2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V preskúmavanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý podľa týchto ustanovení nemoţno napadnúť dovolaním; prípustnosť dovolania podaného ţalovaným preto z týchto ustanovení nevyplýva. 5 2 Cdo 299/2013 V danom prípade by prípustnosť dovolania prichádzala do úvahy iba ak v konaní došlo k procesnej vade
1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či došlo k vade takej povahy. Podľa ustanovenia § 237 je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ak v konaní došlo k niektorej z týchto vád, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný; prípustnosť dovolania
ale nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je záver dovolacieho súdu (do výlučnej právomoci ktorého patrí otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania – viď tieţ napr. II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07, I. ÚS 159/2013), ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania
nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ namieta, ţe v konaní mu bola postupom súdov odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje nevykonanie ním navrhnutých dôkazov súdom prvého stupňa a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, čo podľa jeho názoru viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd 6 2 Cdo 299/2013 v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
(viď R 37/1993), výlučne ktorá by v danom prípade mohla zaloţiť prípustnosť dovolania podaného ţalovaným. Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky ním navrhované dôkazy alebo nevykoná iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm.f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním ţalovaným navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Ţalovaný v dovolaní ďalej namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
(pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm.a/ aţ c/ O.s.p.). Dovolateľ poukázal na súvislosť ním namietanej vady podľa § 237 písm.f/ O.s.p. s nesprávnym právnym posúdením veci. Ustanovenie § 237 písm.f/ O.s.p. ale dáva moţnosť konať pred súdom do súvislosti iba s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením nemôţe byť účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa mu neznemoţní realizácia jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012). Dovolací súd poznamenáva, ţe rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré spočíva na názore, ţe nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, nie sú vady konania
písm.f/ O.s.p., je Ústavným súdom Slovenskej republiky 7 2 Cdo 299/2013 povaţované za rozhodnutie, ktoré spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti dovolania (viď IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 141/2011, II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 481/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov odmietol dovolanie ţalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval uţ v konaní na súde niţšieho stupňa), za jeden úkon právnej sluţby, ktorý poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 237,34 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t. j. 7,81 €)] predstavuje spolu 245,15 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.