Najvyšší súd 7Cdo/180/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. P., bývajúceho v B., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. P. Vačokom, advokátom so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/A, proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 16C/134/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
- mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
- mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z
- marca 2010 č.k. 16C/134/2008-122 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku 553,47 €. Ţalobu vo zvyšku zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Zo ţalobou uplatnených práv (náhrada trov obhajoby, náhrada mzdy a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) priznal ţalobcovi iba náhradu trov obhajoby. Náhradu mzdy (uplatnenú v sume 11 099,78 €) nepriznal z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal jej dôvodnosť, ani výšku. Nepovaţoval za dôvodne uplatnené ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (v sume 53 110,27 €). Vec v tejto časti posúdil podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 1 ods. 1, § 163 ods. 1, § 220 ods. 2 a § 226 písm. c/ zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) a s poukazom na článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dospel k záberu, ţe v konaní nebolo preukázané, a ţalobca naostatok to ani 2 7 Cdo 180/2013 netvrdil, ţe by v rámci jeho trestného stíhania boli zo strany vyšetrovateľa voči nemu vykonané neprípustné procesné úkony. Rozhodnutie vyšetrovateľa nemoţno povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu ani v prípade, ţe bol spod obţaloby napokon oslobodený, pretoţe na vznesenie obvinenia v zmysle Trestného poriadku postačuje odôvodnený záver, ţe trestný čin spáchala určitá osoba. To, ţe v konaní pred súdom nebolo naostatok preukázané, ţe ţalobca skutok, ktorý mu kladený za vinu, spáchal, bez ďalšieho neznamená, ţe neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia proti nemu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu (proti výroku, ktorým bola ţaloba zamietnutá) a ţalovanej (proti výroku, ktorým bolo ţalobe vyhovené) rozsudkom z
- júna 2011 sp.zn. 7Co/191/2010 rozsudok súdu prvého stupňa „v časti priznanej náhrady majetkovej ujmy vo výške 553,47 €“ (náhrada trov právneho zastupovania v trestnom konaní; poznámka dovolacieho súdu) a „v zamietajúcej časti, týkajúcej sa náhrady majetkovej ujmy vo výške 11 099,78 €“ (náhrada za stratu na zárobku; poznámka dovolacieho súdu) potvrdil. V časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 53 110,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu aj trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 4 910,30 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za vznik nemajetkovej ujmy. Podľa odvolacieho súdu oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom toho, ţe neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania. V trestnom rozsudku sa konštatuje, ţe ţalobca sa nedopustil trestnej činnosti kladenej mu za vinu. Zo strany ţalovanej preto išlo o neoprávnený zásah do práv ţalobcu. Námietku ţalovanej spočívajúcej v tom ţe uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s trestným poriadkom, a preto ho nemoţno povaţovať za nezákonné, odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti uviedol, ţe na prípady, kedy bolo trestné stíhanie zastavené alebo obţalovaný bol spod obţaloby oslobodený, sa vzťahuje právo dotknutej osoby na náhradu škody (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/ 2003 Z.z.). Poukázal na rozhodnutia sp.zn. 1 Cz 41/1990, 4 M Cdo 15/2009, 1 Cdo 53/
- Tieţ uviedol, ţe ţalobca splnil aj podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podal sťaţnosť proti nezákonnému uzneseniu. Pri určení výšky náhrady vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom prihliadol na to, ţe ţalobca takmer počas celého profesionálneho ţivota pracoval v policajnom zbore (vrátane vedúcej funkcie), ako aj na to, ţe nebyť trestného stíhania nedošlo by 3 7 Cdo 180/2013 ku skončeniu jeho sluţobného pomeru. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, ţe trestné stíhanie malo dosah na celú rodinu ţalobcu, jeho súkromný ţivot a malo vplyv aj na jeho spoločenské uplatnenie. Zohľadnil tieţ okolnosti, za ktorých došlo k ujme a aj jej celkovú závaţnosť. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal naostatok na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, s ktorými sa v plnej miere stotoţnil. Rovnako sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca nepreukázal, ţe v dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať. Aj podľa odvolacieho súdu iné nároky ţalobcu neboli odôvodnené, lebo sluţobný pomer sa skončil na základe jeho ţiadosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), rozhodujúci o dovolaní ţalovanej, uznesením z
- decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo 145/2011 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej (ţalobe vyhovujúcej) časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, ţe námietka ţalovanej týkajúca sa právneho základu veci nie je síce opodstatnená, akceptoval ale jej výhradu, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil rozsah ním priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, ţe odvolací súd „primeranosť“ náhrady ničím neodôvodnil a nevykonal ţiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 541/2004 Z.z. Odvolací súd potom rozsudkom zo
- mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013 znova rozhodol tak, ţe zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 53 110,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi, jeho zástupcovi, náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 6 183,50 €. V odôvodnení svojho rozsudku, aj s poukázaním na závery uznesenia dovolacieho súdu, ustálil, ţe boli nesporne splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu. K tomu, okrem iného, uviedol, ţe oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom, ţe neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenosť jeho trestného stíhania. Z toho podľa odvolacieho súdu potom vyplýva, ţe v konečnom dôsledku bolo vznesenie obvinenia voči ţalobcovi rozhodnutím vydaným v rozpore s objektívnym právom, teda nezákonným. V ďalších častiach odôvodnenia rozsudku odvolací súd podrobne uviedol, z akých dôvodov dospel k záveru, ţe ţalobca má právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a akými hľadiskami sa riadil pri určení jej rozsahu. K tomu uviedol: „Výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou. Pri rozhodovaní v predmetnej veci ju 4 7 Cdo 180/2013 posúdil podľa hľadísk, toho času uţ zakotvených v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. tak, ako je to vyššie uvedené. S poukazom na ne odvolací súd dospel k záveru, ţe uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná ujme ţalobcu spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v porovnateľných veciach (napr. 6 Cdo 185/2011, na OS Topoľčany 6C/164/2008), ale aj vo veciach ochrany osobnosti, kde sú často priznávané ţalobcom náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších sumách (napr. niektorým politikom, ako aj predsedovi NS SR), hoci zásahy do ich osobnostných práv nemajú zďaleka také dôsledky, aké malo nezákonné trestné stíhanie ţalobcu.“ Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, ţe ţaloba bude zamietnutá, alebo ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Tvrdí, ţe v napadnutej právnej veci nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov vzniku jej zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Nesúhlasí s výkladom, podľa ktorého oslobodenie spod obţaloby má v kaţdom prípade rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) pre jeho nezákonnosť v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa ţalovanej takýto záver nie je konformný s uvedeným zákonom a v konečnom dôsledku by to znamenalo, ţe kaţdý obvinený, ktorý nebol právoplatne uznaný za vinného (bol spod obţaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené) má automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Ak orgány činné v trestnom konaní v priebehu trestného stíhania obvineného postupujú v medziach zákona, nie je moţné takýto zásah povaţovať za nesprávny úradný postup a uznesenie o vznesení obvinenia označiť za nezákonné pre účely náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V takomto prípade ide o situáciu, keď nad záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnostných vzťahov je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závaţnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem spočívajúci v tom, aby trestné činy boli náleţite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaní. Samotná skutočnosť, ţe obţalovaný bol rozsudkom súdu oslobodený spod obţaloby, pretoţe nebolo preukázané, ţe skutok, pre ktorý je stíhaný, sa stal, bez ďalšieho neznamená, ţe vôbec neboli dané podmienky pre vznesenie obvinenia proti obvinenému, resp. pre podanie obţaloby na príslušný súd. Ţalobca preto dochádza k záveru, ţe v takýchto prípadoch je nutné posúdiť prípadnú „nezákonnosť“ uznesenia o vznesení 5 7 Cdo 180/2013 obvinenia pre účely náhrady nemajetkovej ujmy osobitne a podľa iných kritérií ako pri posúdení nároku na náhradu majetkovej ujmy (trov trestného konania), tak ako to v tomto prípade správne vo svojom rozsudku odôvodnil prvostupňový súd. Ţalovaná v dovolaní oponuje aj záveru odvolacieho súdu, ţe v dôsledku trestného konania bola ţalobcovi spôsobená nemajetková ujma, resp. tvrdí, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje závery týkajúce sa rozsahu náhrady tejto ujmy. Odvolací súd vyvodil zásah do práv ţalobcu iba z výpovedí samotného ţalobcu a jeho rodiny bez toho, ţe by z objektívneho hľadiska posúdil, aký dopad malo vedenie trestného stíhania na jeho ţivot. Poukázal na novelu zákona č. 514/2003 Z.z. vykonanú zákonom č. 412/2012 Z.z. účinným od
- januára 2013, ktorým bola stanovená maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej podľa § 17ods. 2 novelizovaného zákona a dôvodovú správu k tejto novele. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej v rozsudku je tak neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená a v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom. Ţalovaná naostatok spochybňuje záver odvolacieho súdu o príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia ţalobcovi) a vznikom nemajetkovej ujmy na jeho právach. Ţalobca navrhol dovolanie ţalovanej zamietnuť, pretoţe v ňom uvádzané dôvody sú neopodstatnené a konanie súdov nemá vady, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Okrem iného poukázal na to, ţe sa s námietkami ţalovanej týkajúcimi sa predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej dovolací súd uţ vyporiadal v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu. Dovolací súd, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ 6 7 Cdo 180/2013 tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu. Dovolací súd súc povinný podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dospel pritom k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté jednou z takýchto vád, konkrétne vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález z
- mája 2004, sp.zn. I. ÚS 226/2003, z
- júla 2011, sp.zn. III. ÚS 198/2011) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu (aţ na výnimky stanovené zákonom – viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p.) musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu 7 7 Cdo 180/2013 v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Pravda, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd teda musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V jeho odôvodnení sa odvolací súd dôsledne nevyrovnal s argumentáciou ţalovanej, ktorá argumentácia vzhľadom na jej význam vyţadovala špecifickú odpoveď, ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie o veci samej. Zástupca ţalovanej na ostatnom pojednávaní odvolacieho súdu
- mája 2013 zdôraznil, ţe pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, „ktorá uţ je v súčasnosti zakotvená do platnej právnej úpravy.“ V čase rozhodovania odvolacieho súdu (
- máj 2013) bol uţ skutočne účinný zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších 8 7 Cdo 180/2013 predpisov, ktorý v bode
- nahradil dovtedajšie znenie ustanovenia § 17 ods. 4 novým ustanovením, podľa ktorého: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôţe byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“ V poznámke pod čiarou 8a) je uvedené, ţe týmto osobitným predpisom je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z., ktorý rozsah odškodnenia upravuje vo svojich ustanoveniach § 5 aţ
- Podľa § 6 tohto osobitného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyrovnal s otázkou moţnosti, či nemoţnosti aplikácie novej právnej úpravy rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá otázka mohla mať zásadný význam pre rozhodnutie o veci samej. Pre nedostatok riešenia uvedenej právnej otázky odvolacím súdom nemohol túto otázku riešiť ani dovolací súd. Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vyššie uvedenú vadu, jej zistenie muselo dovolací súd bez ďalšieho viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p. Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd k ďalším dovolacím dôvodom ţalovanej namietajúcim nedostatok podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu na právach ţalobcu poznamenáva, ţe zotrváva na svojich záveroch uvedených v uznesení z
- decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011, ţe dovolacie námietky ţalovanej, týkajúce sa právneho základu veci, nemoţno povaţovať za opodstatnené. Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, ţe pokiaľ ide o skutočnosť, ţe ţalobca bol v trestnom konaní spod obţaloby oslobodený, uţ odvolací súd sa správne vyrovnal so spomínanou námietkou, keď poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991 a iné). Takéto právo nemá len ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obţaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, ţe nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo ţe mu bola udelená milosť alebo ţe trestný čin bol amnestovaný. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, ţe ţalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok (sťaţnosť), ktorý bol zamietnutý. Rovnako nemoţno akceptovať názor ţalovanej, 9 7 Cdo 180/2013 podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť totiţ rovnaké a nemoţno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku; tieţ v aplikačnej praxi by takéto delenie spôsobovalo značné ťaţkosti. K týmto dôvodom uvedeným v uznesení z
- decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011 dovolací súd dodáva, ţe rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína, je podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- januára 2012 sp.zn. 4 Cdo 54/2011 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ročník 2013, pod por. č. 37, a v jeho odôvodnení uvádzané ďalšie rozhodnutia) potrebné povaţovať za nezákonné, ak v konečnom dôsledku nevedie k právoplatnému odsúdeniu trestne stíhanej osoby. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2014 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová