sťaţnosti odsúdených Z.

U., J. F. a M. J. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, z 30. apríla 2014 takto r o z h o d o l :

§ 194ods.

1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa z r u š u j e .

§ 194ods.

1 písm. b/ Trestného poriadku sa u k l a d á Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol. O d ô v o d n e n i e Senát Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, uznesením z 30. apríla 2014, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, na základe návrhu odsúdených Z. U., J. F. a M. J. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol., trestne stíhaných pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona a iné rozhodol tak, ţe

§ 399ods.

2 Trestného poriadku zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými, ktoré bolo vedené na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-2T 16/2008, proti obvinenému M. Š. a spol. pre zločin zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona a iné, v ktorej veci bol vyhlásený rozsudok Špecializovaným trestným súdom Pezinok pod sp. zn. PK-2T 16/2008, z

1. júna 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 23/2010, z
2. februára 2011, ktorým dňom sa stal právoplatný rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T 2 3 Tost 39/2014 16/2008, z
3. júna 2010, lebo nezistil podmienky obnovy konania

§ 394Trestného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podali sťaţnosť odsúdení Z. U., J. F. a M. J. (č.l. 254; 294- 311; 330-337). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe všetky sťaţnosti podané odsúdenými prostredníctvom svojich obhajcov sú argumentačne zhodné v tom, ţe výklad Špecializovaného trestného súdu týkajúci sa nálezu ústavného súdu z

1. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, k asperačnej zásade (§ 41 ods. 2 Trestného zákona; veta za bodkočiarkou) nepovaţujú za správny, pokiaľ ho Špecializovaný trestný súd odmieta aplikovať aj na ustanovenie § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. ako obligatórny dôvod povolenia obnovy konania. Uloţené tresty v základnom konaní povaţujú za neprimerané. Odsúdení navrhli napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zrušiť a obnovu konania povoliť. Prokurátor vo svojom vyjadrení na verejnom zasadnutí
2. apríla 2014 uviedol, ţe nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol skutočnosťou skôr neznámou, ale neexistujúcou. Uloţené tresty odňatia slobody neboli v zrejmom nepomere k závaţnosti činu alebo k pomerom páchateľov a neboli uloţené v rozpore s účelom trestu; tieto boli ukladané v rozpätí základnej trestnej sadzby. Navrhol, aby súd všetky návrhy na povolenie obnovy konania zamietol. Na základe podaných sťaţností Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, ţe sťaţnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. sú dôvodné. Sťaţnostný súd povaţuje v súvislosti s predmetným uznesením za potrebné v prvom rade zdôrazniť, ţe v prejednávanej veci uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky konal na neverejnom zasadnutí
3. októbra 2013, sp. zn. 3 Tost 24/2013, o sťaţnostiach odsúdených podaných proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z
4. mája 2013, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, a rozhodol tak, ţe

§ 194ods.

1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil 3 3 Tost 39/2014 a

§ 194ods.

1 písm. b/ Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby tento vo veci znovu konal a rozhodol. Ďalším výrokom sťaţnostný súd rozhodol

§ 23ods.

1 Trestného poriadku tak, ţe trestnú vec obvineného Z. U. vedenú na Špecializovanom trestnom súde Pezinok, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3 Nt 1/2013, prvostupňovému súdu neodňal. V predmetnom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor o relevantných právnych predpisoch a ich výklade, splnení podmienok obnovy konania a zníţení trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov. Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská Bystrica napriek tomu, ţe bol viazaný týmto právnym názorom (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku), tento právny názor zjavne ignoroval a opätovne zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdenými Z.U. J. F.a M. J. Z odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu je zrejmé, ţe sa vecou znova zaoberal, pričom poukázal na skutočnosť, ţe citované rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vyhlásené dňa

1. októbra 2013, následne však boli vyhlásené tri uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa
2. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 673/2013,
3. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 724/2013, a dňa
4. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 58/2014, ktoré uznesenia sa po právnej stránke v merite veci bezprostredne vzťahujú aj na predmetnú trestnú vec odsúdeného Z. U., J. F. a M. J.. Zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania vyvodil z úvahy, ţe predmetnými nálezmi ústavného súdu nebola vyslovená protiústavnosť ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do
5. decembra 2005, pričom všeobecný súd,

názoru prvostupňového súdu, nie je oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. Súd sa opätovne zaoberal aj výškou uloţených trestov v pôvodnom konaní a konštatoval, ţe všetkým trom odsúdeným boli v pôvodnom konaní uloţené tresty, ktoré neprevyšujú základnú výmeru trestnej sadzby pre najprísnejší trest. Názor odsúdených, ţe treba mechanicky, bezvýhradne aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z 28. novembra 2012 (súd má v podstate zákonnú povinnosť povoliť obnovu konania), nezodpovedá rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Nemoţno teda dôvodne očakávať, ţe po povolení 4 3 Tost 39/2014 obnovy konania bude aspoň jednému z odsúdených, prípadne všetkým trom odsúdeným uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe tieto úvahy Špecializovaného trestného súdu sú výkladovo nesprávne.

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2001, z 28. novembra 2012 v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, text za bodkočiarkou „súd uloţí páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody“, nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

§ 41bods.

1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť

čl. 125 ústavy rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania. Z uvedeného vyplýva, ţe strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia sa povaţuje „za skutočnosť skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Z porovnania ustanovenia § 35 ods. 2 veta prvá za bodkočiarkou Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od

1. septembra 2003 do
2. decembra 2005 a ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. je zrejmé, ţe textom sú obsahovo úplne totoţné. Predmetný nález ústavného súdu nemohol obsiahnuť ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do
3. decembra 2005 spôsobom uvedeným v čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. následného uvedenia do súladu s ústavou, pretoţe toto ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, bolo súčasťou uţ zrušeného zákona ustanovením § 439 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. Za tejto situácie; v záujme racionálneho a spravodlivého riešenia je potrebné pouţiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu. To znamená, ţe rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva 5 3 Tost 39/2014 vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
4. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, v Zbierke zákonov vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné extenzívnym výkladom vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Trestného zákona. Tým, ţe Špecializovaný trestný súd zamietol návrhy odsúdených Z. U., J. F. a M. J., postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom. V odôvodnení napadnutého uznesenia v podstate rozobral tri uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 673/2013-13, sp. zn. I. ÚS 724/2013-10, a sp. zn. IV. ÚS 58/2014-8, ktorými rozhodol vo veciach individuálnych sťaţností fyzických osôb v zmysle § 127 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe uvedené rozhodnutia ústavného súdu nie sú všeobecne právne záväzné. Všeobecne právne záväzným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky je v zmysle čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky práve nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011, z
5. novembra
6. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98), z ktorej okrem iného vyplýva, ţe „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tieţ medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (IV. ÚS 186/07). Ţiadny súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, ţe prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.m. IV. ÚS 1/07) Posudzované rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu poníma sťaţnostný súd ako prejav jeho svojvôle. Pojem svojvôle moţno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad pouţitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom 6 3 Tost 39/2014 spravodlivosti, alebo ho urobí v inom neţ v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bliţších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťaţovateľov. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku, sp. zn. PLz. ÚS 2/2014, zo
7. mája 2014 konštatoval, ţe: „Bod II. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. sp. zn. Tpj 44/
8. z
9. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z
10. novembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“. Aj v nadväznosti na prezentované právne závery ústavný súd vo svojich nálezoch, sp. zn. I. ÚS 123/2014, IV. ÚS 99/2014, a sp. zn. IV. ÚS 110/2014, ustálil otázku posudzovania návrhov na obnovu konania v prospech sťaţovateľov s prihliadnutím na splnenie predovšetkým dvoch podmienok, a to nevykonanie celého právoplatne uloţeného trestu odňatia slobody a odsúdenie sťaţovateľa ako páchateľa trestnej činnosti na trest odňatia slobody s pouţitím/aplikáciou asperačnej zásady, teda uloţenie trestu odňatia slobody v rámci asperačnou zásadou zvýšenej nielen hornej, ale aj dolnej hranice trestnej sadzby, ktorá je spravidla tou hranicou, v ktorej sa aj k uloţeniu výšky trestu odňatia slobody pristúpi. Prvostupňový súd sa citovaným nálezom ústavného súdu ani zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu dôsledne neriadil. „Špecializovaný trestný súd nerešpektoval ani právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
11. októbra 2013, sp. zn. 3 Tost 24/2013, o otázke neprimeranosti uloţených trestov.“ Je nepochybné, ţe pri rešpektovaní predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL ÚS 106/2011) v obnovenom konaní dôjde k výraznému zníţeniu trestnej sadzby pôvodne uloţených trestov. 7 3 Tost 39/2014 V prejednávanom prípade bol napr. odsúdenému J. F. za pouţitia protiústavnej časti tzv. asperačnej zásady uloţený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 2 mesiace. Bez pouţitia § 41 ods. 2 Trestného zákona za bodkočiarkou je zákonné rozpätie trestnej sadzby od 5 rokov aţ do 13 rokov a 4 mesiace. Dolná hranica trestnej sadzby bola na základe protiústavnej časti tzv. asperačnej zásady ustanovená na 9 rokov a 2 mesiace, pričom bez jej pouţitia je dolná hranica vo výške 5 rokov (rozdiel je aţ 4 roky a 2 mesiace). V obnovenom konaní by teda súd mohol pri ukladaní trestu vychádzať z dolnej hranice niţšej aţ o 4 roky a 2 mesiace, pričom dolná hranica by bola 5 rokov. Podobne boli ukladané tresty aj u ostatných sťaţovateľov. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia iba stroho konštatoval, ţe niet ţiadnej skutočnosti pre záver o dôvodnosti očakávania, ţe po povolení obnovy konania bude aspoň jednému z odsúdených uloţený miernejší trest odňatia slobody neţ v pôvodnom konaní. Absentujú akékoľvek úvahy súdu o tom, v akých konkrétnych súvislostiach povaţuje tresty za primerané a súladné so všeobecnými zásadami ukladania trestov. Prvostupňový súd sa namiesto okolností konkrétneho prípadu zaoberal rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých okolnosti posudzovania neprimeranosti trestu boli odlišné. V predmetnej veci preto Špecializovaný trestný súd mal pri posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania postupovať ústavne konformným spôsobom a v súlade s vyššie citovaným nálezom ústavného súdu. V obnovenom konaní je potrebné rozhodnúť

ustanovenia, ktorého znenie uţ nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. Na tento účel sa pouţije čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktoré určujú jeho časovú pôsobnosť (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa). Ak za tohto stavu Špecializovaný trestný súd zamietol návrh na obnovu konania, postupoval v rozpore so stavom veci a zákonom, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie a prikázal Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

§ 400ods.

1 Trestného poriadku, ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom, alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný. 8 3 Tost 39/2014 Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušeniu výroku o treste, zákon v § 403 Trestného poriadku prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe“. Orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku). Pojem „záväzný právny názor“ vyjadruje povinnosť rešpektovať závery nadriadeného orgánu v otázkach výkladu a aplikácie hmotného i procesného práva. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná. V Bratislave 25. marca 2015 JUDr. Igor B u r g e r , v. r. predseda senátu Vypracovala: JUDr. Alena Šišková Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová