rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa bolo žalobcovi uložených celkovo 86 pokút podľa ust. § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), každá vo výške 66,38 EUR, za podanie (jedného) daňového priznania k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004 po lehote ustanovenej v § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani. Podľa názoru krajského súdu, žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom. Krajský súd upriamil pozornosť na základné zásady daňového konania, najmä na zásadu zákonnosti, z ktorej dikcie vyvodil záver, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnene záujmy daňových subjektov. Konštatoval, že v predmetnej veci uložil daňový úrad pokuty žalobcovi za oneskorené podanie daňového priznania k cestnej dani za vozidlá, ktoré boli všetky uvedené v jednom daňovom priznaní v celkovom počte 86. Poukázal na to, že Opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2001, č. 20792/2001-74 uverejneným vo Finančnom spravodajcovi č. 5/2000, vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z.z. Ministerstvo financií Slovenskej republiky ustanovilo vzory daňových priznaní k cestnej dani – v prílohe č. 2 bol uvedený vzor daňového priznania pre právnické osoby. 4 6Sžf/32/2011 Krajský súd v danom prípade po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobca podal daňové priznanie v súlade s právnymi predpismi a podaním jedného daňového priznania, v ktorého prílohe bolo uvedených viacero vozidiel, si účinne splnil svoju zákonnú povinnosť – podať daňové priznanie za každé jednotlivé vozidlo uvedené v III. oddiele predmetného daňového priznania. Taktiež mal za to, že daňové orgány nemohli na základe vyplneného daňového priznania, kedy žalobca uviedol iba jednu z dvoch rozhodujúcich skutočností a to dátum pridelenia evidenčného čísla, bez skúmania ďalších skutočností ustáliť, kedy došlo k splneniu oboch rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o cestnej dani t.j. či v mesiaci apríl alebo máj 2004, keďže ani skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie dňa 21.5.2004 nepreukazuje, že v tomto mesiaci bola naplnená aj druhá zákonná podmienka pre vznik daňovej povinnosti. Krajský súd považoval zistenie skutkového stavu za nedostatočné pre posúdenie veci. Krajský súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, ohľadne možnosti uložiť pokutu za každé motorové vozidlo osobitne z dôvodu, že pri každom motorovom vozidle je nutné určiť dátum vzniku daňovej povinnosti, daňovú povinnosť a daň, pretože z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že za každé jedno daňové priznanie, ktoré bolo daňovníkom podané po zákonom stanovenej lehote, je správca dane oprávnený uložiť len jednu pokutu. Taktiež podľa názoru krajského súdu správca dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o správe daní, keď vo vzťahu k pochybnosti, ohľadne dátumu začiatku používania motorových vozidiel na podnikanie, v prípade nedôsledného vyplnenia daňového priznania žalobcom, ho nevyzval na doplnenie daňového priznania a ani z obsahu úradného záznamu vyhotoveným správcom dane, uvedená skutočnosť nevyplývala. Krajský súd mal za to, že daňový úrad nepostupoval v zmysle ustanovení zákona o správe daní, žalobcu na doplnenie neúplného daňového priznania nevyzval, ani sám vznik daňovej povinnosti žalobcu a daň neurčil podľa pomôcok jemu dostupných, na základe čoho nemohol ani v dôsledku neúplného daňového priznania rozhodnúť o uložení pokuty za oneskorene podané daňové priznanie, nakoľko práve moment včasnosti podania daňového priznania na základe predložených dokladov nemal možnosť posúdiť. Konštatoval, že vyššie označené tlačivo daňového priznania nedáva odpoveď na otázku, kedy vzniká daňová povinnosť u jednotlivého vozidla, toto tlačivo, vzhľadom na jeho obsah, predpokladá v prípade pochybností dopyt správcu dane na zistenie daňovej povinnosti, ako aj, že nedokonalosť tlačiva nemožno vykladať na ťarchu daňovníka. Krajský súd po preskúmaní veci teda dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom, a preto napadnuté rozhodnutia ako prvostupňového tak aj druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi priznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní úspešný. Priznal mu náhradu trov konania v sume 28.967,05 EUR, ktorá pozostávala zo súdneho poplatku vo výške 5.676 EUR a trov právneho zastúpenia advokátom. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Odvolanie podal proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku. V dôvodoch odvolania žalovaný namietal nesprávne právne ako i skutkové posúdenie súdom prvého stupňa. Nestotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Trval na tom, že daňové orgány oboch stupňov 5 6Sžf/32/2011 postupovali v súlade so zákonom, keď napadnutými rozhodnutiami druhostupňového správneho orgánu
rozhodnutiami správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu boli žalobcovi uložené predmetné pokuty podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., vychádzajúc z dikcie zákona. Konštatoval, že podľa jeho názoru z uvedenej právnej normy vyplýva, že pokiaľ daňovník v daňovom priznaní prizná daň za viacero vozidiel, pričom daňové priznanie podá oneskorene, správca dane uloží pokutu za každé motorové vozidlo osobitne, pretože takýto postup vyplýva zo skutočnosti, že v daňovom priznaní k cestnej dani MF SR č. 62-26430-2000 sa uvádza osobitne za každé motorové vozidlo dátum vzniku daňovej povinnosti, daňová povinnosť aj samotná daň. Taktiež nesúhlasil s výškou priznaných trov právneho zastúpenia. Poukázal na to, že žalobca podal jednu žalobu, v ktorej napadol a spojil 86 rozhodnutí vydaných Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky. Zastával názor, že krajský súd v časti priznaných trov konania žalobcovi nepostupoval v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z., nakoľko bol zo strany žalobcu vykonaný iba jeden úkon podľa ust. § 11 ods. 3 citovanej vyhlášky 115,90 EUR, ktorý z dôvodu spojenia 86 rozhodnutí môže byť zvýšený v zmysle ust. § 13 ods. 3
o 57,95 EUR) a obdobne mal krajský súd postupovať aj pri vyčíslení ostatných položiek trov uplatnených žalobcom. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Považoval argumentáciu žalovaného v odvolaní za strohú, keďže neuviedol žiadne nové skutočnosti. V súvislosti s výkladom ust. § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. vyvracal argumentáciu žalovaného a zastával názor, že rozširujúci výklad predmetného ustanovenia by bol ústavne nesúladný a preto neprípustný. Taktiež poukázal na to, že v tlačive daňového priznania k cestnej dani MF SR č. 62-26430-2000, ktoré bolo ustanovené opatrením MF SR zo dňa 17.12.2001, č. 20792/2001-74, uverejneným vo Finančnom spravodajcovi č. 5/2002, vyhláseným v zbierke zákonov pod č. 120/2002 Z.z. sa dátum vzniku daňovej povinnosti neuvádza. K napadnutému výroku o trovách konania uviedol, že žalobami vedenými pod sp. zn. 2S/246/2009 a 2S 254/2009 až 2S 338/2009 na Krajskom súde v Bratislave došlo v záujme hospodárnosti k ich spojeniu podľa ust. § 112 O.s.p. a súd rozhodol o všetkých podaných žalobách rozsudkom zo dňa 18.8.2010. Ďalej uviedol, že pri vyčíslovaní trov právneho zastúpenia postupoval podľa ust. § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v tom čase platnej, podľa ktorej sa základná sadzba za jeden úkon vypočíta ako súčet tarifnej hodnoty jednej veci v plnej výške a polovice, resp. tretiny tarifnej odmeny v ostatných 85 spojených veciach, s poukazom na to, že obdobne postupoval aj krajský súd a takýmto spôsobom vyčíslené trovy právneho zastúpenia v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. mu priznal. Záverom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 198/07, podľa ktorého „ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p.
2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p.
a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 6 6Sžf/32/2011 O.s.p.
1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zrušil preskúmavané rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
prvostupňovými správnymi rozhodnutiami a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, ktorými rozhodnutiami žalovaný potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorými bola žalobcovi podľa § 35 ods. 4
511/1992 Zb. uložená pokuta vo výške 66,38 € za podanie daňového priznania k cestnej dani za zdaňovacie obdobie 2004 za jednotlivé vozidlá po lehote ustanovenej v § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z.z., t.j. do 15 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci boli rozhodnutia a postupy žalovaného správneho orgánu, ktorými rozhodnutiami žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou platnosťou o uložení jednotlivých pokút žalobcovi za nesplnenie povinnosti podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z.z.. Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že žalovaný správny orgán preskúmavanými rozhodnutiami (v počte 86) potvrdil jednotlivé rozhodnutia Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty v Bratislave všetky vydané dňa 7.9.2009 a 9.9.2009. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty týmito rozhodnutiami žalobcovi ako daňovému subjektu uložil pokutu vo výške 66,38 € podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. za podanie daňového priznania k cestnej dani za zdaňovacie obdobie roku 2004 za konkrétne označené vozidlá po lehote ustanovenej v § 12 ods. 1 zákona č. 87/1994 Z.z. o cestnej dani v znení neskorších predpisov, t.j. do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Žalobca v odvolaniach zo dňa 22.9.2009 proti jednotlivým rozhodnutiam správcu dane - prvostupňového správneho orgánu, zhodne uviedol: „nesúhlasíme s postupom, keď správca dane uložil pokutu za konkrétne vozidlo; tento postup je v rozpore s § 35 ods. 4 vyššie uvedeného zákona, pretože z jeho ustanovenia vyplýva pokuta za neskoré podanie daňového priznania ako celku, nie samostatne za jednotlivé vozidlá uvedené v prílohe k daňovému priznaniu; keďže sme daňové priznanie podali v súlade s § 38 ods. 3 vyššie uvedeného zákona, t.j. na predpísanom tlačive, ktorého súčasťou boli aj prílohy, považujeme uloženie pokuty za jednotlivé vozidlá za nezákonný postup správcu dane a požadujeme, aby rozhodnutie o uložení pokuty bolo zrušené v plnom rozsahu“. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade 7 6Sžf/32/2011 so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Súd pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd po preskúmavaní danej veci postupom uvedeným vyššie dospel k záveru, že súd prvého stupňa preskúmaval napadnuté rozhodnutia žalovaného v súlade s ustanovením § 250i ods. 2 O.s.p.. Povinnosťou súdu v súdnom prieskume je vo všeobecnosti síce posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.), avšak v konaniach o uloženie administratívnej sankcie súd nie je viazaný skutkovým stavom, ktorý bol podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ teda žalobca v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, ktorým mu bola uložená administratívna sankcia, namietal aj iné hmotnoprávne alebo procesnoprávne pochybenia správneho orgánu prvého stupňa, ako uviedol v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, súd v rámci súdneho prieskumu pri plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 O.s.p.) môže na takéto námietky prihliadnuť, pokiaľ majú za následok nedostatočne zistený skutkový stav. Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, že žalobca v odvolaniach zo dňa 22.9.2009 proti jednotlivým rozhodnutiam správcu dane zo dňa 9.9.2009 namietal nezákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu, spočívajúci v tom, že správca dane mu uložil jednotlivými rozhodnutiami pokutu za konkrétne jednotlivé vozidlá v rozpore s § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., pretože z jeho ustanovenia vyplýva pokuta za neskoré podanie daňového priznania ako celku, nie samostatne za jednotlivé vozidlá uvedené v prílohe k daňovému priznaniu. Žalovaný ako odvolací správny orgán posudzoval zákonnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane len v rozsahu uvedenej námietky žalobcu ako daňového subjektu, rozhodnutie správcu dane potvrdil považujúc námietku žalobcu vznesenú v odvolaní za neopodstatnenú a v odôvodneniach rozhodnutí uviedol z akých dôvodov. 8 6Sžf/32/2011 Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa správne postupoval, keď skúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí aj z hľadísk námietok žalobcu vznesených v žalobe, ktorými tvrdil, že daňové orgány oboch stupňov postupom v rozpore s § 29 ods. 2
2 zákona o správe daní nedostatočne zistili skutkový stav veci, pretože nemohli na základe predloženého riadne vyplneného daňového priznania bez skúmania ďalších skutočností - dokladov preukazujúcich dátum začatia používania predmetných motorových vozidiel na podnikanie, ktoré si ani jeden správny orgán v rámci konania od neho nevyžiadal, riadne posúdiť, či k splneniu oboch rozhodujúcich skutočností v zmysle § 3 ods. 1 zákona o cestnej dani pri predmetných vozidlách došlo v mesiaci apríl alebo máj 2004, a teda či mu vznikla daňová povinnosť už dňa 1.5.2004 alebo až dňa 1.6.2004. Taktiež prvostupňový súd správne posúdil námietku žalobcu, že rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné, pretože z nich nevyplýva, z akých konkrétnych skutočností mali daňové orgány preukázaný dátum vzniku jeho daňovej povinnosti vo vzťahu k predmetným vozidlám. Odvolací súd zastáva zhodný právny názor ako súd prvého stupňa, že daňové orgány si vo veci daňovej povinnosti žalobcu nezadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre zistenie vzniku jeho daňovej povinnosti a tým aj pre posúdenie porušenia jeho právnych povinností týkajúcich sa včasnosti podania daňového priznania, majúce za následok, že ich rozhodnutia treba považovať za predčasné. Súd prvého stupňa správne posudzoval aj zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu z hľadiska vznesenej námietky žalobcu, že daňové orgány oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili. Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31.12.2004 ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane mu uloží pokutu vo výške
1 a s § 219 ods. 1, 2. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
1,
1 a s § 151 ods. 1, 2. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania napriek jeho úspechu v konaní, pretože mu v tomto konaní vznikli len trovy právneho zastúpenia, ktorých výšku právny zástupca žalobcu v lehote stanovenej v § 246c ods. 1 O.s.p.
1, 2 nevyčíslil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 28. septembra 2011 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.