rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a ţalovanú zaviazal na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. mája 2013 sp. zn. 4 Co 189/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania 95,01 € (§ 224 ods. 1 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, jeho skutkové a právne závery povaţoval za dostatočné a správne (reagujúce na všetky podstatné okolnosti prípadu i námietky účastníkov konania). Uviedol, ţe ţalovaná v odvolaní len zopakovala a podrobnejšie rozviedla svoje námietky o argumentáciu prednesenú uţ pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa tento náleţite v rozhodnutí vysporiadal a vysvetlil, prečo na ňu neprihliadal. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku (ţe zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú) dodal, ţe § 842 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zmluvy o dôchodku tak, ţe ide o zmluvu, ktorou sa niekomu doţivotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku (poskytovanie dôchodku doţivotne) je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým konkrétnym vopred vymedzeným časom trvania, môţe ísť o právo na poskytovanie dôchodku doţivotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania (obmedzenie na určitý čas neprichádza do úvahy). K uzavretiu takejto zmluvy sa nevyţaduje ţiaden dôvod alebo motív, preto dôvodom môţe byť napríklad i skutočnosť, ţe sa niekto môţe cítiť byť zaviazaný druhému pomáhať alebo poskytovať dôchodok ako protiplnenie z nejakého iného právneho úkonu. Občiansky zákonník rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na doţivotne určenú dobu. Nemoţno dôvodiť, ţe zmluvy uzatvorené na dobu končiacu smrťou sú vţdy uzatvárané na dobu neurčitú. Doţivotne určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, je teda len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania. Občiansky zákonník nepripúšťa moţnosť vypovedania zmluvy o dôchodku, pretoţe by to bolo v rozpore so zmyslom a účelom špeciálnej právnej úpravy zmluvy o dôchodku, ktorej podstatou je istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe. Ak by súd pripustil moţnosť ukončenia zmluvy jednostrannou výpoveďou zo strany ţalovanej, aplikoval by ustanovenia § 842 a § 582 Občianskeho zákonníka ústavne nekomfortným spôsobom, čo by znamenalo porušenie základného práva 4 7 Cdo 212/2013 účastníka na súdnu ochranu (čl. § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Uvedený záver vyplýva z Nálezu ÚS SR II. ÚS 26/2012-33, ktorý rešpektoval aj súd prvého stupňa. Otázku trvania predmetnej zmluvy vyriešil spomínaným nálezom ústavný súd, vo vzťahu k uplatnenému nároku je potom správna úvaha o tom, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva na dobu určitú – neurčitého trvania, výpoveď z tejto zmluvy ţalovanou je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zmluvné strany sú povinné sa touto zmluvou naďalej riadiť. V danom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Dostatočne sa zaoberal námietkami ţalovanej majúcimi pre vec podstatný význam, s ktorými sa skutkovo i právne vysporiadal (napr. či zmluva bola uzavretá v rozpore so zákonom o bankách). Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, keď sa nevysporiadal s jej podstatnými námietkami: 1/ odvolací súd „nepouţitie zákona o bankách podloţil len zistením, ţe nešlo o podnikateľský vzťah banky a klienta“, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťou, ţe zákon o bankách upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky, 2/ súdy sa nevysporiadali s tým, ţe ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách zakazuje banke pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom, toto zákonné ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti, podnikateľskú činnosť banky, ale zakazuje akúkoľvek činnosť banke (voči neobmedzenému okruhu osôb), ktorá je v rozpore so zákonom o bankách. Ďalej vyslovila nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (o absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku pre rozpor so zákonom o bankách), pretoţe účelom zákona o bankách je regulovať činnosť banky tak, aby bankový systém v štáte bol 5 7 Cdo 212/2013 stabilný a bezpečný. Nie je moţné banke povoliť plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku so zdôvodnením, ţe ak taká zmluva nie je uzatvorená pri bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, alebo medzí bankou a jej klientom pri podnikaní, tak jej plnenie nie je zakázané. Tento výklad sa dostáva do rozporu so znením § 1 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktoré banke zakazujú pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom (§ 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou). Za takú dovolateľka povaţuje plnenie jej povinnosti zo zmluvy o dôchodku pre chýbajúce protiplnenie ţalobkyne. Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovanej odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania 95,01 € povaţujúc ho za nedôvodné a v ňou uvedenú argumentáciu za nesprávnu a účelovú. Poznamenala, ţe súdy v dostatočnej miere reagovali na argumenty ţalovanej, ktoré boli pre vec podstatné a rozhodujúce. Porušenie práv ţalovaná pritom vidí i v tom, ţe súd sa nestotoţnil s jej argumentáciou. Pravo ţalovanej na spravodlivý proces neznamená právo na úspech v spore. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. V danom prípade ale dovolanie ţalovanej nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, 6 7 Cdo 212/2013 ktorým by boli súdy viazané a od ktorého by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.). Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex officio) v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, ale ani na dôvody, pre ktoré by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 7 7 Cdo 212/2013 S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe súdy sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jej námietkami v konaní, ktoré povaţovala za relevantné vo veci a na ktoré v obsahu odvolania i dovolania výslovne upozornila. Pokiaľ ţalovaná namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom 8 7 Cdo 212/2013 a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). 9 7 Cdo 212/2013 Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (
potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe vyhoveli. Zhodli sa v podstatnom na tom, ţe zmluva o dôchodku bola medzi ţalobkyňou a ţalovanou uzavretá platne a pretoţe bola uzavretá na dobu určitú, nebolo ju moţné platne vypovedať; výpoveď ţalovanej z tohto dôvodu povaţovali za neplatnú. Pokiaľ ţalovaná zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za dôvodne podanú. Týmto zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu dovolateľky (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalovanej z jej uhla pohľadu). K námietkam ţalovanej o (ne)platnosti zmluvy o dôchodku, najmä pokiaľ ide o otázky jej súladu so zákonom o bankách (§ 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou) resp. s právnou úpravou § 575, § 582, § 842 OZ a jej uzavretia na dobu určitú súd prvého stupňa zrozumiteľne podáva vysvetlenie na str. 5 aţ 8 rozsudku. Dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povaţoval výpoveď ţalovanej zo zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009 za neplatnú a jeho úvahy prečo nezaniklo právo na plnenie zo zmluvy o dôchodku podľa § 575 OZ
o zákonom o bankách (pre nemoţnosť plnenia), sú vysvetlené na strane 6 10 7 Cdo 212/2013 aţ 8 rozsudku. Všetkým týmto otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre záver súdu o dôvodnosti podanej ţaloby s cieľom zdôrazniť ich správnosť, sa osobitne venoval v odôvodení aj odvolací súd, rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 26/2012-33 z
1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnej ţalobkyni, pretoţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokátskej kancelárie jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu z 1. októbra 2013). Vychádzal z § 10 ods. 1
1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb a ţalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 95,01 € [z výpočtového základu 1 493,91 € (71,37 €), reţijný paušál (7,81 €) a 20% DPH (15,83 €)]. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. septembra 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.