7 Cdo 126/2013 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr.

§ 142ods.

1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z

1. septembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 119/2011 (č. l. 237) rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu postupu odvolacieho súdu v rozpore s § 213 ods. 2 O. s. p. Tým, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť podľa tohto ustanovenia (umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iných doteraz nepouţitých ustanovení právneho predpisu) porušil právo účastníkov na spravodlivý súdny proces, čím im odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). 4 7 Cdo 126/2013 Krajský súd v Prešove (v poradí tretím rozhodnutím) rozsudkom z
2. februára 2013 sp. zn. 12 Co 104/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy odvolacieho konania 1 492,43 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môţu byť fyzické aj právnické osoby, pričom účastníkom konania môţe byť aj štát. Podľa § 21 ods. 2 O. s. p. za štát pred súdom koná pracovník toho štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu. Ţalobca v konaní označil ako ţalovaného Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ako štátneho orgánu prostredníctvom ktorého štát pred súdom koná. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor je právnickou osobou, ktorá má v tejto otázke samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti. Môţe byť samostatne ţalovaná v občianskom súdnom konaní. Toto jeho postavenie nemoţno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako orgán štátu za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Postavenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemoţno miešať s postavením Ministerstva vnútra SR ako zástupcu Slovenskej republiky v súdnom konaní, a to z hľadiska predmetu súdneho konania. Označená ţalovaná – Slovenská republika nie je nositeľom uplatňovaných povinností zo sluţobného pomeru hovorcu policajného prezídia. Za nositeľa pasívnej legitimácie a hmotnoprávnych povinností v prejednávanej veci treba povaţovať priamo Ministerstvo vnútra SR, v ktorom hovorca policajného prezídia poskytoval informácie o činnosti polície. Z hľadiska výkonu svojej zamestnaneckej činnosti hovorca Prezídia policajného zboru poskytoval informáciu médiám. Nejednalo sa o priame zastupovanie štátu, ale o výkon sluţobného pomeru vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 11/
3. Odvolací súd povaţoval za nesprávny výklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 629/
4. Predmetom nároku ţalobcu je totiţ ochrana osobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu hovorcu Prezídia policajného zboru, ktorý poskytol médiám nepravdivé informácie. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem, a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore). Policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR teda plní v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a je ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor. Z prípadného porušenia povinností hovorcu prezídia je daná zodpovednosť 5 7 Cdo 126/2013 priamo Ministerstva vnútra SR, nie Slovenskej republiky. Preto ak ţalobca označil ako ţalovanú Slovenskú republiku, za ktorú vo veci koná Ministerstvo vnútra SR, nejedná sa o vadné označenie zástupcu Slovenskej republiky, ktorým je Ministerstvo vnútra SR, ale o vadu ţaloby v označení ţalovaného. V tejto veci sa potom nejedná o poučovaciu povinnosť na odstránení vád ţaloby, ale o označenie spôsobilého účastníka konania, keď namiesto zodpovedného orgánu – Ministerstva SR, je priamo ţalovaná Slovenská republika. Táto v danej veci nie je nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu Prezídia policajného zboru, pretoţe za jeho činnosť zodpovedá Ministerstvo vnútra SR ako samostatný subjekt práv a povinností. Preto odvolací súd pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť a jeho ţalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu tým, ţe odôvodnenie jeho rozsudku nie je dostatočné a nesprávne právne posúdenie veci. Trval na tom, ţe k porušeniu jeho osobnostných práv došlo v rámci informovania verejnosti o trestnom konaní podľa § 6 ods. 1 Trestného poriadku, počas trestného stíhania začatého uznesením z

1. augusta
2. Teda išlo o postup orgánu činného v trestnom konaní a hovorca Prezídia policajného zboru nemohol konať v mene polície ako správneho orgánu štátu – Ministerstva vnútra SR. Mal preto za to, ţe Slovenská republika je nositeľom právnej povinnosti, ktorej sa vo svojej ţalobe domáhal a v konaní je pasívne legitimovaná. Ţalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Mala za nesporné, ţe informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv ţalobcu pochádzala od hovorcu Prezídia Policajného zboru, ktorý vykonával štátnu sluţbu v sluţobnom úrade – Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Preto toto ako sluţobný úrad zodpovedá za výkon sluţobného pomeru policajta, ktorá zodpovednosť nie je daná štátom. Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy je právnickou osobou, ktorá má samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti. Takéto postavenie nemoţno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Štátny orgán môţe za Slovenskú republiku konať len vtedy, keď ho na takéto konanie splnomocňuje zákon, ako je tomu napr. v prípadoch podľa ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. alebo ustanovenia § 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Ústava Slovenskej republiky ani ţiaden zákon neustanovuje, ţe 6 7 Cdo 126/2013 by v takýchto prípadoch (ochrany osobnosti) mal konať za Slovenskú republiku niektorý z jej štátnych orgánov. Toto postavenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemoţno zamieňať, lebo v konkrétnom prípade len od správneho rozlíšenia predmetu konania závisí aj správne riešenie vecnej legitimácie v prejednávanom spore. Preto nemoţno povaţovať právny názor ţalobcu za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p.), obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej z uvedených vád dovolací súd nezistil. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných 7 7 Cdo 126/2013 procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Ani existenciu takejto vady konania dovolací súd nezistil. V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, ţe
3. augusta 2007 bolo vyšetrovateľom PZ Okresného riaditeľstva PZ vo Z. začaté trestné stíhanie ţalobcu pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich drţanie a obchodovanie s nimi podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona. Na základe príkazu Okresného súdu Zvolen bola
4. septembra 2007 vykonaná (vyšetrovateľom OR PZ Z.) domová prehliadka v rodinnom dome ţalobcu, v rámci ktorej boli zaistené zelené rastliny rodu Cannabis. Po výsluchu bolo voči ţalobcovi vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku pre prečin podľa § 173 ods. 1 Trestného poriadku, na skutkovom základe opísanom v uznesení o vznesení obvinenia. Podľa predbeţného výsledku skúmania Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ S. nebola (v odobratých vzorkách) preukázaná existencia THC. Vo viacerých masovokomunikačných prostriedkoch (piatich) bola
5. septembra 2007 uverejnená informácia, ţe pri policajnej akcii s názvom S., zameranej na drogy, policajti objavili na dvore rodinného domu vo V. okrese viac ako štyritisíc rastlín konope, z ktorých by sa vraj dalo pripraviť pribliţne 21 200 dávok drogy. Vyšetrovateľ trestnej činnosti obvinil X.-ročného J.. Médiá mali túto informáciu od hovorcu Prezídia PZ SR a prevzali ju do svojho spravodajstva aj tlačové agentúry ČTK a SITA. Práve táto „nepravdivá“ informácia – pochádzajúca od hovorcu Prezídia PZ SR – mala byť zásahom do osobnostných práv ţalobcu, ktorých ochrany sa v predmetnom konaní domáhal. Súd prvého stupňa z takto zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver, podľa ktorého došlo neoprávneným a bezdôvodným spôsobom k zásahu do osobnostných práv ţalobcu. Námietku pasívnej legitimácie ţalovanej vyhodnotil za nedôvodnú, nestotoţnil sa s tvrdením, ţe pasívne legitimovaným malo byť Ministerstvo vnútra SR a nie SR v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, lebo sa jednalo o konanie orgánov zastupujúcich štát počas trestného konania (plnila sa mocenská funkcia štátu). V porovnaní s ním odvolací súd dospel k právnemu záveru o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej, keď podľa jeho názoru pasívne legitimovaným malo byť Ministerstvo vnútra SR (nie SR zastúpená MV SR). Ţalobca v dovolaní namietal, ţe takéto právne posúdenie veci odvolacím súdom je nesprávne (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym 8 7 Cdo 126/2013 právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd, vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom, svoje rozhodnutie zaloţil na správnom právnom posúdení veci. Je nepochybné, ţe informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv ţalobcu a ktorá odznela v masovokomunikačných prostriedkoch, pochádzala od hovorcu Prezídia PZ SR. Účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môţu byť tak fyzické osoby ako aj právnické osoby, ktorými sú osoby vymedzené v § 18 Občianskeho zákonníka, vrátane štátu. Ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p. upravuje, kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Takéto oprávnenie má štátny orgán, avšak iba v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a právnická osoba, ktorú osobitný zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom. V súdnom konaní štát vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje podľa toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. Od toho rozlišujeme aj postavenie štátu v občianskom súdnom konaní, čo je dôleţité najmä pre určenie hmotnoprávnej (vecnej) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého procesného postavenia štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností (pozri komentár O. s. p. Jaroslav Krajčo a spol.). Štát ako spôsobilého účastníka konania nemoţno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene (ZSP č. 4/2006). 9 7 Cdo 126/2013 Predmetom nároku uplatneného ţalobcom je ochrana osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobeného „nepravdivou“ informáciou hovorcu Prezídia PZ SR poskytnutou médiám. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov SR (§ 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore). Policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra SR (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore). Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy SR pre policajný zbor (§ 11 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor je právnickou osobou, ktorá má v tejto otázke samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti t. j. vlastnú subjektivitu, ktorá môţe samostatne vystupovať (byť ţalovanou) v občianskom súdnom konaní. Takéto jej postavenie nemoţno preto zamieňať s postavením vo veciach, v ktorých vystupuje ako orgán štátu v rozsahu pôsobnosti stanovenej osobitnými predpismi. Z hľadiska predmetu konania nemoţno teda zamieňať jeho postavenia s postavením MV SR ako zástupcu SR v súdnom konaní. Správny je potom záver odvolacieho súdu, podľa ktorého označená ţalovaná – SR nie je nositeľom povinností vyplývajúcich zo sluţobného pomeru hovorcu Prezídia PZ SR. Hovorca Prezídia PZ SR poskytol médiám („nepravdivé“) informácie, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu, nie ako zástupca štátu (nešlo o priame zastupovanie štátu), ale titulom výkonu sluţobného pomeru vo vzťahu priamej podriadenosti ministrovi – Ministerstvu vnútra SR. Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich zo sluţobného pomeru – hovorcu P PZ SR – je daná priama zodpovednosť MV SR, nie Slovenskej republiky, za ktorú pred súdom koná príslušný štátny orgán. Preto bol správny právny záver odvolacieho súdu, ţe v danom prípade nie je Slovenská republika nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu P PZ SR, pretoţe za jeho 10 7 Cdo 126/2013 činnosť zodpovedá priamo MV SR ako samostatný subjekt práv a povinností stanovených zákonom. Podľa ţalobcu si súd nesplnil poučovaciu povinnosť, keď ho nevyzval na opravu vady konania spočívajúcej v nesprávnom označení účastníka konania na strane ţalovaného. K tomu však treba uviesť, ţe poučovacia povinnosť súdu je zameraná na pomoc účastníkom konania vo vzťahu k procesným aspektom ich úkonov. Súd nemá povinnosť (ani oprávnenie) poučovať účastníkov o ich hmotnoprávnych oprávneniach a účinkoch ich úkonov, ktoré uplatňujú v súdnom konaní, teda ani o tom, či a ktorí účastníci majú byť aktívne a pasívne vecne legitimovaní pri zohľadnení konkrétnych okolností prejednávanej veci, čo by bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Len vadu konania spočívajúcu v nesprávne (zle) označenom orgáne, ktorý má konať za vecne legitimovaný štát, odstraňuje súd postupom podľa § 43 O. s. p. Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, dovolací súd dáva do pozornosti, ţe podľa uznesenia ústavného súdu z
6. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 nemusí všeobecný súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí pre záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu zo
7. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v odvolacom konaní preskúmava. 11 7 Cdo 126/2013 Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vyššie uvedeným kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí zodpovedá. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu nie sú v danej veci zjavne neodôvodnené, nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. So zreteľom na riadne odôvodnený správny právny záver odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky dovolací súd dovolanie ţalobcu (smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu) zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej nepriznal Najvyšší súd Slovenskej republiky náhradu trov tohto konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal, pretoţe trovy tohto konania neuplatnila (§ 243d ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2014 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová