Obsah (5)

§ 45§ 167§ 218§ 146§ 224

Najvyšší súd 7 ECdo 322/2013 Slovenskej republiky 7 CoE 121/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č

§ 45ods.

1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zamietol. Súd vo veci zistil, ţe rozhodcovský rozsudok- exekučný titul priznal oprávnenej plnenie na základe zmenky, ktorej dohoda o jej uzavretí, kde oprávnená vyplnila len zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, bola súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Túto dohodu o vyplnení zmenky súd povaţuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretoţe jej znenie bolo vopred pripravené. Okrem toho rozhodcovský súd priznal oprávnenej v rozpore so zákonom istinu a úroky z úveru, pretoţe zmluva o úvere neobsahuje základnú náleţitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to percentuálnu mieru nákladov, ktorá chráni spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov súd preto ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z

1. augusta 2013, sp. zn. 16 CoE 190/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku v dohode o vyplnení zmenky. . Uvedené ustanovenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané, bolo súčasťou vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok a preto je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd navyše poznamenal, ţe zmluva o úvere ani jej všeobecné obchodné podmienky neobsahovali úpravu rozhodcovskej doloţky, na podklade ktorej bolo moţné zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor. Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie , ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nakoľko zamietajúci výrok uznesenie odvolacieho súdu neobsahuje, najvyšší súd 3 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013 sa takýmto odvolaním nemohol zaoberať. Oprávnená zároveň uviedla, ţe odvolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu podáva v celosti. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie v ktorom uviedla, ţe súdy:
2. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
3. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
4. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
5. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
6. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náleţite dokazovanie,
7. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadala uznesenia súdov niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň ţiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej. Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola uţ účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, ţe odvolaním moţno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe aj v preskúmavanej veci sa stotoţňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými. II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta 4 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013 druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS z
8. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z. z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol. III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. 5 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013 Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013, a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe:
9. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
10. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z
11. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z
12. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
13. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
14. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, 6 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013
15. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, ţe vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
16. k odňatiu moţnosť konať pred súdom oprávnenej (§ 237 písm. f/ O.s.p.) nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť len vtedy, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto ţiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiţ nevyhnutným dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti,
17. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,

§ 167ods.

2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné 7 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013 na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Tieto právne závery (viď 1. aţ 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013). Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne 8 7 ECdo 322/2013 7 CoE 121/2013 neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

§ 146ods.

2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová