1, ods. 5 zák. č. 140/1961 v znení neskorších predpisov, účinného do
c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného Ľ. B. sa o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Levice zo 6. septembra 2012, sp. zn. 4T 112/2006, bol obvinený Ľ. B. uznaný za vinného v bode 1/ z trestného činu sprenevery
1, ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 100/1996 Z. z., v bode 2/ a 3/ z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1 Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z. na skutkovom základe, ţe: 1/ dňa
bodu 2/ obvinený Ľ. B. pouţil dňa
4 Trestného zákona, v znení neskorších predpisov, § 35 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov.
3 Trestného zákona súd obţalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal obvinený odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 13. júna 2013, sp zn. 4 To 139/2012, bol obvinený Ľ. B. uznaný vinným z trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 485/2001 Z. z. a z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na nezmenenom skutkovom základe. Za to mu bol uloţený
5 Trestného zákona s pouţitím § 35 ods. 1 Trestného zákona a § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.
3 Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Obvinený Ľ. B. písomným podaním zo
1 písm. c/ Trestného poriadku, ţe zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. i/, teda ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, 4 3 Tdo 25/2014 alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia, písm. k/, ţe proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné. Dovolateľ uviedol, ţe odvolací súd nepostupoval správne, keď o zmene právnej kvalifikácie rozhodol v neprítomnosti obvineného, v rozpore s ustanovením § 278 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku, pričom došlo k zmene skutku.
názoru dovolateľa bola prelomená totoţnosť skutku, pretoţe trestný čin sprenevery a podvodu sú rozdielne skutkové podstaty majúce odlišné skutkové znaky. Súd mal postupovať
2 Trestného poriadku. Odvolací súd predmetným rozsudkom zmenil právnu kvalifikáciu v neprospech obvineného i napriek tomu, ţe prokurátor sa neodvolal v neprospech obvineného. Súd tak odňal moţnosť obvinenému konať pred súdom, tým bolo porušené jeho právo na obhajobu. Dovolateľ ďalej poukázal na to, ţe sprenevera aj podvod sú síce majetkové delikty, ale sú postavené na odlišnom základe skutkovej podstaty. U sprenevery sa na rozdiel od podvodu nemusí skúmať a preukazovať tzv. podvodný úmysel. Obvinený B. pouţil peniaze zaplatené na kúpnu cenu aţ po podpísaní dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý mu to umoţňoval po predchádzajúcom rokovaní o zhodnocovaní prostriedkov so zástupcami E., preto
obvineného nešlo o podvodný úmysel uviesť manaţment E., do omylu, a tak sa obohatiť. Obidva súdy odignorovali fakt, ţe išlo o obchodnoprávny vzťah. Obvinený dal do pozornosti rozsudok Vrchního soudu v Olomouci, sp. zn. 1To 45/2007, z 13. decembra 2007.
názoru dovolateľa pochybil odvolací súd v právnej kvalifikácii skutku v bode 1/ rozsudku, keď uznal obvineného vinným
ust. § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 485/2001 a nie
ust. § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 100/1996 Z. z. Pochybil aj v bode 2/ rozsudku, pretoţe páchateľa nemoţno uznať za vinného za skutok spáchaný v čase od októbra 1997 do apríla 1999
zákona č. 485/2001 Z. z. Ďalej dovolateľ poukázal na to, ţe pri rozhodovaní oboch súdov boli porušené jeho základné ľudské právo – právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru). 5 3 Tdo 25/2014 Skutok v bode 1/ sa stal v roku 1996, teda pred 17 rokmi, skutok v bode 2/ sa stal v roku 1999 a skutok v bode 3/ sa stal v roku 2002. Súdy mali konanie zastaviť
1 písm. g/ Trestného poriadku, resp. pouţiť primeraným spôsobom § 40 Trestného zákona a vzhľadom na neúmerné prieťahy v konaní mali obvinenému uloţiť podmienečný trest odňatia slobody. Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1, ods. 2 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom porušenie zákona v ust. § 2 ods. 7, § 10, § 9 ods. 1 písm. g/, § 40, § 322 ods. 3, § 252 ods. 2 písm. b/ per analogiam Trestného poriadku a § 16 ods. 1, § 148 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona v neprospech obvineného a zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To 139/2012, z 13.júna 2012 (správne má byť 2013) a aby prikázal Krajskému súdu v Nitre, ako súdu odvolaciemu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Toto dovolanie obvinený Ľ. B. písomne doplnil podaním doručeným Okresnému súdu Levice 3. decembra 2013, v ktorom opravil niektoré body pôvodne podaného dovolania. K dovolaniu sa vyjadril prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre 21. novembra 2013 a 26. januára 2015 a uviedol, ţe rozhodnutia okresného a krajského súdu povaţuje za zákonné a správne. Aj trest odňatia slobody zníţený mimoriadne pod dolnú hranicu trestnej sadzby
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 vo výmere 3 rokov nepodmienečne so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny povaţuje za primeraný. Pokiaľ obvinený Ľ. B. v dodatku dovolania poukázal, napr. aj na ust. § 342 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorého je rozhodujúci úmysel strán prejavený pri uzavretí zmluvy, bolo tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom dostatočne preukázané, ţe pred a pri uzavretí kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 10. apríla 1996 iba predstieral úmysel plnenia z takejto zmluvy, v ktorej sa sám zaviazal nakúpiť od iného dodávateľa a následne dodať spoločnosti E.E., vopred v zmluvne dohodnutej dobe priemyselné hnojivá v celkovej hodnote za najmenej 40 416 000 Sk. V tejto súvislosti bol tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, vypočutý svedok Ľ. J.. S poukazom na vyjadrenie tohto svedka, nič nebránilo obvinenému, aby ihneď po poskytnutí finančných prostriedkov z úverového účtu vedeného vo V. tieto poukázal na nákup vopred objednaných hnojív od sprostredkovateľa Ľ. J..
zástupcov spoločnosti E.E. – svedkov F. a Ing. J. L., zámerom ich spoločnosti bolo nakúpiť a uskladniť hnojivo mimo sezóny za výhodné ceny 6 3 Tdo 25/2014 a na tento účel s obvineným Ľ. B. uzavreli zmluvu na dodávku hnojív. Bol to práve obvinený, ktorý prišiel s tým, ţe je potrebné podpísať dodatok k zmluve zo
1 písm. c/ Trestného poriadku, ţe zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu tým, ţe o zmene právnej kvalifikácie rozhodol odvolací súd rozsudkom v neprítomnosti obvineného, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza: Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie kaţdého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. 7 3 Tdo 25/2014 Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiţ jednoznačne zrejmé, ţe len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby. V posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Obvinený Ľ. B. bol v podstate od začatia trestného stíhania zastúpený obhajcom (plnomocenstvo zo 7. januára 2000 na č. l. 37). Z predloţeného spisu je zrejmé, ţe Krajský prokurátor v Nitre podal obţalobu na obvineného Ľ. B. (22. júna 2006) v bode 1/ pre trestný čin sprenevery
1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z., za pouţitia § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. a v bode 2/ a 3/ pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z., za pouţitia § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (za oba trestné činy hrozil trest odňatia slobody od 5 do 12 rokov). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe obvinený Ľ. B. bol na verejné zasadnutie o odvolaní, ktoré sa konalo
1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 485/2001 Z. z. a v bodoch 2/ a 3/ z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na nezmenenom skutkovom základe. V súvislosti s námietkou obvineného, ţe nebola zachovaná totoţnosť skutku, najvyšší súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe obţalovacia zásada uvedená v ustanovení § 278 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorej súd môţe rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený 8 3 Tdo 25/2014 v obţalobnom návrhu, neznamená, ţe medzi skutkom, ktorý je uvedený v obţalobnom návrhu a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môţu odpadnúť a iné naopak pribudnúť. Nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obţalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené Trestným zákonom. Totoţnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totoţnosť konania alebo následku. V posudzovanej veci z rozhodnutí oboch súdov vyplýva, ţe skutková veta ostala nezmenená.
1, ods. 3 Trestného poriadku súd môţe rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obţalobnom návrhu. Súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obţalobe. Trestný poriadok neustanovuje súdu ţiadnu lehotu na oboznámenie so zmenou právnej kvalifikácie skutku, nakoľko sa jedná stále o ten istý skutok spáchaný obvineným, avšak súd tento skutok posudzuje ako iný trestný čin neţ prokurátor v obţalobe. Nezáleţí na tom, či skutok chybne posudzovala obţaloba, alebo aţ výsledky dokazovania na verejnom zasadnutí ukázali, ţe skutok uvedený v obţalobe je treba posúdiť inak. Ţalovaný skutok môţe súd posúdiť ako iný trestný čin, neţ je uvedený v obţalobe, alebo za pouţitia inej trestnej sadzby. Ak by však súd mienil skutok posúdiť prísnejšie ako obţaloba, musel by postupovať
2 Trestného poriadku, to znamená upozorniť obvineného na túto moţnosť skôr, ako vyhlási dokazovanie za skončené a poskytnúť znovu lehotu na prípravu, ak o to obvinený alebo jeho obhajca poţiada a na tento účel odročiť hlavné pojednávanie (resp. verejné zasadnutie) najmenej o päť pracovných dní. Skutočnosť, ţe Krajský súd v Nitre posúdil skutok pod bodom 1/ obţaloby ako trestný čin podvodu, na rozdiel od pôvodnej právnej kvalifikácie ako trestného činu sprenevery, neznamená, ţe došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Trestný čin sprenevery aj trestný čin podvodu patria medzi majetkové trestné činy a oba sú zaradené do deviatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Pri oboch trestných činoch z hľadiska objektívnej stránky je rozhodujúci rozsah spôsobenej škody. V posudzovanej veci bola škoda ustálená na 35 004 600 Sk, teda išlo o škodu veľkého rozsahu. V prípade oboch trestných činov sa s ohľadom na výšku škody trestná sadzba trestu odňatia slobody pohybovala v rozmedzí od 5 do 12 rokov. Nemoţno sa teda s ohľadom na vyššie uvedené stotoţniť s námietkami 9 3 Tdo 25/2014 obvineného, ţe trestný čin podvodu je prísnejšie trestný ako trestný čin sprenevery. V uvedenom prípade preto odlišný právny názor odvolacieho súdu na právnu kvalifikáciu ţalovaného skutku oproti podanej obţalobe neviedol k sprísneniu právnej kvalifikácie konania obvineného. Dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku teda naplnený nebol. V súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm. i/ Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle tohto ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať úplnosť dokazovania a posudzovať postup súdov pri hodnotení dôkazov. Pri rozhodovaní vychádza z konečného skutkového zistenia súdov prvého, eventuálne druhého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav posudzuje správnosť aplikovaného hmotnoprávneho posúdenia. Skutkové zistenia nemôţe meniť, a to ani na základe prípadného doplnenia dokazovania alebo inom hodnotení v predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov. Dokazovanie sa vykonáva pred prvostupňovým súdom a jeho skutkové závery môţe doplňovať, poprípade korigovať len odvolací súd. S ohľadom na princípy vyplývajúce z ústavne garantovaného práva obvineného na spravodlivý proces môţe Najvyšší súd Slovenskej republiky do tohto skutkového základu rozhodnutia napadnutého dovolaním zasiahnuť len celkom výnimočne, pokiaľ to odôvodňuje extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a vykonanými dôkazmi. Taký rozpor je zrejme daný vtedy, keď skutkové zistenia súdov nemajú ţiadnu obsahovú spojitosť s dôkazmi, alebo nevyplývajú z dôkazov pri riadnom z logicky prijateľných spôsobov ich hodnotenia, alebo sú opakom toho, čo je obsahom dôkazov, na ktorých podklade bolo takéto zistenie urobené.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správne rozhodol Krajský súd v Nitre (aj na základe odvolacích námietok obvineného o nesprávnom právnom posúdení skutku), keď právne kvalifikoval konanie obvineného v bode 1/ rozsudku ako trestný čin podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona. Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. neznalosti všetkých podstatných skutočností) a jej uskutočnenou majetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom 10 3 Tdo 25/2014 majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej. Je nepochybné, ţe obvinený Ľ. B. uviedol do omylu poškodenú spoločnosť E., uţ pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 10. apríla 1996, a to tým ţe uţ v tom čase konal s vedomím, ţe dohodnutý tovar (umelé hnojivá) nezabezpečí, resp. pre prípad, ţe by sa mu predmetný tovar nepodarilo zabezpečiť, bol s tým uzrozumený. V tejto súvislosti súd poukazuje na podpísané kúpne zmluvy, z ktorých vyplýva, ţe úlohou obvineného bolo dodať tovar v zmysle kúpnej zmluvy. Z tohto dôvodu preto nakladanie obvineného s peňaţnou hotovosťou, poukázanou poškodenou spoločnosťou, nemohlo byť nakladaním s cudzou vecou, pretoţe poskytnutím kúpnej ceny zo strany kupujúceho došlo k prechodu vlastníckeho práva (odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu na č. l. 1694). V dovolaní obvinený ďalej uviedol, ţe v danom prípade sa nejednalo o trestný čin, ale o obchodnoprávny vzťah. K tomu najvyšší súd uvádza, ţe nepochybne treba prisvedčiť názoru, ţe nie je na mieste trestné stíhanie, ak sa konanie obvineného pohybovalo výhradne v rovine vzťahov občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych, prípadne ţe v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky represie nahradzovali iné, mimo trestné moţnosti vynútenia porušeného práva, ktoré neboli vyuţité, ak nie sú splnené všetky predpoklady trestnej zodpovednosti. V posudzovanom prípade však zároveň nie je moţné prehliadnuť, ţe čin spáchaný obvineným tak, ako ho zistil súd prvého a druhého stupňa, sa celkom jednoznačne nepohyboval len v rovine obchodnoprávnych vzťahov, ale dostal sa aţ do oblasti trestnoprávnej regulácie. Obvinený totiţ svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky jednej zo skutkových podstát úmyselných trestných činov proti majetku. Podstatné je, ţe konal spôsobom a za podmienok stanovených Trestným zákonom k tomu, aby ním spáchaný skutok mohol byť posúdený ako trestný čin, za ktorý moţno
zákona uloţiť trest, a preto pouţitie trestného práva nemoţno v danom prípade spochybňovať. K námietke obvineného týkajúcej sa nesprávneho pouţitia zákonov uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza: Krajský súd v Nitre rozsudkom z 13. júna 2013, sp. zn. 4To 139/2012, pri nezmenenom skutkovom stave uznal obvineného Ľ. B. vinným v bode 1/ z trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 485/2001 Z. z., pričom rozsah spôsobenej škody bol ustálený na sume 35 004 600 Sk a v bodoch 2/ a 3/ 11 3 Tdo 25/2014 z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, kde spôsobená škoda predstavovala sumu 504 899 Sk.
1, ods. 2 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný;
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Páchateľovi moţno uloţiť vţdy len taký druh trestu, ktorý dovoľuje uloţiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje. Podobne Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. účinný od 1. januára 2006 v ust. § 2 ods. 1 upravuje, ţe trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustálenou súdnou praxou poznamenáva, ţe za najpriaznivejší je potrebné povaţovať ten zákon, ktorý pri pouţití súhrnu všetkých jeho ustanovení, vzťahujúcich sa na súdený skutok, poskytuje miernejší (priaznivejší) konečný výsledok pre páchateľa. Posudzuje sa tak pouţitie skoršieho i novšieho zákona ako celku. Len porovnanie trestných sadzieb nestačí. V prípade trestných činov majetkovej povahy je navyše nevyhnutné, ako na ďalšie rozhodujúce kritérium pri posudzovaní trestnosti činu z hľadiska časovej pôsobnosti Trestného zákona prihliadať i na výšku spôsobenej škody, ktorá je jednak kvalifikačným kritériom pri právnom posudzovaní protispoločenského konania, a jednak i jedným z kritérií určujúcich stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania v zmysle § 3 ods. 4 Trestného zákona a v neposlednom rade tieţ aj jedným z hľadísk pri určení druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 31 ods. 1 Trestného zákona (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To 15/2001). Ak sa teda napr. posudzuje trestnosť činu
Trestného zákona účinného v čase jeho spáchania, je nevyhnutné
tohto času posudzovať aj právne normy dopĺňajúce blanketové dispozície Trestného zákona. Hodnotenie konkrétneho stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť
4 Trestný zákon má podstatný význam nielen pre úvahu, či ide vôbec o trestný čin, ale rozhodujúcim spôsobom zasahuje aj do úvah o tom, či ide o trestný čin závaţnejšieho 12 3 Tdo 25/2014 alebo menej závaţnejšieho charakteru. Uvedené ustanovenie treba povaţovať i pri úvahách v zmysle § 16 ods. 1 Trestný zákon za jedno z určujúcich hľadísk, ktoré sa stáva zásadným určovateľom pre posúdenie trestnosti určitého konania (R 33/1962). V prípade aplikácie Trestného zákona nedá napokon neupozorniť aj na tzv. asperačnú zásadu v zmysle § 35 ods. 2, ktorá bola zavedená s účinnosťou od 1. septembra 2003 zákonom č. 171/2003 Z. z. V posudzovanej veci je zrejmé, ţe v čase spáchania skutku pod bodom 1/ rozsudku krajského súdu platil Trestný zákon v znení zákona 100/1996 Z. z.
ustanovenia § 89 ods. 11 Trestného zákona vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 90/1996 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy, bola škoda veľkého rozsahu škoda dosahujúca sumu 1 350 000 Sk. Podobne vo vzťahu k skutkom 2/ a 3/ rozsudku krajského súdu v čase ich spáchania (keďţe išlo o pokračovací trestný čin, skutok bol dokonaný aţ spáchaním posledného čiastkového skutku – v danom prípade v marci 2002) platil Trestný zákon v znení zákona č. 485/2001 Z. z., kde
13 vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 411/2001 Z. z. značná škoda predstavovala sumu 492 000 Sk. Pri posudzovaní, ktorý trestný zákon je pre páchateľa priaznivejší, bolo potrebné s ohľadom na vyššie citované ustanovenia prihliadať aj na neskoršie novely Trestného zákona. V zmysle § 89 ods. 13 Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003 vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z. škoda veľkého rozsahu predstavovala sumu 2 785 000 Sk a značná škoda 557 000 Sk. Z uvedeného je zrejmé, ţe obvinený by svojim konaním v bode 1/ napadnutého rozsudku pri posudzovaní skutku v čase spáchania trestného činu prekročil hranicu škody veľkého rozsahu viac ako 25 - krát a v bode 2/ a 3/ rozsudku by prekročil hranicu značnej škody o 12 899 Sk. V prípade posudzovania skutku
Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. by obvinený v bode 1/ rozsudku prekročil hranicu škody veľkého rozsahu viac ako 12 - krát a v bode 2/ a 3/ rozsudku by hranicu značnej škody ani nedosiahol. 13 3 Tdo 25/2014 Vzhľadom k tomu, ţe s účinnosťou od 1. septembra 2003 zákonom č. 171/2003 Z. z. bola do Trestného zákona zavedená asperačná zásada, neskoršie novely Trestného zákona pri posudzovaní skutku najvyšší súd ani nebral do úvahy, keďţe tieto by boli pre obvineného prísnejšie. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, ţe v danom prípade je pre obvineného najpriaznivejšie posúdenie jeho konania
Trestného zákona č. 140/1961 Zb., no nie v znení zákona č. 485/2001 Z. z. (ako uviedol Krajský súd v Nitre v rozsudku, sp. zn. 4 To 139/2012, z
1, ods. 5 Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003 a konanie uvedené pod bodmi 2/ a 3/ ako pokračujúci trestný čin nedovedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona v znení zákona č. 553/2002 Z. z. účinného do 31. augusta 2003, kedy celková spôsobená škoda 504 899 Sk nedosahovala uţ úroveň značnej škody, ako to bolo v prípade zákona účinného v čase spáchania tohto pokračovacieho trestného činu, ale iba výšku väčšej škody. Aj napriek uvedenému zisteniu najvyšší súd ponechal druhostupňový rozsudok bezo zmeny, a to konkrétne z toho dôvodu, ţe spomenuté pochybenie nie je takej intenzity, ţe by musel byť kvôli tomu napadnutý výrok zmenený alebo zrušený (trestné sadzby sú v prípade posúdenia konania obvineného, či uţ
Trestného zákona účinného v čase spáchania alebo Trestného zákona, ktorý uvádza najvyšší súd, rovnaké, avšak
neskoršieho zákona je spoločenská nebezpečnosť jeho činov menšia, keďţe škoda veľkého rozsahu v prípade trestného činu podvodu je prekročená menej krát). Vzhľadom na uvedené ani dovolací dôvod
1 písm. i/ Trestného poriadku naplnený nebol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. k/ Trestného poriadku (proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné) najvyšší súd uvádza: 14 3 Tdo 25/2014
1 Trestného poriadku trestné stíhanie nemoţno začať, ak uţ bolo začaté, nemoţno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, a/ ak je trestné stíhanie premlčané, b/ ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súd, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný, c/ ak ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná, d/ proti tomu, kto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho, e/ ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu, alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil, alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené, f/ ak je trestné stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a nebol súhlas daný, alebo bol vzatý späť, alebo g/ ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Dôvody pre zastavenie trestného stíhania vo vyššie uvedenom ustanovení Trestného poriadku sú vymedzené taxatívne. Predstavujú kogentnú úpravu a je potrebné ich chápať ako zákonom predpokladaný a prísne stanovený prielom do zásady oficiality a legality, ktoré patria medzi základné zásady trestného konania. To v plnej miere platí aj pre dôvod uvedený v § 9 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku. Odkaz na medzinárodnú zmluvu znamená, ţe takáto medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, sama jednoznačne musí obsahovať dôvod pre zastavenie trestného stíhania. V danom prípade obvinený poukazuje na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Súčasťou práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru je aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) posudzovaná
konkrétnych okolností prípadu s ohľadom na kritéria zakotvené v judikatúre Súdu, ktorými sú najmä zloţitosť prípadu, správanie sťaţovateľa, správanie príslušných orgánov prípadne zvláštne 15 3 Tdo 25/2014 okolnosti, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní. Súd však v ţiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo moţné povaţovať za primeranú dĺţku konania. Článok 6 ods. 1 Dohovoru neustanovuje ţiadnu sankciu, ktorá by stíhala porušenie tohto práva, a to ani v podobe konkrétneho stanoveného dôvodu pre zastavenie trestného stíhania. Judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, ţe zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺţky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu, ţe vnútroštátne orgány uznajú, či uţ výslovne alebo v podstate veci, ţe šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môţu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Trestného zákona len za predpokladu, ţe pouţitie zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň. Dĺţka konania, ktorá s prihliadnutím na obťaţnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺţku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu pouţitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia
1 Trestného zákona a uloţenie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To 14/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 1/2011 pod por. č. 10). V posudzovanej veci krajský súd preto správne postupoval, keď neprimeranú dĺţku trestného konania zohľadnil pri výmere trestu odňatia slobody u obvineného B. a uloţil mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v § 250 ods. 5 Trestného zákona. Ani dovolací dôvod
1 písm. k/ Trestného poriadku naplnený nebol. V dovolaní obvinený poţiadal o odklad výkonu trestu odňatia slobody
4 Trestného poriadku. 16 3 Tdo 25/2014
citovaného ustanovenia minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor môţe výkon rozhodnutia, proti ktorému podal dovolanie, odloţiť, alebo prerušiť aţ do rozhodnutia. Po podaní dovolania môţe tak urobiť aj dovolací súd. V posudzovanom prípade dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe obvinený Ľ. B.
1 Trestného poriadku ţiadosť obvineného zamietol (č. l. 1716). Proti uvedenému uzneseniu podal obvinený sťaţnosť. Krajský súd v Nitre na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2013 sťaţnosť obvineného Ľ. B.
1 písm. a/ Trestného poriadku zamietol. Zároveň odsúdeného vyzval na nastúpenie výkonu trestu. Obvinenému sa uznesenie ani výzvu nepodarilo doručiť. Zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Leviciach na č. l. 1748 vyplýva, ţe menovaného sa ani po opakovanom pokuse o doručenie zásielky nepodarilo zastihnúť.
vyjadrenia syna menovaného sa otec nenachádza doma uţ dlhšiu dobu a údajne pracuje na neznámom mieste v zahraničí. Keďţe uznesenie Krajského súdu v Nitre o zamietnutí sťaţnosti obvineného o odklad výkonu trestu odňatia slobody sa nepodarilo obvinenému doručiť, nenadobudlo právoplatnosť. Dovolací súd preto nemohol rozhodnúť o odklade, resp. prerušení výkonu trestu odňatia slobody, keďţe súdmi bolo o tejto veci rozhodnuté (zásada ne bis in idem). To znamená, ţe o tej istej veci nemoţno rozhodnúť znova. Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí konštatoval, ţe je zrejmé nenaplnenie dôvodov 17 3 Tdo 25/2014 dovolania uplatnených obvineným Ľ. B., a preto tento mimoriadny opravný prostriedok
c/ Trestného poriadku odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná. V Bratislave 22. apríla 2015 JUDr. Jana S e r b o v á , v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.