potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.
2 O.s.p.), a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa navrhovateľka domáhala a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko protistrany k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k ţalobe na určenie práva k nehnuteľnosti), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. (odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a skonštatoval správnosť jeho skutkových a právnych dôvodov). V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bola ţaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietnutá. Tieto mali spočívať v záveroch súdov o nedostatku hmotnoprávnej (vecnej) pasívnej legitimácie ţalovaných s vysvetlením, ţe účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musia byť všetci tí, ktorým v zmysle zápisu v katastri nehnuteľnosti formálne svedčí vlastnícke (spoluvlastnícke) právo k nehnuteľnosti. Určovací rozsudok sa v takom prípade musí vzťahovať na všetkých, ktorým svedčí zápis vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva v katastri nehnuteľnosti (aj ich právnym nástupcom), a pokiaľ tomu tak nie je, je to dôvod na zamietnutie ţaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (resp. o určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva). Rozhodnutia súdov teda vysvetľujú predpoklady, ktoré podľa nich neboli naplnené a označujú zákonné ustanovenia, ktoré ich vyţadovali 8 7 Cdo 204/2013 (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenia súdov v súhrne moţno povaţovať za preskúmateľné. Skutočnosť, ţe ţalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá zmätočnosť (či arbitrárnosť) rozhodnutí. Rozhodnutie odvolacieho súdu
potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (ţe ţalobcom svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ţe tu nie je nedostatok vecnej - hmotnoprávnej pasívnej legitimácie) boli 9 7 Cdo 204/2013 prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľmi vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania dovolateľov nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolatelia neopodstatnene namietajú, ţe v konaní im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/ aţ 8/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ aţ 5/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaným 1/ aţ 4/ a 6/ aţ 8/ dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za vynaloţený úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu), lebo ho vzhľadom na neprípustnosť dovolania nepovaţoval po obsahovej stránke za právne účinný prostriedok na bránenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaná 5/ nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.