Obsah (9)

§ 205a§ 74§ 237§ 238§ 153§ 157§ 214§ 115a§ 218

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 292/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R., bývajúceho v B.B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B

ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase (t.j. k

1. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), zo strany ţalovaného bolo dôvodné, pretoţe ţalobca závaţným spôsobom porušil pracovnú disciplínu tým, ţe napriek predchádzajúcemu napomenutiu, prevzal dňa
2. januára 2005 platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. 33 Rob 2987/2004, vo veci ţalobcu P. proti spoločnosti C. B. o zaplatenie 2.474.244,50 Sk, pričom o jeho prevzatí konateľa spoločnosti neupovedomil, ani iným spôsobom mu nedal ţiadnu správu, či informáciu, v dôsledku čoho došlo k správoplatneniu tohto platobného rozkazu dňom
3. februára 2005, a to napriek tomu, ţe ţalobcovi bolo zrejmé, ţe s výškou fakturovanej čiastky zo strany P. ţalovaný vyjadril výslovný nesúhlas. Takýmto spôsobom zabránil tomu, aby v predmetnej veci bol podaný odpor, v dôsledku čoho ţalovanému vznikla škoda veľkého rozsahu. V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca bol oprávnený preberať poštové zásielky, avšak bezpochyby bolo jeho povinnosťou prevzaté zásielky odovzdať adresátovi, príp. o ich doručení informovať, obzvlášť v prípade súdnych zásielok, s prevzatím ktorých sú spojené významné právne následky, v danom prípade začatie plynutia lehoty na podanie odporu. Nakoľko ţalobu o určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru súd povaţoval za nedôvodnú, zamietol ţalobu aj v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a tieţ určenia, ţe pracovný pomer naďalej trvá, tu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ďalším výrokom zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z
4. apríla 2012 č.k. 20 C 167/2005-497, ktorým súd prvého stupňa uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania náleţité dokazovanie na posúdenie dôvodnosti návrhu ţalobcu na určenie neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení ţalovaného, na ktorých zakladal svoju obranu 3 4 Cdo 292/2013 a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom o tom, ţe ţalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za vinu v okamţitom skončení pracovného pomeru a na tomto základe zaujal vo veci aj správny právny záver, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa povaţoval aj za náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnené, v ktorom sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnými argumentmi, na ktoré účastníci v konaní poukazovali. Vzhľadom na námietky ţalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 a § 120 ods. 4 O.s.p., uviedol, ţe skutočnosť tvrdená ţalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku predchádzajúceho prerokovania okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom (§ 74 Zákonníka práce v znení platnom k
5. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), je novou skutočnosťou, ktorá nebola ţalobcom napriek poučeniu, riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom

§ 205aods.

1 písm. c/ O.s.p., keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, ţe by ţalobca bez svojej viny nemohol tieto nové skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Preto nebola splnená podmienka prípustnosti uplatňovania nových skutočností v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezaoberal. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov účastníkov konania (§ 213 ods. 5 O.s.p.), keďţe ţalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní skúmania prerokovania okamţitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom, avšak netvrdí, ţe ţalovaný, u ktorého pracovali traja montáţni technici a obchodný zástupca (ţalobca – pozn. dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený, pričom z vyjadrenia ţalovaného vyplýva, ţe takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie sa javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil ţiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané súdom prvého stupňa povaţoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa prihliadol na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závaţnosti porušenia pracovnej disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil a nepovaţoval v tomto konaní za určujúce vyriešenie otázky, či ţalovanému vznikla škoda, resp., či by bol v spore, v prípade včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú povaţoval skutočnosť, ţe konaním ţalobcu 4 4 Cdo 292/2013 bolo znemoţnené sa v súdnom konaní brániť účinnými právnymi prostriedkami. Uviedol, ţe dôkazné bremeno v konaní zaťaţuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ţalovaný v konaní dostatočne preukázal výpisom prijatých faxových správ, ţe mu ţalobca platobný rozkaz nedoručil v období od

1. do
2. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia ţalobcu, ţe mu platobný rozkaz doručil faxom
3. januára
4. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie sa chcel ţalobca brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, ţe platobný rozkaz ţalovanému doručil. Ide o tzv. presunutie dôkazného bremena na ţalobcu, ktorý tvrdí existenciu určitej skutočnosti vo svoj prospech, ktorej pravdivosť ţalovaný dôkazne vyvrátil. Ţalobca však v konaní takýto dôkaz súdu neposkytol. Odvolací súd na základe preskúmania spisového materiálu dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Zákonníka práce (§ 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, a § 70), ktoré aj správne vyloţil v súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil. Keďţe nezistil pochybenie ani pri rozhodovaní o trovách konania, napadnutý rozsudok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu neuplatnil (§ 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca do výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) postupom odvolacieho súdu tým, ţe nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, i keď bolo treba doplniť dokazovanie a účastníci to zhodne navrhli. Uviedol, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie zaloţil na právnej argumentácii, ktorá nebola predmetom na súde prvého stupňa a tento postup treba hodnotiť ako vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktorým postupom bola účastníkom odňatá moţnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti daného právneho záveru. Odvolací súd nevenoval tieţ pozornosť existencii v odvolaní namietanej inej vade konania spočívajúcej v tom, ţe súd prvého stupňa nezisťoval splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k § 74 Zákonníka práce, ktorou bol povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti, čím sa odklonil od názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/
6. Tým, ţe súd neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky okamţitého skončenia pracovného pomeru

§ 74

Zákonníka práce, nezistil dostatočne skutkový stav veci, čo malo 5 4 Cdo 292/2013 za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Napokon dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom

§ 237písm.

f/ O.s.p. namietol tieţ nedostatok náleţitostí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), keď odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pretoţe sa nevyjadril ku všetkým odvolacím námietkam uvedeným v dôvodoch odvolania. Namietol tieţ, ţe odvolací súd náleţite neodôvodnil, prečo v danej veci nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, najmä keď v danej veci neboli splnené predpoklady pre vyhlásenie rozhodnutia, pretoţe nariadenie pojednávania vyţadoval verejný záujem (§ 214 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), lebo otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a mohli mať význam aj pre iné subjekty. Dovolateľ zároveň poţiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme odmietnuť), z dôvodu, ţe

jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, pretoţe neexistujú skutočnosti, ktoré by odvolací súd mal skúmať a boli by dôleţité pre rozhodnutie vo veci neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru. Ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v sume 1.408,94 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov: Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (iba) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu totiţ nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní 6 4 Cdo 292/2013 účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).

ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4. V predmetnej veci nie je dovolaním ţalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je

§ 238ods.

1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalobcu by zakladala len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne 7 4 Cdo 292/2013 zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania

tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku

uvedeného ustanovenia. Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 8 4 Cdo 292/2013 Odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom malo

jeho názoru dôjsť tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať 9 4 Cdo 292/2013 za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ţalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania) poukazoval predovšetkým na to, ţe súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru (§ 74 Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd povaţuje za potrebné na tomto mieste dať do pozornosti, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovaţoval v odvolacom konaní za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preň predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ. Ţalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (por. tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
6. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (por. uznesenie najvyššieho súdu zo
7. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie 10 4 Cdo 292/2013 odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani nečakane, súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Ţalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania očakávať (predvídať), ţe odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal. Dovolateľ ďalej namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým, ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom tento postup v odôvodnení svojho rozhodnutia nezdôvodnil. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môţe rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej stránke. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné.

§ 214ods.

2 O.s.p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd. V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol

§ 115a

bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého 11 4 Cdo 292/2013 zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe odvolací súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, ţe odvolací súd nebol povinný odôvodňovať svoj záver, ţe na prejednanie odvolania ţalobcu v predmetnej právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne vyplýva z vyššie uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie. Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) – por. č.l. 511 spisu a právny zástupca ţalobcu bol o vyhlásení rozsudku upovedomený aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4, § 156 ods. 3, § 214 ods. 3 O.s.p.). V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe vo veci nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci (najmä splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce), t.j., namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania

§ 237

O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani

§ 238

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol 12 4 Cdo 292/2013

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia k dovolaniu, dovolací súd dospel k názoru, ţe trovy súvisiace s podaním tohto vyjadrenia nie sú trovami potrebnými na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, preto ich náhradu ţalovanému nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. septembra 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová