Posudku o odškodnení bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia vypracovaného Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo poškodenie zdravia ţalobcu prvotne ohodnotené na 400 bodov a v roku 2000 z dôvodu zjavného zhoršenia zdravotného stavu bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku zo 4. mája 2000 „dobodované“ na 700 bodov. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe u ţalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len vyhláška) odôvodňujúci odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2 § 7 vyhlášky. Odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia zvýšil o stonásobok základného bodového ohodnotenia 700 bodov, čo v peňaţnom vyjadrení po odpočítaní zaplatenej sumy 348,54 eur predstavuje sumu 34.505,07 eur. Uvedené zvýšenie povaţoval za odôvodnené a primerané vzhľadom na dobu, po ktorú je ţalobca obmedzovaný 2 6 Cdo/226/2013 v svojom beţnom a dovtedajšom spôsobe ţivota, vzhľadom na hĺbku a charakter tohto obmedzenia a na progresívny vývoj smerujúci k zhoršovaniu prejavov jeho choroby. Právne vec posúdil
ustanovení § 190 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. b/, § 196 a § 203 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) a ďalej ustanovení § 2 ods. 1 a § 4 ods. 1, § 7 ods. l a 3, § 9 ods. 4 vyhlášky. K námietke premlčania vznesenej ţalovaným uviedol, ţe odškodnenie za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia
Zákonníka práce a mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky sú dva oddelené nároky, ktoré sa spravujú vlastným právnym reţimom a ktoré sa líšia dôvodom a okamihom svojho vzniku. Náhrada za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia je nárokom, ktorý vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je škoda na zdraví utrpenej zamestnancom pri výkone práce a na druhej strane, nárok vyplývajúci z mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia vzniká aţ okamihom právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané. Z tohto dôvodu je aj reţim premlčania týchto nárokov rozdielny. Vychádzal z názoru, ţe právo vyplývajúce z nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia sa bude premlčovať aţ od okamihu svojho konštituovania súdnym rozhodnutím (rozhodnutie súdu je tu konštitutívnym aktom aplikácie práva). Na premlčanie tohto práva nie je teda moţné bez predchádzajúceho súdneho rozhodnutia aplikovať ustanovenia §§ 100 ods. 2 veta prvá a 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), keďţe právo, ktoré neexistuje, nemôţe byť ani premlčané. Bez súdneho rozhodnutia, ktorým sa konštituuje uvedený nárok, nie je moţné stanoviť ani okamih, od ktorého dochádza k plynutiu premlčacej lehoty. Obdobne sa v takýchto prípadoch nepriznávajú ani úroky z omeškania skôr, ako od uplynutia lehoty určenej súdom na plnenie. Poukázal ďalej na to, ţe právny poriadok Slovenskej republiky pozná pojem premlčania práva; nepozná však pojem premlčania práva osoby domáhať sa súdnej ochrany. Priznáva ţalovateľnosť všetkým právam fyzických a právnických osôb, v niektorých prípadoch ich však nie je moţné v dôsledku premlčania priznať, čo však neznamená, ţe tieto práva neexistujú a nie sú ţalovateľné. Neţalovateľnými právami sú iba tie, ktoré sa prekludujú, čiţe po určitej lehote zanikajú. Nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia sa však v zmysle príslušných právnych predpisov v ţiadnom prípade neprekluduje. S prihliadnutím na uvedené povaţoval dovolanie sa premlčania ţalovaným za nedôvodné a preto naň neprihliadol. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 26. februára 2013, sp. zn. 9 Co 187/2012 na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol s tým, ţe o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa neposúdil správne otázku premlčania ţalobcom uplatneného práva.
odvolacieho súdu v prípade sťaţenia spoločenského uplatnenia ide o peňaţnú satisfakciu za poškodenie zdravia, ktorej základom je nemajetková rovina. Vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, ţe ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Charakter majetkového práva viazaného na osobu navrhovateľa, má aj mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Právo poškodeného uplatniť na súde nárok na zvýšenie odškodnenia
3 vyhlášky vzniká okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode 3 6 Cdo/226/2013 a o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 OZ). Zvýšenie náhrady
3 vyhlášky môţe byť priznané len súdnym rozhodnutím, podmienkou však je, aby toto právo poškodený uplatnil na súde v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Na základe súdneho rozhodnutia vzniká potom poškodenému právo a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j. zaplatiť mimoriadne zvýšenie odškodnenia
3 vyhlášky. Pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď bol ustálený zdravotný stav poškodeného natoľko, ţe je moţné vykonať ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia. Tento okamih je rozhodujúci aj pre začiatok plynutia premlčacej lehoty v prípade nároku na mimoriadne odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia. Ak príde k jeho „dobodovaniu“ v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, je to rozhodujúci okamih pre ďalšie uplatnenie nároku a moţné ďalšie jeho priznanie. Rovnako ako súd prvého stupňa za základ svojho rozhodnutia vzal skutkové zistenia, ţe u ţalobcu bola dňa 14.1.1986 zistená choroba z povolania, ţe pôvodne bolo poškodenie zdravia ţalobcu za sťaţenie spoločenského uplatnenia ohodnotené v lekárskom posudku na 400 bodov a ţe naposledy bol posudok o odškodnení bolesti a sťaţení spoločenského uplatnenia vypracovaný Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie dňa 4. mája 2000, ktorým bolo zvýšené bodové ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia o 300 bodov, t.j. na 700 bodov. Ţalobca mohol preto nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenie spoločenského uplatnenia, aby jeho právo nebolo premlčané, na súde uplatniť najneskôr do 4. mája 2002. Ţalobca tak urobil návrhom doručeným súdu aţ 2.9.2008, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej subjektívnej lehote. Keďţe ţalovaný sa v konaní premlčania dovolal, ţalobcovi nebolo moţné premlčané právo priznať, z ktorého dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania sa uţ nezaoberal dôvodnosťou ţaloby vo veci samej. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe dovolací súd potvrdí rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny a ţiadal priznať náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnil tým, ţe rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke premlčania ním uplatneného nároku. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe pri úvahe o premlčaní opomenul, ţe on nemal a do právoplatného pozitívneho rozhodnutia o jeho ţalobe stále nemá právo na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú vyhláškou, ktoré by mohol vykonať v zákonom stanovenej dobe proti ţalovanému. Uviedol, ţe výšku nároku spolu s konštituovaním práva samotného môţe v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky stanoviť len súd. Rozhodnutie súdu
citovaného ustanovenia vyhlášky má konštitutívny charakter, (konštatoval to aj Najvyšší súd SR v rozsudku z 30. septembra 1996 sp. zn. 3 Cdo 23/96), ktorého účinky pôsobia od okamihu jeho vydania (ex nunc) a teda aţ do tohto momentu jeho subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia neexistuje. Pred rozhodnutím súdu nemôţe preto dôjsť ani k premlčaniu takéhoto práva. V danom prípade teda nedošlo k uplynutiu času ustanoveného v zákone na vykonanie práva na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, v dôsledku čoho ţalovaný nemôţe „ani čeliť súdnemu uplatneniu práva“ námietkou premlčania (pouţitím námietky 4 6 Cdo/226/2013 nemôţe dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva, keď právny nárok ešte nevznikol; vznikne aţ rozhodnutím súdu). Krajský súd preto nesprávne právne posúdil ţalovaným vznesenú námietku premlčania, keď k nej prihliadol a priznal jej právne účinky. Okrem toho krajský súd pri úvahe o premlčaní ignoroval aj fakt, ţe predmetom konania nie je právo na náhradu škody (predmetom nie je nárok na náhradu základného odškodnenia sťaţenie spoločenského uplatnenia, ani jeho zvýšenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky), ale je ním „spravodlivé finančné zadosťučinenie“ – zvýšenie odškodnenia
3 vyhlášky. Rozhodnutie súdu o tomto nároku vychádza z poznatkov vykonaného dokazovania preukazujúcich výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadu. Premlčanie práva tu je vylúčené aj preto, ţe začiatok plynutia premlčacej doby tu nie je jednoducho na čo viazať (o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu – rozhodne aţ súd). Ţalovaná svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd vychádzal pri posúdení premlčania ţalobcom uplatneného nároku z toho, ţe zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky, treba povaţovať za právo na náhradu škody na zdraví, ţe má charakter majetkového práva viazaného na osobu navrhovateľa, ktoré podlieha premlčaniu, ţe toto právo sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá sa odvíja odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá a ţe spravidla sa poškodený o škode spočívajúcej v sťaţení spoločenského uplatnenia dozvie v okamihu, keď bol jeho zdravotný stav ustálený a je moţné objektívne vykonať jeho ohodnotenie. Dovolateľ v dovolaní ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie otázky premlčania odvolacím súdom. Argumentoval tým, ţe v danom prípade predmetom konania nebolo právo na náhradu škody, ale ním bol osobitný nárok na „spravodlivé finančné zadosťučinenie“ – zvýšenie odškodnenia
3 vyhlášky, ţe právo na zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia vzniká aţ okamihom právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané, keďţe tu ide o konštitutívny rozsudok a teda, ţe aţ do tohto okamihu jeho subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia neexistuje a nemôţe preto pred rozhodnutím súdu dôjsť ani k jeho premlčaniu. Dovolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa nestotoţňuje, povaţuje ju za zavádzajúcu a nemajúcu ţiadnu oporu v právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vec. Keďţe v danom prípade predmetom sporu je nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorého základ vychádza z choroby z povolania zistenej 5 6 Cdo/226/2013 14.1.1986 a k ustáleniu zdravotného stavu ţalobcu došlo naposledy v máji 2000, t.j. pred 1.4.2002, bolo potrebné vec, vrátane premlčania, posúdiť
ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) a
vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení účinnom v čase vzniku poškodenia zdravia ţalobcu, resp. v čase, kedy došlo naposledy k ustáleniu jeho zdravotného stavu (ďalej len vyhláška ).
3 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam uvedených.
1 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za
Zákonníka práce náhrada za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, poskytujú sa jednorazove.
1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemoţno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
2 Zákonníka práce nepremlčujú sa nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194 a 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výţivu pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.
3 Zákonníka práce lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody je dva roky; začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom, ţe škoda vznikla, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nárok na náhradu škody sa však premlčí, ak sa neuplatnil v lehote troch rokov, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desiatich rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
1 vyhlášky sťaţenie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaţenie spoločenského 6 6 Cdo/226/2013 uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.
1 vyhlášky pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom posudku.
3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a
ktorého právo na zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky vzniká aţ okamihom právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bolo toto mimoriadne zvýšenie priznané a z ktorého dôvodu nemohlo byť premlčané, nie je preto moţné povaţovať za správny. Pokiaľ ţalobca odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 1996 sp. zn. 3 Cdo 23/96 treba uviesť, ţe v tomto prípade sa najvyšší súd zaoberal otázkou omeškania dlţníka v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky. Dospel k záveru, ţe povinnosť zaplatiť túto náhradu vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia a ţe aţ uplynutím lehoty na plnenie v ňom určenej dochádza k omeškaniu dlţníka. Poznamenal, ţe v tomto smere je rozhodnutie konštitutívne, teda z hľadiska vzniku úrokov z omeškania v spojení s uplynutím lehoty na plnenie určenej rozhodnutím. Konštatovanie, ţe na základe súdneho rozhodnutia vzniká poškodenému právo a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j. zaplatiť mimoriadne zvýšenie odškodnenia, je len vyjadrením vzniku nového procesného vzťahu zaloţeného záväzným výrokom súdu. Odkaz ţalobcu na toto rozhodnutie dovolací súd povaţuje v posudzovanej veci preto za nenáleţité. Napokon, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je v danej veci určujúci okamih splatnosti dlhu, ale deň, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Správnosť skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal pri posúdení premlčania uplatneného nároku, dovolateľ v dovolaní nenamietal. Napokon, tieto vychádzajú z tvrdení samotného ţalobcu, resp. sú zaloţené na konkrétnych výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach. Dovolací súd sa teda stotoţňuje s odvolacím súdom v tom, ţe choroba z povolania bola u ţalobcu zistená 14.1.1986 a ţe ţalobca vedomosť o škode získal z lekárskeho posudku o bolestnom a sťaţení spoločenského uplatnenia, ktorý bol vyhotovený 4.5.2000. Dvojročná premlčacia doba v danom prípade uplynula 4.5.2002, pričom ţalobca uplatnil ţalobou nárok na súde aţ 2.9.2008, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďţe ţalovaný účinne vzniesol námietku premlčania, nebolo moţné ţalobcovi premlčané právo priznať. Odvolací súd preto správne vo veci rozhodol, keď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe ţalobca napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
1 O.s.p. zamietol. 9 6 Cdo/226/2013 Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanému však v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. januára 2015 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.