← Slovensko

o zaplatenie 358,63 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Cdo 279/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : E. K., bývajúca C., zastúpená Advokátskou kanceláriou B., proti ţalovanému : S., T., zastúpená JUDr. R. K., advokátom, P., o zaplatenie 358,63 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 103/2010, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. marca 2013 sp. zn. 6 Co 146/2013 t a k t o : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava III rozsudkom z
  2. marca 2011 č. k. 7 C 103/2010-85 zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni istinu vo výške 358,63 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16.4.2010 do zaplatenia z tejto istiny ako aj náhradu trov konania vo výške 239,54 € právnemu zástupcovi ţalobkyne Advokátska kancelária B., so sídlom v B., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku pod následkom exekúcie. V odôvodnení uviedol, ţe ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti, prípadne neplatnosti zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a.s.“, ako i výpovede z tejto zmluvy danej ţalobkyni ţalovaným dňa 26.10.
  3. Je nepochybné, ţe pri predmetnej zmluve je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 5.9.1997 a tieţ je jasne špecifikovaný jej koniec, t. j. doţivotne, teda okamih smrti ţalobkyne. Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia ţalobkyne, teda do doby nastania skutočností nezávisle od ich vôle, pričom vyplácanie plnenia sa skončí mesiacom, ktorého sa ţalobkyňa doţije, tzn. dedičia ţalobkyne majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac ţivota ţalobkyne. Ustanovenie § 582 ods. 1 OZ 2 2 Cdo 279/2013 upravuje moţnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku zaloţeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorej je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Ţalovaný výpoveďou zo dňa 26.10.2009 vypovedal ţalobkyni predmetnú zmluvu podľa § 582 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, ţe zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, ţalovaný preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 OZ. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať plnenie zaviazal ţalovaný dobrovoľne z dôvodu odchodu ţalobkyne do starobného dôchodku. Z uvedených dôvodov preto v zmysle § 582 ods. 1 OZ vyhodnotil výpoveď ţalovaného danú ţalobkyni dňa 26.10.2009 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a.s.“ zo dňa 5.9.1997 za neplatnú, navyše výpoveď bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Neobstoja taktieţ námietky ţalovaného týkajúce sa neplatnosti predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S. zo dňa 5.9.1997 z dôvodu absencie písomnej formy. Predmetnú zmluvu za ţalovaného podpísal riaditeľ mestskej pobočky ţalovaného T., ktorému takáto právomoc v zmysle Stanov a Organizačného poriadku ţalovaného prináleţala. Ţalovaný následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech ţalobkyne plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy aţ do 26.10.2009, do doby jej vypovedania. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa neplatnosti predmetnej zmluvy o dôchodku v zmysle § 575 OZ z dôvodu jej rozporu s novelizovaným zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, konkrétne § 27 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 116 zákona o bankách, mal za to, ţe v danom prípade zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Vznik Podporného dôchodkového fondu S. a jeho Štatútu bol starostlivo a dlhodobo pripravovaný, v snahe určitého odškodnenia zamestnancov – dôchodcov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy na základe dohody nastúpili do starobného dôchodku. V zmysle čl. II. Štatútu Podporný dôchodkový fond bol vytvorený na základe „podnikovej Kolektívnej zmluvy Slovenskej štátnej sporiteľne na rok 1993“, v súlade s nariadením vlády ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Zo ţiadneho právneho predpisu nevyplýva, ţe by vykonávanie plnenia v zmysle zmluvy o dôchodku bolo v rozpore so zákonom a teda ţe plnenie v zmysle § 575 OZ nemoţné. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  4. marca 2013 č. k. 6 Co 146/2013-244 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Uloţil ţalovanému zaplatiť 3 2 Cdo 279/2013 ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,53 € titulom právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu ţalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe vychádzal z toho, ţe trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doţivotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, ţe takto určená doba má neurčité trvanie, je logické, keďţe nie je moţné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, ţe zmluva o dôchodku sa môţe uzavrieť na doţivotne alebo inak určenú dobu neurčitého trvania. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, v ktorej je isté, ţe v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti) nie je však moţné povaţovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, ţe je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou) a zrejme nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo ţiadneho pozitívneho práva totiţ nemoţno vyvodiť, ţe by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétnym uvedeným dátumom, alebo dokonca presnejším časovým určením. Je vecou účastníkov zmluvy, ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon práv a povinností z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva o dôchodku uzatvorená na doţivotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vţdy zmluvou na dobu určitú. Vymedzenie povinnosti plniť doţivotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané, a to aţ do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Uvedenému právnemu záveru nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, ktorou ţalovaný sledoval zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z Podporného dôchodkového fondu slúţiaceho na subvenciu ţivotnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne zníţená a teda nepredpokladá sa moţnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, ţe zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, ţalovaný nemohol vypovedať podľa § 582 Občianskeho zákonníka. Nestotoţnil sa s tvrdením ţalovaného, ţe smrť fyzickej osoby nie je vţdy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, pretoţe smrť fyzickej osoby z právneho aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný nepreţil. V posudzovanej zmluve, v jej článkoch I., II. a III. sa jej účastníci dohodli, ţe ţalovaný bude doţivotne vyplácať ţalobkyni mesačne sumu 10 804 Sk (358,63 €) z Podporného dôchodkového fondu. Vyjadrenie „doţivotne“ je obvykle pouţívanou formuláciou na vyjadrenie určitej doby neurčitého trvania, 4 2 Cdo 279/2013 ktorý je aj v samotnom ustanovení § 842 OZ upravujúcom zmluvu o dôchodku. Neprisvedčil teda námietke ţalovaného o neplatnosti predmetnej zmluvy pre jej neurčitosť spočívajúcu v dojednaní v dvoch rozdielnych dobách trvania vyplácania dohodnutého dôchodku. V súlade s ustanovením § 35 ods. 2 OZ pri výklade pojmu „doţivotne“ a „ do smrti“ dospel k tomu, ţe tieto pri určovaní dôb trvania zmluvného vzťahu nie sú rozporné, pretoţe vyjadrujú to isté. K námietke ţalovaného, ţe neaplikoval ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, uviedol, ţe ţalovaný neuzatváral zmluvu so ţalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany ţalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto táto námietka je bez právneho významu. Nevyhovel návrhu ţalovaného na pripustenie dovolania, keď nastolené otázky boli riešené a ustálené vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Cdo 206/2011, 5 Cdo 165/2011). Mal za to, ţe súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky ţalovaného podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorého prípustnosť odôvodňoval podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom spočíva v tom, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa vôbec nevysporiadal s dvoma podstatnými právnymi námietkami uvedenými v odvolaní, ako aj počas prvostupňového konania. Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou ţalovaného, ktorá má pre vec podstatný význam, keď nepouţitie zákona o bankách podloţil len svojím zistením, ţe nešlo o podnikanie banky pri uzatvorení zmluvy o dôchodku, avšak zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách upravuje vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky, nielen podnikateľské vzťahy banky. Súdy sa predovšetkým nevysporiadali s tým, ţe ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakazuje banke od účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom, pričom sa toto ustanovenie neobmedzuje len na bankové činnosti banky, alebo len na podnikateľské činnosti banky (alebo činnosti vykonávané bankou s klientmi, resp. inými bankami, prípadne 5 2 Cdo 279/2013 ţe by sa nevzťahovalo na nejakú vymedzenú skupinu právnych subjektov) ale zakazuje akúkoľvek činnosť banke (voči neobmedzenému okruhu osôb), ktorá je v rozpore so zákonom o bankách od jeho účinnosti. Celé zdôvodnenie okolností, prečo sa na vec nemá pouţiť zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách popiera základný účel tohto zákona vyjadrený v ustanovení §
  5. Tento právny predpis bol po krachoch bánk, ktoré zasiahli bankový sektor Slovenskej republiky pred rokom 2000, prijatý na účel regulácie, kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1 tohto zákona). Keďţe účelom zákona a bankách je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný, nie je moţné súdne banke povoliť plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku s tým zdôvodnením, ţe ak taká zmluva nie je uzatvorená pri bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané. Takýto výklad zákona o bankách sa dostáva do rozporu so znením ustanovenia § 1 zákona o bankách, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky (upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky), a tieţ do rozporu s ustanovením § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, ktorý neobsahuje ţiadne obmedzenie čo do skúmania subjektov alebo čo do skúmania, či išlo o bankovú činnosť banky pri podnikaní, ale zakazuje plošne vykonávať činnosti v rozpore so zákonom o bankách od účinnosti tohto zákona o bankách. Odvolací súd sa s neaplikovaním ustanovení zákona o bankách nevysporiadal správne. Tento zákon pri posudzovaní odvolania nepouţil celý, nezisťoval rozsah aplikácie zákona stanovený v § 1 tohto zákona. Nedal odpoveď na odvolacie dôvody v tomto ohľade vôbec. Odvolací súd v podstate s poukázaním na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 26/2012-33 riešil len právnu povahu zmluvy o dôchodku z hľadiska moţnosti výpovede tejto zmluvy, a jej povahy ako zmluvy na dobu určitú/neurčitú, avšak nevysvetlil pouţitie zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, nedal tým odvolateľovi odpoveď na podstatný právny argument, ţe priamo ustanovenie § 119 ods. 3 za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakazuje banke pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom, súdnou aplikáciou ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom mal následne aplikovať na vec aj ustanovenie § 575 ods. 1 OZ. Zaviazal odvolateľa na plnenie povinnosti, ktorá je v rozpore s hmotným právom. Odvolací súd tým, ţe neodôvodnil dovolaním napadnuté rozhodnutie spôsobom, ktorý vyţaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. a ktorý by vyhovoval obsahu a zmyslu citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, mu odňal moţnosť konať pred súdom a zároveň porušil ich právo na spravodlivý súdny proces vyplývajúci z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6 2 Cdo 279/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého 7 2 Cdo 279/2013 stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  6. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len 8 2 Cdo 279/2013 jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. 9 2 Cdo 279/2013 Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem ich rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu právna na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.); obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
  7. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj 10 2 Cdo 279/2013 dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
  8. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doţivotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, ţe takáto určená doba má neurčité trvanie je logická, keďţe nie je moţné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, ţe v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však moţné povaţovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, ţe je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zmluva o dôchodku uzatvorená na doţivotne určenú dobu, ako určenú dobu neurčitého trvania, je vţdy zmluvou na dobu určitú. Uvedenému právnemu záveru, ţe zmluvu o dôchodku je moţné dohodnúť buď doţivotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovanú určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, ktorou ţalovaný sledoval zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z Podporného dôchodkového fondu slúţiaceho na subvenciu ţivotnej úrovne, ktorá je oproti príjmu 11 2 Cdo 279/2013 dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne zníţená, a teda nepredpokladá sa moţnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, ţe zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, ţalovaný ju nemohol vypovedať podľa § 582 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ţalovaný v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalovaného). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol 12 2 Cdo 279/2013 podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  9. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  10. augusta 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.