← Slovensko

o zaplatenie 6 827,15 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Cdo 89/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu F., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., proti ţalovanému B. B., bývajúcemu v L., zastúpenému JUDr. Ing. V. Č., PhD., advokátom v B., o zaplatenie 6 827,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 2 Cpr 1/2013, o dovolaniach ţalobcu a ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z

  1. októbra 2013 sp. zn. 5 CoPr 4/2013, takto r o z h o d o l : Dovolania o d m i e t a . Účastníci nemajú právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo
  2. apríla 2013 č. k. 2 Cpr 1/2013-197 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 134 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 134 € od 14.12.2012 aţ do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. V druhom výroku návrh ţalobcu vo zvyšnej časti zamietol. V poslednom výroku ţalovanému priznal náhradu právneho zastúpenia vo výške 685,65 €, ktoré mu je ţalobca povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe podaným návrhom si právny predchodca ţalobcu (Študentský pôţičkový fond) uplatnil právo na zaplatenie peňaţnej sumy vo výške 6 827,15 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Ţalovaný vzniesol proti uplatnenému nároku námietku premlčania. Súd prvého stupňa sa najskôr začal zaoberať skutočnosťou, či je vznesená námietka premlčania dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe ţalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel dňom podpísania jednotlivých dohôd so ţalovaným a najneskôr dňom vyplatenia dlţných súm ţalovanému sa dozvedel, kto sa na jeho úkor obohatil. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe právny predchodca 2 2 Cdo 89/2014 ţalobcu vedel s kým uzatvára predmetné dohody, bola dohodnutá výška odmeny a z listinných dôkazov je zrejmé, kedy boli ţalovanému na základe jednotlivých dohôd vyplatené peňaţné prostriedky. Z prezenčnej pečiatky Okresného súdu Bratislava I, na ktorý bol pôvodne návrh podaný 21.12.2012, mal súd prvého stupňa za to, ţe vznesená námietka premlčania je dôvodná ohľadom všetkých peňaţných prostriedkov, ktoré boli ţalovanému vyplatené na základe dohôd uzatvorených od 11.3.2010 do 17.12.2010, pričom odmena na základe dohody zo 17.12.2010 bola vyplatená ţalovanému 20.12.2010, a teda týmto dňom došlo k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Námietka premlčania nebola dôvodná vo vzťahu k odmene vyplatenej na základe dohody o vykonaní práce z 29.4.
  3. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe ţalovaný bol v období rokov 2010 aţ 2012, kedy boli medzi účastníkmi konania uzatvorené dohody o vykonaní práce, členom rady Študentského pôţičkového fondu (ďalej len „rady fondu“). V tom čase „platil“ zákon č. 200/1997 Z.z. o Študentskom pôţičkovom fonde (ďalej len „zákon č. 200/1997 Z.z.“), ktorý bol zrušený zákonom č. 396/2012 a od 1.1.2013 vznikol F.F., ktorý je nástupcom Š. V zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z.z. členstvo a funkcie v rade boli čestné. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z. zamestnanci fondu nesmeli byť členmi rady fondu a dozornej rady. Z jednotlivých dohôd o vykonaní práce vyplynuli povinnosti ţalovaného, ktoré mal vykonať pre ţalobcu. Tieto povinnosti súviseli aj s pôsobením ţalovaného ako člena rady fondu. Preskúmaním dohôd o vykonaní práce súd prvého stupňa ustálil, ţe pokiaľ právny predchodca ţalobcu a ţalovaný uzatvorili dohody o vykonaní práce, na základe ktorých právny predchodca ţalobcu poskytol ţalovanému 29.4.2011 odmenu vo výške 165,43 €, poukázal ţalovanému finančné prostriedky na základe neplatných dohôd. Takto uzatvorené dohody o vykonaní práce odporovali v tom čase platnému a účinnému zákonu č. 200/1997 Z.z. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného uviedol, ţe ţalobcovi vzniklo právo, aby mu ţalovaný zaplatil to, čo dostal na základe plnenia z neplatného právneho úkonu. Ţalobca si návrhom uplatnil vrátenie odmeny vo výške 165,43 €, avšak súd prvého stupňa mu priznal iba odmenu vo výške 134 €, nakoľko mal jednoznačne z výdavkového pokladničného dokladu a z príkazu na úhradu za preukázané, ţe ţalovanému bola vyplatená suma v čistom 134 € po odrátaní 19 % dane. Vo zvyšnej časti súd prvého stupňa návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietol. Zároveň ţalobcovi priznal 8,75 % úrok z omeškania ročne z dlţnej sumy 134 € od 14.12.2012 aţ do zaplatenia, nakoľko ţalovaný tým, ţe dlţnú sumu nevrátil v lehote do 13.12.2012, na ktorú bol vyzvaný výzvou od ţalobcu zo 4.12.2012, dostal sa do omeškania s peňaţným plnením. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe dôsledne vyhodnotil mieru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní. 3 2 Cdo 89/2014 Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  4. októbra 2013 sp. zn. 5 CoPr 4/2013 napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa, predloţeného spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danom konaní vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil. Poznamenal, ţe sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V odvolacom konaní sa tak obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný bol členom rady fondu od 1.8.
  5. V období od 11.3.2010 do 29.4.2011 uzatvorili ţalobca so ţalovaným dohody o vykonaní práce, na základe ktorých ţalovaný pre ţalobcu vykonával práce a ţalobca mu vyplácal odmenu vo výške spolu 6 827,15 €. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je z obsahu týchto dohôd zrejmé, ţe práce, ktoré boli na ich základe vykonané, súvisia s pôsobnosťou rady fondu a tým aj s pôsobnosťou jednotlivých členov rady fondu. Ţalovaný ako člen rady fondu nebol oprávnený prijať od ţalobcu za tieto plnenia odmenu, nakoľko výkon jeho funkcie v rade fondu bol čestný. Konštatoval, ţe vzhľadom na takto zistený skutkový stav dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, ţe uvedené dohody sú absolútne neplatné právne úkony podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretoţe obchádzajú zákon č. 200/1997 Z.z. a vzhľadom na účel ich uzatvorenia sú nepochybne aj v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa správne ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na dátum vyplatenia jednotlivých peňaţných prostriedkov, pretoţe najneskôr dňom ich vyplatenia sa ţalobca dozvedel, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Námietku ţalobcu, ktorou namietal nesprávny procesný postup súdu prvého stupňa, ktorý neodročil pojednávanie konané
  6. apríla 2013, na ktorom mu bolo krátkou cestou doručené vyjadrenie ţalovaného k ţalobe, pričom právny zástupca sa s ním mal moţnosť oboznámiť len počas prerušenia pojednávania na chodbe súdu a z tohto dôvodu nemal dostatok času na prípravu na pojednávanie, povaţoval odvolací súd za neopodstatnenú. Uviedol, ţe zo spisu vyplýva, ţe u ţalobcu lehota na prípravu na pojednávanie v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. bola dodrţaná. Ţalovaný doručil súdu vyjadrenie k ţalobe aţ na pojednávaní, súd prvého stupňa ho nemohol ţalobcovi doručiť v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prvého stupňa prerušil pojednávanie na 30 minút na preštudovanie si vyjadrenia ţalovaného, uvedený postup bol postačujúci. Konštatoval, ţe vyjadrenie nie je rozsiahle a navyše všetky listinné dôkazy k nemu pripojené museli byť ţalobcovi známe, keďţe ich autorom bol samotný ţalobca. 4 2 Cdo 89/2014 Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam ţalobcu a ţalovaného poukázal odvolací súd na to, ţe sú zaloţené na opakovaných dôvodoch pouţitých v konaní pred súdom prvého stupňa. So skutkovými a právnymi námietkami ţalobcu, ako aj ţalovaného sa uţ súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal. Odvolací súd stotoţňujúc sa v plnom rozsahu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ako aj s jeho dôvodmi, napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďţe ani jeden z účastníkov nebol v odvolacom konaní úspešný. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktoré odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., nakoľko podľa jeho názoru došlo k vade rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj k vade nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, ţe nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, ţe vykonávané práce boli totoţné s výkonom funkcie člena rady fondu. Poznamenal, ţe predmetom dohôd o vykonaní prác, ktoré so ţalobcom na základe jeho zadania uzatvoril a tieto práce následne vykonal, nebolo vykonávanie ani rozhodovacej, ani schvaľovacej či menovacej funkcie v zmysle § 4 písm. a/ aţ f/ zákona č. 200/1997 Z.z., zakaţdým šlo o špecifickú kvalifikovanú prácu, vykonávanú nad rámec jeho členstva a funkcie v rade fondu. Ďalej poukázal na § 11 Zákonníka práce, ktorý špecifikuje náleţitosti kladené na zamestnanca. Má za to, ţe v jeho prípade jednoznačne nešlo o výkon závislej práce pre zamestnávateľa – ţalobcu, nakoľko predmetom uzatvorených dohôd bolo zakaţdým vypracovanie analýzy či odborného stanoviska so špecifickou témou mimo pracovného času, zadané práce vypracovával vo vlastnom mene a na jeho vlastné náklady, bez pouţitia výrobných prostriedkov ţalobcu, pričom vonkoncom nešlo o opakovanie určených činností, ale naopak bol predmet dohôd zakaţdým iný. Na základe uvedeného je presvedčený, ţe v jeho prípade chýba element závislosti a teda nešlo o závislú prácu vo vzťahu k ţalobcovi. S poukazom na § 17 ods. 3 Zákonníka práce je toho názoru, ţe nakoľko samotný ţalobca si vykonanie prác na základe sporných dohôd objednal, dokonca sám pripravil a vyhotovil ich znenie, nemoţno teda pripustiť predpoklad, ţe by mohol eventuálnu neplatnosť sporných dohôd spôsobiť ţalovaný sám. V konečnom dôsledku je preto nevyhnutné v záujme zachovania právnej istoty povaţovať dohody o vykonaní prác, ktoré s ním ţalobca uzatvoril, za platné. V zmysle vyššie uvedeného má ţalobca za preukázané, ţe nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka a teda nárok ţalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je neopodstatnený. 5 2 Cdo 89/2014 Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu rovnako ako aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa jeho povinnosti vrátiť ţalobcovi odmenu prijatú za vykonanie ním zadanej práce zrušil, a aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie v tomto rozsahu zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaţe ţalobcu k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj ţalobca, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzuje ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Tvrdil, ţe uţ v samotnom konaní pred súdom prvého stupňa a rovnako tieţ následným postupom odvolacieho súdu, ktorý bez nariadenia pojednávania rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietal, ţe vyjadrenie ţalovaného k ţalobnému návrhu spolu s viacerými listinnými dôkazmi boli jeho právnemu zástupcovi doručené krátkou cestou aţ na pojednávaní
  7. apríla
  8. Právny zástupca ţalobcu poţiadal súd prvého stupňa o odročenie termínu pojednávania z dôvodu, ţe sa chce oboznámiť s písomným vyjadrením ţalovaného a tieţ podrobne sa oboznámiť s predloţenými listinnými dôkazmi a následne sa k nim vyjadriť. Poznamenal, ţe prvostupňový súd prerušil pojednávanie na dobu 30 minút, počas ktorej sa mal právny zástupca ţalobcu oboznámiť s vyjadrením ţalovaného. Vzhľadom ku skutočnosti, ţe na pojednávaní nebol ţalobca prítomný v zastúpení svojho štatutárneho zástupcu, ale bol zastúpený len svojím právnym zástupcom, konštatoval, ţe nie je moţné spravodlivo očakávať, ţe by jeho právny zástupca mohol byť oboznámený s listinnými dôkazmi, ktoré na svoju obranu predkladal ţalovaný. Postupom súdu prvého stupňa, ktorý na tomto pojednávaní v tejto právnej veci rozhodol, a tieţ následným postupom odvolacieho súdu, bolo porušené ţalobcovo právo na spravodlivý súdny proces, keďţe prostredníctvom svojho právneho zástupcu nemohol uplatňovať svoje práva a právom chránené záujmy bez predchádzajúcej dostatočnej prípravy na pojednávanie. Ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, ţe vzhľadom ku skutočnosti, ţe ţalovaný na pojednávaní na súde prvého stupňa vzniesol námietku premlčania, právny zástupca ţalobcu nedisponoval príslušnými listinnými dôkazmi na preukázanie skutočností svedčiacich v jeho prospech týkajúcich sa začiatku plynutia premlčacej doby. Priamo na pojednávaní právny zástupca ţalobcu uviedol, ţe ţalobca sa reálne dozvedel o tom, ţe došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany ţalovaného aţ právnym stanoviskom z
  9. októbra
  10. Právny zástupca ţalobcu navrhol vykonať tento listinný dôkaz jeho dodatočným predloţením, avšak súd prvého stupňa 6 2 Cdo 89/2014 ho nepovaţoval za potrebné vykonať. Zároveň namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnosť právneho posúdenia veci vidí ţalobca v určení, ţe nárok uplatnený ţalobcom je premlčaný a tieţ v určení, ţe priznaný nárok nie je priznaný aj s príslušnou daňou z príjmu. Na základe vyššie uvedených skutočností a právnych dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhol, aby dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške 294,18 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru 7 2 Cdo 89/2014 dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaniami napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolaní ţalobcu a ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolaní podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúca v tom, ţe ţalobca sa nemohol oboznámiť s vyjadrením ţalovaného k ţalobnému návrhu a k listinným dôkazom, ktoré boli jeho právnemu zástupcovi doručené krátkou cestou na pojednávaní súdu prvého stupňa
  11. apríla
  12. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho 8 2 Cdo 89/2014 procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi, a tým odňal účastníkom konania ich procesné práva. Pokiaľ dovolateľ tvrdil existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe vyjadrenie ţalovaného k ţalobnému návrhu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené krátkou cestou na pojednávaní a nemohol sa s ním oboznámiť vopred, táto jeho námietka neobstojí. Ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predsa mal moţnosť oboznámiť sa s vyjadrením ţalovaného k ţalobnému návrhu, mal moţnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k predmetnému vyjadreniu a k listinným dôkazom a to aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo aj vyuţil, pričom odvolací súd sa s jeho námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Uviedol, ţe keďţe ţalovaný doručil svoje vyjadrenie aţ na pojednávaní, súd prvého stupňa nemohol toto vyjadrenie ţalobcovi doručiť v rámci prípravy na pojednávanie. Pokiaľ súd prvého stupňa prerušil pojednávanie na 30 minút na preštudovanie si vyjadrenia ţalovaného, tento postup súdu prvého stupňa bol postačujúci. Vyjadrenie ţalovaného nie je rozsiahle a navyše všetky listinné dôkazy k nemu pripojené musia byť ţalobcovi známe, keďţe ich autorom je samotný ţalobca. Nejedná sa teda o nové dôkazy, s ktorými by sa ţalobca musel osobitne oboznamovať. Odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, preto ho ako vecne správny potvrdil. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii ţalobca uţ cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí moţnosti pred súdom konať nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z
  13. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z
  14. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z
  15. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo
  16. januára 2013). Dovolatelia v dovolaní namietajú, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolací súd povaţuje za nutné zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho 9 2 Cdo 89/2014 súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umoţňuje, spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Nesúhlas dovolateľov s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z
  17. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom, ako uţ bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Pokiaľ ide o námietky dovolateľov súvisiace s nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny 10 2 Cdo 89/2014 predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia ţalobcu a ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom a ţalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolaní nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania ţalobcu a ţalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p. (obaja účastníci boli v dovolacom konaní neúspešní). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  18. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  19. januára 2015 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.