← Slovensko

o zaplatenie 75 562,87 eur s prísl.

Najvyšší súd 3 Obo 229/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: P. S., a. s., Š., IČO: X., (predtým N., a. s., N.), právne zastúpený JUDr. G. L., advokátom so sídlom K.N., proti ţalovanému: Ing. J. B., B., P., IČO: X., (predtým s miestom podnikania P.), o zaplatenie 75 562,87 eur (2 276 406,90 Sk) s príslušenstvom, na odvolanie ţalobcu a ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

  1. mája 2002, č. k. 9 Cb 539/98-154, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
  2. mája 2002, č. k. 9 Cb 539/98-154 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 010 817,30 Sk s 20% úrokom z omeškania od
  4. 1997 do zaplatenia a 20% úrok od
  6. 1997 zo súm 495,-- Sk do
  8. 1997, 47 700,-- Sk do
  10. 1997, 197 390,-- Sk do
  12. 1997, 78 459,-- Sk do
  14. 1997, 79 196,40 Sk do
  16. 1997, 13 694,-- Sk do
  18. 1997, 42 766,-- Sk do
  20. 1997, 91 801,-- Sk do
  23. Vo zvyšku ţalobu súd prvého stupňa zamietol a ţiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobou, došlou súdu dňa
  25. 1998, sa ţalobca domáhal od ţalovaného zaplatenia 2 276 406,90 Sk s 20% úrokom z omeškania od
  27. 1997 do zaplatenia a náhrady trov konania s tým, ţe ţalovanému boli uhradené čiastky v sume 175 200,-- Sk z titulu faktúry č. 165/96, 843 707,-- Sk z titulu zálohovej faktúry č. 271/96, 861 000,-- Sk z titulu predfaktúry č. 407, 300 000,-- Sk vydaním z pokladne ako zálohu na nákup surovín. Podľa ţalobcu, ţalovaný z takto prevzatých súm vrátil dňa
  29. 1997 sumu 3 500,-- Sk a dňa
  31. 1996 prevzal za ţalobcu od E. S. JUDr. P. Š. sumu 364 924,60 Sk, z ktorej uhradil dňa
  33. 1997 iba 264 924,70 Sk. 2 3 Obo 229/2002 Pohľadávka uplatnená ţalobou teda pozostáva zo súm prevzatých neoprávnene ţalovaným a čiastky, ktorá bola vrátená. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, ţe ţalobca si v rámci konania uplatnil nárok na vrátenie neoprávnene prevzatej sumy podľa faktúry č. 165/96 v sume 175 200,-- Sk. Prevzatie predmetnej sumy medzi účastníkmi sporné nebolo a v protinávrhu, došlom súdu prvého stupňa dňa
  35. 2001, ţalovaný nárok ţalobcu na vrátenie tejto sumy výslovne uznal. Ţalobca si v rámci konania uplatnil aj nárok na vrátenie sumy podľa faktúry č. 271/96 na sumu 843 707,-- Sk vyplatenú ako záloha na mzdu na základe prevodného príkazu zo dňa
  38. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k ţalobe prevzatie tejto sumy nepoprel. Proti tomuto nároku si však započítal pohľadávku z titulu faktúr č. 437 zo dňa
  40. 1997 na sumu 197 390,-- Sk, č. 445 zo dňa
  42. 1997 na sumu 386 977,-- Sk, č. 446 zo dňa
  44. 1997 na sumu 198 407,-- Sk, č. 449 zo dňa
  46. 1997 na sumu 92 250,-- Sk. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na to, ţe ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení došlom súdu dňa
  48. 2001 uviedol, ţe súhlasí s uplatneným protinávrhom v prospech ţalovaného 31 317,-- Sk na základe ním uvedených faktúr. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe ţalobca si v rámci konania uplatnil nárok na zaplatenie sumy 861 000,-- Sk z titulu faktúry č. 407 ako zálohy na nákup materiálu vyplatenej na základe prevodného príkazu z
  51. Ţalobca (správne ţalovaný) prevzatie tejto sumy nerozporoval. Proti nároku z tejto faktúry však uplatnil vzájomný návrh z titulu faktúr č. 396 zo dňa
  53. 1997 na sumu 495,-- Sk, č. 440 zo dňa
  55. 1997 na sumu 17 222,-- Sk, č. 441 zo dňa
  57. 1997 na sumu 61 327,-- Sk, č. 443 zo dňa
  59. 1997 na sumu 59 540,-- Sk, č. 442 zo dňa
  61. 1997 na sumu 16 477,-- Sk, č. 447 zo dňa
  63. 1997 na sumu 3 436,60 Sk, č. 448 zo dňa
  65. 1997 na sumu 53 828,-- Sk, č. 450 zo dňa
  67. 1997 na sumu 72 638,-- Sk, č. 452 zo dňa
  69. 1997 na sumu 5 217,-- Sk, č. 453 zo dňa
  71. 1997 na sumu 17 792,-- Sk, č. 458 zo dňa
  73. 1997 na sumu 13 694,-- Sk, č. 465 zo dňa
  75. 1997 na sumu 26 665,-- Sk, č. 469 zo dňa
  77. 1997 na sumu 522 693,40 Sk. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe ţalobca vo svojom vyjadrení došlom súdu dňa
  79. 2001 nesúhlasil so vzájomným návrhom ţalovaného ohľadne faktúr č. 443, 448, 469 spolu v sume 636 061,40 Sk, nakoľko uvedené faktúry nie sú v účtovnej evidencii ţalobcu, t. j. nie sú dané podmienky pre vzájomný návrh v predmetnom rozsahu. Ohľadne zvyšných faktúr v sume 234 963,60 Sk ţalobca uviedol, ţe tieto môţu byť predmetom vzájomného návrhu. 3 3 Obo 229/2002 Súd prvého stupňa ďalej zistil, ţe ţalobca si v rámci konania uplatnil nárok na zaplatenie sumy 300 000,-- Sk z titulu zálohy na nákup surovín a 99 999,90 Sk z titulu rozdielu nevrátenej časti sumy prevzatej od exekútora JUDr. Š.. Proti tejto pohľadávke si ţalovaný započítal svoju pohľadávku z titulu faktúr č. 446 zo dňa
  81. 1997 na sumu 16 101,-- Sk, č. 472 zo dňa
  83. 1997 na sumu 59 540,-- Sk, č. 474 zo dňa
  85. 1997 na sumu 32 843,-- Sk, č. 491 zo dňa
  87. 1997 na sumu 28 935,30 Sk, č. 412 zo dňa
  89. 1997 na sumu 47 700,-- Sk, č. 529 zo dňa
  91. 1997 na sumu 984 000,-- Sk, č. 010 zo dňa
  93. 1998 na sumu 91 801,-- Sk, spolu 1 260 920,30 Sk. Ţalovaný namietal započítanie faktúr č. 472, 474, 491 a 529 a o zvyšných faktúrach v sume 155 602,-- Sk uviedol, ţe môţu byť predmetom vzájomného návrhu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe v rámci konania medzi účastníkmi zostala sporná započítateľnosť faktúr č. 443 zo dňa
  95. 1997 na 59 540,-- Sk, č. 448 zo dňa
  97. 1997 na 53 828,-- Sk, č. 469 zo dňa
  99. 1997 na 522 693,40 Sk, č. 472 zo dňa
  101. 1997 na 59 540,-- Sk, č. 474 zo dňa
  103. 1997 na 32 843,-- Sk, č. 491 zo dňa
  105. 1997 na 28 935,30 Sk, č. 529 zo dňa
  107. 1997 na 984 000,-- Sk. Preto v ďalšom konaní sa zaoberal len dokazovaním či tieto faktúry sú medzi účastníkmi spôsobilé na započítanie. S poukazom na ust. § 580 Občianskeho zákonníka a § 358 Obchodného zákonníka, súd prvého stupňa uviedol, ţe nemoţno ako doklad o dôvodnosti fakturácie a oprávnenosti domáhať sa fakturovanej sumy prijať len tú skutočnosť, či dané faktúry boli alebo neboli zaevidované v účtovných dokladoch účastníkov a či si z nich účastníci uplatnili odpočet z DPH tak, ako to tvrdil ţalovaný. Súd prvého stupňa mal za to, ţe ţalovaný nepreukázal oprávnenosť vymáhania pohľadávok podľa faktúr č. 443, č. 448, č. 472 a č. 474 od ţalobcu, keď súd prvého stupňa posúdil uvedené faktúry ako tovarové, ktoré boli vystavené bez toho, aby k nim bol doloţený dodací list alebo iný doklad, osvedčujúci dodanie tovaru ţalobcovi a jeho prevzatie. K faktúram č. 469 na 522 693,40 Sk, č. 491 na 28 935,30 Sk súd prvého stupňa uviedol, ţe tieto boli vystavené na základe zmluvy o vykonaní poradenskej a konzultačnej činnosti zo dňa
  110. Do spisu bola doloţená zmluva o vykonávaní poradenskej a konzultačnej činnosti, uzatvorená medzi ţalobcom ako objednávateľom a ţalovaným ako 4 3 Obo 229/2002 vykonávateľom, predmetom ktorej bolo vykonávanie poradenskej a konzultačnej činnosti v celej ekonomickej oblasti a v oblasti riadenia za podmienok uvedených v tejto zmluve. V zmluve boli dojednané cena, čas plnenia, miesto plnenia, zodpovednosť za vady, platobné podmienky a záverečné ustanovenia. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s názorom ţalobcu, ţe nároky vyúčtované faktúrami č. 469 a 491 nekorešpondujú s obsahom zmluvy, na ktorú odkazujú, a preto nárok z nich nepovaţoval súd prvého stupňa za uplatnený dôvodne. Z priloţeného zoznamu pohľadávok súd prvého stupňa konštatoval, ţe predmetom postúpenia pohľadávok voči ţalobcovi vo výške 3 063 050,30 Sk zo dňa
  112. 1999 na spoločnosť P., a. s., P., boli faktúry č. 443, 448, 472, 474, 469, 491,
  113. Celý záväzok ţalobcu prevzatý spoločnosťou P., a. s., P., bol ďalej dňa
  115. 1999 postúpený na spoločnosť D. I. spol. s r. o., pričom pohľadávka ţalobcu bola ţalovanému dňa
  117. 2000 vrátená spoločnosťou P., a. s., P. a toho istého dňa postúpená spoločnosti Q., s. r. o., B., z ktorej spoločnosti mali byť pohľadávky ţalovanému vrátené späť. Súd prvého stupňa vzhľadom na opakovane nariadené pojednávanie nepovaţoval za dôvodné, ani za účelné, pojednávanie odročovať, za účelom umoţnenia ţalovanému zabezpečiť si listinné doklady osvedčujúce, ţe ku dňu rozhodovania je znovu vlastníkom pohľadávok. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní o istine vychádzal z tej skutočnosti, ţe z uplatnenej pohľadávky 2 276 406,90 Sk ţalobca uznáva započítanie vo výške 1 265 589,60 Sk. Na zaplatenie uplatneného rozdielu vo výške 1 010 817,30 Sk súd zaviazal ţalovaného, nakoľko sa mu v konaní nepodarilo preukázať, ţe faktúry č. 529, 472, 469, 448 a 443 sú započítavané oprávnene, keď súd prvého stupňa mal za riadne preukázané, ţe na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
  119. 1999 uzavretej so spoločnosťou P., a. s., P., resp. zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
  121. 2000, uzavretej so spoločnosťou Q., s. r. o., B., tieto pohľadávky prešli na iného veriteľa a takisto súd prvého stupňa nemal za riadne preukázanú oprávnenosť ich vystavenia a uplatňovanie nároku z nich. Vzhľadom na to súd prvého stupňa ţalobe vyhovel v časti istiny vo výške 1 010 817,30 Sk. O uplatnenom úroku z omeškania súd prvého stupňa rozhodol tak, ţe výšku úroku povaţoval za stanovenú v súlade s ust. § 369 ods. l Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide 5 3 Obo 229/2002 o počiatok plynutia doby omeškania súd prvého stupňa konštatoval, ţe ţalobca si uplatnil úroky z omeškania od
  123. 1997, t. j. odo dňa nasledujúceho potom, ako ţalovaný prevzal poslednú zo súm uplatňovaných ţalobným návrhom (záloha na nákup surovín 300 000,-- Sk). Súd prvého stupňa mal teda za to, ţe je dôvodné a oprávnené priznanie úroku z uplatnenej istiny odo dňa uplatneného ţalobcom. Ďalej sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou priznania úroku z omeškania istiny, nárok na zaplatenie ktorej zanikol v dôsledku započítania na základe námietky, resp. započítacieho prejavu vzneseného v priebehu konania. Dospel k záveru, ţe ţalobcovi vznikol aj nárok na úrok z omeškania z časti zamietnutej istiny pre úspešne vznesenú námietku započítania a to, odo dňa uplatneného v ţalobnom návrhu aţ do dňa, kedy došlo k stretu pohľadávok v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka, t. j. ku dňu splatnosti jednotlivých započítavaných faktúr. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalovaný svoje započítavané faktúry ani nepredloţil, ani neidentifikoval dňom splatnosti, uvádzal iba dátum vystavenia a ţalobca takto určené faktúry nerozporoval, uvádzal, ţe ich uznáva za započítaniaschopné, súd prvého stupňa konštatoval, ţe vychádzal z obvyklej splatnosti faktúr v obchodnom styku, ktorá je 15 dní. Pri zohľadnení tejto skutočnosti súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ku dňu
  125. 1997 bola splatná faktúra č. 396 na 495,-- Sk, ku dňu
  127. 1997 faktúra č. 412 na 47 700,-- Sk, ku dňu
  129. 1997 faktúra č. 437 na 197 390,-- Sk, ku dňu
  131. 1997 faktúry č. 440 a č. 441 spolu na sumu 78 549,-- Sk, ku dňu
  133. 1997 faktúry č. 445, 446, 449, 442, 447, 450, 452, 453 spolu v sume 793 194,60 Sk, ku dňu
  135. 1997 faktúra č. 458 na 13 694,-- Sk, ku dňu
  137. 1997 faktúry č. 465 a č. 466 na 42 766,-- Sk a ku dňu
  139. 1998 faktúra č. 010 na 91 801,-- Sk. Preto súd prvého stupňa priznal ţalobcovi aj nárok na úroky z omeškania od uplatneného dňa aţ do splatnosti jednotlivých faktúr. Vo zvyšku uplatnenej istiny s príslušenstvom súd prvého stupňa ţalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko uplatnený nárok zanikol v dôsledku započítania záväzkov účastníkov. Výrok o trovách konania sa zakladá v zmysle ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo zhodnotenia pomeru úspechu a neúspechu účastníkov, ktorý je pribliţne rovnaký. Neakceptoval právnu argumentáciu právneho zástupcu ţalobcu, ktorý ţiadal priznanie celej 6 3 Obo 229/2002 náhrady trov konania vzhľadom na dôvodnosť podania ţaloby a započítacieho prejavu aţ v priebehu konania. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe existenciu započítavaných záväzkov voči ţalovanému si mohol aj ţalobca preveriť pred podaním návrhu a mohol podať ţalobu na zaplatenie niţšej sumy, ako bola podaná. Okrem toho z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe súd prvého stupňa zohľadnil skutočnosť, ţe nič nebránilo ţalobcovi potom, ako na základe vznesenej námietky započítania vyjadril súhlas s čiastočným započítaním, aby vzal ţalobu v časti späť. Proti napadnutému rozsudku podali odvolanie ţalobca aj ţalovaný. Ţalobca podal odvolanie v časti výroku o trovách konania a ţiadal, aby odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal ţalovaného na náhradu trov prvostupňového konania. Ţalobca svoje odvolanie dôvodil tým, ţe súd prvého stupňa v časti, týkajúcej sa práva na náhradu trov konania, nesprávne ustálil skutkový stav, nakoľko ţalobca ţalobou zo dňa
  141. 1998 uplatnil voči ţalovanému nárok na zaplatenie 2 276 406,90 Sk istiny s príslušenstvom. Ţalovaný aţ podaním zo dňa
  143. 2001 predloţil vyjadrenie k ţalobe a zároveň vzniesol protinávrh k nároku ţalobcu, ktorý následne v priebehu prvostupňového konania korigoval len ako započítanie do výšky ţalovanej istiny. Odvolateľ dodal, ţe pred podaním ţaloby aţ do
  145. 2001 ţalovaný nevyuţil voči ţalobcovi započítanie ním tvrdených pohľadávok voči uplatňovanej ţalobnej istine. Ţalobca je toho názoru, ţe v čase podania ţaloby voči ţalovanému na zaplatenie 2 276 406,90 Sk s príslušenstvom bola ţaloba v celom rozsahu dôvodná a ţalobca riadne zaplatil súdny poplatok 91 056,-- Sk. V tejto súvislosti ţalobca uviedol, ţe ţalovaný aţ vo svojom vyjadrení zo dňa
  147. 2001 vzniesol započítavaciu námietku, ktorá po ustálení, t. j. po zastavení súdneho konania v časti prevyšujúcej uplatnený protinárok ţalovaného nad rámec ţalovanej istiny, sa pokúsil v ďalšom konaní započítať ním tvrdené pohľadávky voči ţalobcovi do výšky ţalovanej istiny. Vyjadrením zo dňa
  149. 2001 ţalobca zaujal stanovisko, podľa ktorého niektoré pohľadávky ţalovaného voči ţalobcovi by mohli byť započítané. Posúdenie, či niektoré pohľadávky ţalovaného by mohli byť započítané voči ţalovanej istine bolo podľa odvolateľa výlučne na úvahe súdu. Preto je toho názoru, ţe súd prvého stupňa mal postupovať v súlade s ust. § 142 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého mal účastník (ţalobca) vo veci úspech len čiastočný (v danom prípade pribliţne v 1/2-ici) a ak 7 3 Obo 229/2002 rozhodovanie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, a teda priznať ţalobcovi plnú náhradu trov konania, spočívajúcich v: náhrade súdneho poplatku 91 056,-- Sk, trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci po 4 380,-- Sk + 2x 100,-- Sk reţijný paušál (prevzatie a podanie návrhu) zo ţalovanej istiny 2 276 406,90 Sk, spolu 8 960,-- Sk, za 2 úkony právnej pomoci 3 120,-- Sk + 2x 100,-- Sk reţijný paušál (vyjadrenie zo dňa
  151. 2001 a účasť na pojednávaní dňa
  153. 2002) z istiny 1 010 817,30 Sk - spolu 6 440 Sk, 1 úkon právnej pomoci po 14 670,-- Sk a l x 100,-- Sk reţijný paušál (účasť na pojednávam dňa
  155. 2002) z istiny 1 010 817,30 Sk podľa vyhlášky č. l63/2002 Z. z., spolu 14 770,-- Sk, celkom trovy prvostupňového konania 121 226,-- Sk. Ţalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti jeho výroku, ktorým bolo ţalobe vyhovené a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Uviedol, ţe súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania stotoţnil s názorom ţalobcu, ktorý tvrdil, ţe uplatňované započítanie faktúr č. 443, č. 448, č. 469, č. 472, č. 474, č. 491 a č. 529 nie je oprávnené. Má za to, ţe súd prvého stupňa uveril listom o postúpení pohľadávok, ktoré predloţil ţalobca, bez toho, aby mu umoţnil predloţiť dôkazy o tom, ţe pohľadávky z uvedených faktúr vlastní, pretoţe mu boli vrátené, o ktorej skutočnosti chcel súdu predloţiť dôkaz. Ţalovaný zdôraznil, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal ani faktom, ţe faktúry, ktoré ţalobca uznal ako započítateľné mali byť rovnako predmetom postúpenia pohľadávky. Podľa ţalovaného to znamená, ţe ţalobca uznal časť pohľadávok, ktoré mali byť postúpené, ale inú časť pohľadávok postúpených tou istou dohodou uţ z dôvodu postúpenia tretiemu subjektu neuznal. Podľa ţalovaného sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí bez zdôvodnenia stotoţnil so ţalobcovým tvrdením o neoprávnenosti vystavenia uvedených faktúr, keď sa napríklad nezaoberal skutočnosťou, ţe faktúry 443, 448, 472 a 474 sú zálohové faktúry a z uvedeného dôvodu sa k takýmto faktúram dodacie listy neprikladajú. Nie je preto podľa ţalovaného dôvod povaţovať ich za neoprávnene vyfakturované a nezapočítateľné. Iným príkladom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je podľa názoru ţalovaného nesprávne posúdenie odôvodnenosti započítania faktúry č. 529, kde súd prvého stupňa neprihliadol na zmluvu o vykonávaní poradenskej a konzultačnej činnosti, ktorú ţalovaný uzavrel dňa
  157. 1995 s N., a. s. Súd prvého stupňa podľa ţalovaného taktieţ zhodne so 8 3 Obo 229/2002 ţalobcovým názorom neuznal uvedenú faktúru schopnú započítania, hoci podľa ţalovaného táto je vystavená plne v súlade s obsahom zmluvy. V odvolaní ţalovaný ďalej uviedol, ţe dôkaz predloţený ţalobcom - písomnosť, ktorou namieta oprávnenosť vystavenej faktúry č. 529, je bezpredmetný z dôvodu, ţe v zmysle uvedenej zmluvy nie je nutné uviesť prehľad vykonávanej činnosti. Táto námietka ţalobcu je podľa ţalovaného irelevantná a faktúra č. 529 je podľa jeho názoru vystavená v zmysle predmetnej zmluvy, korešponduje s jej obsahom a je dôvodne uplatňovaná na započítanie. Ţalovaný má ďalej za to, ţe z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa podľa jeho názoru nedá zistiť, na základe akej skutočnosti súd stanovil úrokovú sadzbu 20%. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na § 502 ods. l Obchodného zákonníka, podľa ktorého je dlţník povinný od doby poskytnutia peňaţných prostriedkov platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlţník povinný platiť obvyklé úroky poţadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlţníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie neţ prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlţník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej miere. Ţalovaný dodal, ţe nemá vedomosť o tom, ţe by súd prvého stupňa, resp. ţalobca zisťoval obvyklé úroky poţadované za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste jeho sídla v čase uzavretia zmluvy. Ţalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného povaţuje rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej istiny s príslušenstvom za vecne správny. K snahe ţalovaného, ţe chcel predloţiť dôkazy o tom, ţe pohľadávky opätovne vlastní uviedol, ţe ţalovaný takéto dôkazy mohol predloţiť počas prvostupňového konania. Naviac podľa ţalobcu tak ţalovaný môţe urobiť s antidatovaním listinných dôkazov, nakoľko by ich mohol podpisovať či uţ ako podnikateľ - fyzická osoba, alebo štatutárny orgán P., a. s., P.. K faktúram č. 443, 448, 472 a 474 ţalobca uviedol, ţe nie sú faktúrami zálohovými, keď sám ţalovaný v predmetných faktúrach uvádza aj čísla dodacích listov. Tieto však nevie predloţiť z dôvodu, ţe faktúry sú fiktívne. Za fiktívnu povaţuje ţalobca aj faktúru č. 529, pretoţe neobsahuje ţiadnu špecifikáciu predmetu fakturácie, ktorá by preukazovala počet fakturovaných hodín 9 3 Obo 229/2002 konzultačnej a poradenskej činnosti. Ohľadne priznaného úroku z omeškania podľa ţalobcu súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov uvedených v odvolaniach, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné. V odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky pokračoval po tom, čo konkurz vyhlásený na majetok ţalovaného, v dôsledku ktorého sa odvolacie konanie prerušilo, bol právoplatným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  159. 2013, č. k. 6K/32/2002-618 po splnení rozvrhového uznesenia zrušený. Označenie ţalobcu odvolací súd zosúladil s jeho právnym nástupcom, s ktorým konal s poukazom na ust. § 107 ods. 4 O. s. p. po tom, čo pôvodný ţalobca N., a. s., N., zanikol jeho výmazom z obchodného registra dňom
  161. 2010 v dôsledku zlúčenia spoločnosti. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 1 010 817,30 Sk s 20% úrokom z omeškania, z titulu ţalobcom uplatnených faktúr. Súd prvého stupňa dospel okrem iného k záveru, ţe tovarové faktúry č. 443, č. 448, č. 472 a č. 474, uplatnené ţalovaným vo vzájomnom návrhu, nemohol povaţovať za vystavené oprávnene, keď ţalovaný nedoloţil dodací list alebo iný doklad osvedčujúci dodanie tovaru ţalobcovi a jeho prevzatie. Tieţ dospel k záveru o nedôvodnosti započítacieho prejavu ţalovaného z faktúr č. 443, č. 448, č. 469, č. 472, č. 474, č. 491 a č. 529, keď tieto faktúry ţalovaného voči ţalobcovi boli predmetom postúpenia tretiemu subjektu a súd prvého stupňa pre opakované pojednávanie nepovaţoval za dôvodné, ani za účelné pojednávanie odročovať za účelom umoţnenia ţalovanému zabezpečiť si listinné doklady, ţe ku dňu rozhodovania je znovu vlastníkom postúpených pohľadávok. Výšku úrokov súd prvého stupňa povaţoval za stanovenú v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. Proti napadnutému rozsudku ţalovaný namieta jeho zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, keď súd prvého stupňa jeho započítací prejav z postupovaných pohľadávok sčasti uznal a sčasti neakceptoval. Podľa ţalovaného mu súd prvého stupňa uprel právo predloţiť dôkazy o tom, ţe pohľadávky voči ţalobcovi z uvedených faktúr vlastní. Spochybnil záver súdu 10 3 Obo 229/2002 prvého stupňa o neoprávnenosti faktúr č. 443, č. 448, č. 472 a č. 474, keď súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočnosťou, ţe ide o zálohové faktúry, teda bez dodacích listov. Nepreskúmateľné povaţuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj ohľadne faktúry č. 529, ktorá je podľa jeho názoru v súlade so zmluvou o vykonávaní poradenskej a konzultačnej činnosti, ktorú uzavrel s N., a. s., dňa
  164. Z odôvodnenia rozsudku podľa ţalovaného nie je tieţ zrejmé, na základe akej skutočnosti stanovil priznanú úrokovú sadzbu 20%. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných vád, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa § 159 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetli, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) 11 3 Obo 229/2002 na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z
  165. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, „ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Rozhodnutie súdu predpokladá jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí byť preskúmateľné. V predmetnej veci ţalovaný voči uplatnenej pohľadávke ţalobcu vzniesol vzájomný návrh, v ktorom uplatňoval svoje pohľadávky voči ţalobcovi na započítanie. Z hľadiska právneho posúdenia veci bolo preto rozhodujúce zistenie, či ţalovaný je nositeľom práva a navrhované pohľadávky sú spôsobilé k započítaniu. Súd prvého stupňa faktúry ţalovaného č. 443, č. 448, č. 472, č. 474 neakceptoval, ktoré rozhodnutie odôvodnil aj tým, ţe ţalovaný splnenie fakturovaného plnenia nepreukázal. Proti tomuto záveru ţalovaný namieta, ţe sa jednalo o faktúry zálohové. Ako vyplýva z obsahu spisu, uvedené faktúry (č. l. 85, 86, 91 a 92 spisu), síce odkazujú na dodacie listy, sú však označené aj ako zálohové. Nakoľko súd prvého stupňa sa s touto skutočnosťou nevysporiadal, uvedený rozpor neodstránil, je jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nepreskúmateľné a predčasné. Súd prvého stupňa neakceptoval ako spôsobilú k započítaniu tieţ faktúru ţalovaného č. 529, pričom pre tento svoj záver, neuviedol ţiadne skutkové a právne dôvody. Vecne súd prvého stupňa neodôvodnil ani prečo nevykonal 12 3 Obo 229/2002 ţalovaným navrhnutý právne relevantný dôkaz o tom, ţe pôvodne tretiemu subjektu postúpené pohľadávky ţalovaného voči ţalobcovi opätovne vlastní, a to naviac za skutkového a právneho stavu, keď na tejto skutočnosti súd prvého svoje rozhodnutie zaloţil. Záver súdu prvého stupňa o tom, ţe pre opakované pojednávanie ide zo strany ţalovaného o konanie účelové, je preto treba povaţovať za arbitrárny. Odvolací súd ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zisťuje, ţe súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal ani výškou úroku z omeškania, ktorý úrok z omeškania v sadzbe 20% bez ďalšieho ţalobcovi priznal s poukazom na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych zistení dospel odvolací súd k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je arbitrárne, nepreskúmateľné, keď súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď ani len na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a nemoţno ho preto povaţovať za také, ktoré zodpovedá poţiadavke plnej realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Uvedeným postupom súd prvého stupňa preto obmedzil ţalovaného v jeho práve na spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku k zákonom vymedzeným odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho mu uprel právo na spravodlivý proces a odňal právo konať pred súdom. Odvolanie ţalovaného podané z tohto dôvodu je preto opodstatnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v napadnutej časti podľa ust. § 221 ods.1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania. V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude zaoberať aj skutočnosťou, či pohľadávka ţalobcu, nebola v konkurze vedenom na majetok ţalovaného, uspokojená. So zreteľom k výsledku odvolacieho konania vedeného ţalovaným, sa odvolanie ţalobcu do výroku o trovách konania stalo bezpredmetným, keď o trovách konania opätovne rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. 13 3 Obo 229/2002 Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Trenčíne, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  166. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  167. augusta 2013 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.