← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva a iné

Najvyšší súd 3 Cdo 179/2011 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a členiek sen

§ 218ods.

1 písm. b/ O.s.p.). Treba zdôrazniť, že s prihliadnutím na (procesný) dôvod, ktorý viedol k odmietnutiu dovolania v tejto časti, sa dovolací súd nezaoberal vecnou správnosťou výroku rozsudku odvolacieho súdu napadnutého touto časťou dovolania. Vzhľadom na to, že práve táto časť vecne súvisí s otázkou, či v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka bolo možné oddeliť (neplatnú) časť darovacej a záložnej zmluvy od jej ostatného obsahu [t.j. zvyšnej (platnej) časti], nebolo v dovolacom konaní možné zaoberať sa správnosťou právnych záverov, ktoré zaujal odvolací súd pri aplikácii a interpretácii tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka.

  1. Na rozdiel od vyššie uvedeného je nielen subjektívne, ale v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. aj objektívne prípustná tá časť dovolania žalobcu, ktorá smeruje proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá „v ostatnej časti o určenie vlastníckeho a spoluvlastníckeho práva“, teda pokiaľ bola žaloba zamietnutá v rozsahu nad spoluvlastnícky podiel 1/4 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. a liste vlastníctva č. X., resp. nad spoluvlastnícky podiel 8/72 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. a tiež nad spoluvlastnícky podiel 1/8 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X.. V tejto časti je žalobca subjektívne legitimovaný napadnúť dovolaním predmetný výrok odvolacieho súdu, ktorý je zmeňujúci tak po formálnej, ako aj po materiálnej stránke.
  2. V súlade s Občianskym súdnym poriadkom možno dovolanie odôvodniť len niektorým z tzv. dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia možno dovolanie odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 9 3 Cdo 179/2011 Z ustanovenia § 242 ods. 1 veta prvá O.s.p. vyplýva, že dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (procesne prípustným dovolaním). Z druhej vety tohto ustanovenia vyplýva pre dovolací súd povinnosť prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to aj vtedy, keď neboli uplatnené v dovolaní.
  3. O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žalobca v dovolaní nenamietal existenciu žiadnej z procesných vád konania uvedených v § 237 O.s.p. a vada takej povahy ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.
  4. Inou vadou je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Pokiaľ je dovolanie procesne prípustné, je vada tejto povahy dôvodom, pre ktorý dovolací súd zruší rozsudok odvolacieho súdu. Žalobca v dovolaní netvrdil, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a vada tejto povahy v konaní pred dovolacím súdom ani nevyšla najavo.
  5. Z dovolania vyplýva názor žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo 10 3 Cdo 179/2011 ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. X.. Pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vychádzal dovolací súd z toho, že účastníci
  6. decembra 2006 uzatvorili a/ darovaciu a záložnú zmluvu, ktorou dohodli prevod a založenie sporných nehnuteľností, b/ dohodu o uznaní záväzku, ktorou sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali zaplatiť žalobcovi v prípade predaja týchto nehnuteľností 1/4 získanej kúpnej ceny, c/ zmluvu o činnosti, v zmysle ktorej nehnuteľný majetok zapísaný na listoch vlastníctva č. X., X., X. a č. X. je „spoločným aktívom“ žalobcu, žalovaného 1/, žalovaného 2/ a ich otca Ing. J. K., a to každého rovným dielom; zároveň sa v tomto právnom úkone dohodli, že tento majetok bude dočasne na dobu do jeho predaja bezodplatne prevedený na žalovaných 1/ a 2/ a súčasne bude zriadené záložné právo k predmetnému majetku v prospech žalobcu.
  7. Pre účely preskúmavanej veci treba poukázať na nasledovné zákonné ustanovenia: Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 O.s.p.). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 O.s.p.). Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka). 11 3 Cdo 179/2011 Ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným (§ 49a Občianskeho zákonníka).
  8. Spomedzi znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ neexistuje vôľa (napríklad z dôvodu fyzického donútenia), neexistuje ani právny úkon. Právny úkon ale neexistuje ani vtedy, ak neexistuje prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, a či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce (t.j. že navonok prejavené zodpovedá jeho vôli), treba poznamenať, že na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti pri ňom vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Náležitosťami prejavu sú určitosť a zrozumiteľnosť; právny 12 3 Cdo 179/2011 úkon, ktorý nie je dostatočne určitý alebo zrozumiteľný, je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
  9. Súkromnoprávne vzťahy sú založené na autonómii a zmluvnej slobode subjektov týchto vzťahov. Pre konanie súkromnoprávnych subjektov je charakteristická nielen samoregulácia ich záujmov prostredníctvom právnych úkonov, ale aj potenciálne dôsledky ich právnych úkonov pre tretie osoby. So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že aj pri uzatváraní zmlúv a realizácii práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu založeného tou – ktorou zmluvou, platí síce zásada zmluvnej slobody, na druhej strane sa ale uplatňuje tiež zásada zodpovednosti samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (t.j.
  10. zákony sú písané pre bdelých,
  11. každý nech si chráni svoje práva,
  12. práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí o svoje práva dbajú s dostatočnou opatrnosťou, starostlivosťou a predvídavosťou). Treba tiež poukázať na ďalšiu zásadu uplatňovanú v súkromnoprávnych vzťahoch „pacta sunt servanda“ (t.j. zmluvy sa majú dodržiavať), ktorá je úzko naviazaná na už spomenuté zásady súkromného práva – zásadu autonómie vôle a zásadu zmluvnej slobody. Tieto zásady vo vzájomnom kontexte vyjadrujú, že zmluvné strany sú, pri splnení zákonných požiadaviek, oprávnené zaviazať sa k čomukoľvek, čo nie je zakázané, avšak keď už raz zmluvu uzatvoria, sú povinné dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať. Právna úprava obmedzuje zmluvnú slobodu strán napríklad tým, že niektoré právne úkony považuje za (absolútne alebo relatívne) neplatné. Za rozlišovacie kritérium absolútnej a relatívnej neplatnosti možno označiť charakter chránených záujmov a ich intenzitu spojenú s primeranosťou aplikácie právnych noriem, ktoré tieto záujmy vyjadrujú. Pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov je charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolávať aj ten, kto ju sám spôsobil. Relatívne neplatné sú právne úkony taxatívne vymenované v § 40a Občianskeho zákonníka. Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právny úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania sa právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti. Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať, právo dovolať sa relatívnej neplatnosti ale nemá ten, kto ju sám spôsobil. 13 3 Cdo 179/2011
  13. Odvolací súd v preskúmavanej veci pri riešení prejudiciálnej otázky platnosti darovacej a záložnej zmluvy dospel k záveru, že tento právny úkon je v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný v časti týkajúcej sa prevodu podielu 1/4 nehnuteľností zapísaných na listoch vlastníctva č. X. a č. X., ďalej podielu 8/72 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. a napokon podielu 1/8 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X.; v nadväznosti na tento záver určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností v podieloch uvedených v bode III. jeho výroku. Správnosť záverov odvolacieho súdu, ktoré sa týkajú tejto časti uvedeného právneho úkonu a výroku III. jeho rozsudku nebola predmetom dovolacieho prieskumu – viď vyššie bod
  14. odôvodnenia tohto rozsudku dovolacieho súdu Zo záveru odvolacieho súdu, ktorý je uvedený v predchádzajúcom odseku [teda že darovacia a záložná zmluva je neplatná (len) sčasti], logicky rezultoval ďalší jeho záver, že darovacia a záložná zmluva je v časti týkajúcej sa zvyšných podielov nehnuteľností platná, lebo tu nedošlo k nezhode vôle žalobcu s jej prejavom. S týmto názorom odvolacieho súdu, ktorý aj podlieha dovolacieho prieskumu (viď vyššie bod 4.), sa dovolací súd stotožňuje. Dovolací súd poukazuje na to, že žalobca sám sa v konaní opakovane vyjadril (viď napríklad č.l. 36 spisu), že jeho skutočnú vôľu vyjadruje zmluva o činnosti; z uvedeného vyjadrenia možno vyvodiť, že tejto zmluve pripisoval primárny význam. Podľa tejto zmluvy budú jej účastníci (o. i.) vyvíjať činnosť zameranú na predaj nehnuteľného majetku tretej osobe a že nehnuteľný majetok bude dočasne – na dobu do predaja – bezodplatne prevedený na žalovaných 1/ a 2/. Žalobca sa zároveň v konaní vyjadril, že ostatné právne úkony uzatvorené
  15. decembra 2006 sa odvíjali od obsahu tejto zmluvy a, podľa všetkého, mali pre neho sekundárny význam. Súdu pritom sám vysvetlil, že slovo „dočasne“ chápe v zmysle „do speňaženia majetku“, po ktorom malo „nastať to vysporiadanie v štvrtine v hodnote 10 mil. Sk“ (viď č.l. 37 spisu). Pokiaľ teda tento úkon (t.j. zmluva o činnosti) zodpovedal jeho predstavám, zámerom a vyjadril jeho skutočnú vôľu, nemá žiadne opodstatnenie argumentácia žalobcu, že v skutočnosti nechcel (ani „dočasne“) na bratov previesť „majetok rodinnej firmy“ v rozsahu prekračujúcom podiel 1/
  16. Zo strany žalovaných 1/ a 2/, ale ani žalobcu samotného nebola popieraná existencia „rodinnej dohody“ z roku 2005 o tom, že majetok „rodinnej firmy“ patrí v podieloch po 1/4 14 3 Cdo 179/2011 účastníkom konania a ich otcovi. Skutočnosť, že žalobca napriek existencii tejto dohody pristúpil v minulosti (v bližšie neurčenom dni roku 2006) na uzatvorenie právneho úkonu, ktorým (iba on) od tretej osoby nadobudol výlučné vlastníctvo nehnuteľností (viď listy vlastníctva č. X. a X.) a spoluvlastníctvo ďalších nehnuteľností (viď listy vlastníctva č. X. a X.), nasvedčuje tomu, že aj pre neho bolo iba „formálnou záležitosťou na koho je majetok zapísaný“ [takýto náhľad členov rodiny na význam toho, kto je v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník, prezentoval v konaní žalovaný 1/ (viď č.l. 148 spisu)]. Dovolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na to, že žalobca v danom prípade nekonal v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým. Sám tvrdí, že sa dôsledne neoboznámil s textom darovacej a záložnej zmluvy, pozornosť neupriamil na túto zmluvu, ale na iné, v ten istý deň uzatvárané zmluvy (viď č.l. 3 spisu), „veril tomu, že všetky zmluvy sú vo vzájomnom obsahovom súlade“, nepožiadal o bližšie vysvetlenie jej obsahu a právnych účinkov (to mu bolo vysvetlené až dodatočne – viď č.l. 3 spisu) a podpísal ju spoliehajúc sa na to, že zodpovedá jeho skutočnej vôli (viď č.l. 36 spisu). Nie nepodstatnou skutočnosťou je tiež to, že náhľad na už spomenutú „formálnu záležitosť“ (t.j. kto je po právnej stránke vlastníkom a spoluvlastníkom sporných nehnuteľností) zmenil až v dôsledku konania žalovaných po uzatvorení darovacej a záložnej zmluvy, ktorým „ho vyradili z akéhokoľvek vplyvu na nakladenie s majetkom“ (č.l. X. spisu). Niektoré časti argumentácie žalobcu prednesenej v priebehu konania obsahujú náznak toho, že sa usiluje vysvetliť, že konal v omyle. Pre prípad, že žalobca zastáva tento názor, dovolací súd s poukazom na § 49a Občianskeho zákonníka konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver, podľa ktorého by bol žalobcov omyl (ak k nemu vôbec došlo) právne relevantný a darovacia a záložná zmluva z tohto dôvodu (relatívne) neplatná.
  17. K dovolacej námietke žalobcu, ktorá sa týka interpretácie právneho úkonu (resp. toho, že súd nemôže svojím rozhodnutím nahradiť vôľu, ktorá nebola v právnom úkone prejavená) dovolací súd poukazuje na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. 15 3 Cdo 179/2011 Uvedené ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť na vôľu účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj vtedy, keď účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania interpretujú zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci po vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Skutkové zistenia odvolacieho súdu, z ktorých v danej veci vyvodzoval svoje právne závery, nedávajú (v rozsahu, ktorý podliehal dovolaciemu prieskumu) žiadny podklad pre pochybnosti o tom, že žalobca v darovacej a záložnej zmluve slobodne, určito a zrozumiteľne prejavil vôľu previesť na žalovaných 1/ a 2/ sporné nehnuteľnosti a žalovaní 1/ a 2/ rovnakým spôsobom prejavili vôľu nadobudnúť tieto nehnuteľnosti. V zmluve vyjadrená vôľa konajúcich nie je v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia tohto úkonu. Odvolací súd v danom prípade podal iba výklad existujúcej a v zmluve vyjadrenej vôle účastníkov konania v čase ich zmluvného dojednania, teda nedoplnil do zmluvy to, čo nebolo jej obsahom. Podľa právneho záveru dovolacieho súdu obsah spisu v ničom nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd túto zmluvu interpretoval nesprávne. 16 3 Cdo 179/2011
  18. Predmetom sporov fyzických alebo právnických osôb nie sú vždy len nehnuteľnosti ako celok. Spoluvlastnícky podiel je v právnom zmysle samostatnou vecou, preto v praxi súdov sú bežné aj spory, ktoré sa týkajú iba spoluvlastníckeho podielu. Súd pri určení, že niektorý z účastníkov občianskeho súdneho konania je (len) podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, nemusí vždy vyriešiť a vo výroku svojho rozsudku uviesť, komu patria zvyšné spoluvlastnícke podiely tejto nehnuteľnosti. Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýka, že zvolil takú formuláciu výroku, pri ktorej nie je zrejmé, „ktorému zo žalovaných má Správa katastra pri zápise vlastníckeho práva v prospech žalobcu ubrať z jeho spoluvlastníckeho podielu, resp. aké budú spoluvlastnícke podiely žalovaných na daných nehnuteľnostiach po zápise vlastníckeho práva“, najvyšší súd konštatuje, že z hľadiska opodstatnenosti dovolania žalobcu nemá táto jeho argumentácia (pre neho osobne) význam. Je totiž zrejmé, že žalobca nespochybňuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako listinu spôsobilú byť podkladom pre záznam jeho spoluvlastníckych práv podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon); pochybnosti vyslovuje iba o tom, či a ako na základe tohto rozhodnutia odvolacieho súdu bude možné v katastri nehnuteľností vykonať záznam spoluvlastníckych práv v prospech žalovaných 1/ a 2/.
  19. Dovolací súd z dôvodov uvedených vyššie pod
  20. až
  21. dospel k záveru, že odvolací súd správne vyriešil prejudiciálnu otázku, že darovacia a záložná zmluva v časti, ktorou sa (z procesných dôvodov) bolo možné v dovolacom konaní zaoberať, nie je neplatná. V nadväznosti na to uzatvára že výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade podliehal dovolaciemu prieskumu, nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd dovolanie v jeho procesne prípustnej časti zamietol, lebo nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
  22. Žalobca dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale 17 3 Cdo 179/2011 v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), vada tejto povahy ale – ako už bolo uvedené – v dovolacom konaní nevyšla najavo.
  23. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaní nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.), preto im najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

  1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. marca 2015 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.