trhového nájomného za pozemky v danom mieste a rovnakom čase, aby na prípadnú nápravu bol priestor v opravnom konaní. Odvolací súd by mohol vybaviť vec revízne a zmeniť výšku priznaného plnenia, ak by prvostupňový súd rozhodol
trhových podmienok a vyrovnal sa aspoň s konštantnou judikatúrou. Prvostupňový súd však nereflektoval na trhové podmienky a pokiaľ by ako prvý rozhodnutie vydal odvolací súd, rozhodol by ako prvý a nebol by uţ priestor na prípadnú opravu nesprávnosti v riadnom opravnom konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok čo do uţ priznaného bezdôvodného obohatenia, zrušil rozsudok v zamietavom výroku a vec vrátil na ďalšie konanie. Povaha uplatneného nároku umoţňuje rozhodnúť aj čiastočne a odvolací súd nemal pochybnosti, ţe trhové nájomné je vyššie, ako určil prvostupňový súd. Prvostupňový súd zohľadní trhové podmienky nájomných vzťahov v danej lokalite a období, za ktoré sa ţiada bezdôvodné obohatenie a prizná im relevanciu pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia. Je treba pritom odpočítať právoplatne priznanú sumu.“ Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ţalovaný podal dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
ţalovaného závery odvolacieho súdu „sú rozporné, pokiaľ ide o výrok, ktorým súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a výrok, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti“. Tvrdí, ţe odvolací súd bliţšie neodôvodnil, prečo v danej veci neaplikoval závery judikatúry týkajúce sa tzv. zmeňujúcich rozsudkov, na ktoré sám poukázal, keď svoje rozhodnutie zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Uvedeným nesprávnym postupom 3 7 Cdo 158/2013 odvolací súd porušil princíp dvojinštančnosti konania a odňal mu právo namietať správnosť novozaujatého právneho záveru na inštančne vyššom súde, čím svoje konanie zaťaţil vadou
f/ O.s.p. Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného odmietnuť a uloţiť mu povinnosť nahradiť mu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je v dovolacom konaní zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov: Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok, ktorým môţe dovolací súd zasiahnuť do uţ odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúţi na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závaţnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (I. ÚS 35/2013). Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). 4 7 Cdo 158/2013 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p.
5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V preskúmavanej veci, okrem toho, ţe dovolaním napadnutý rozsudok (jeho výrok) odvolacieho súdu je rozsudkom potvrdzujúcim a ţe nemá ani znaky rozsudku
2 a 3 O.s.p., je aj rozsudkom o peňaţnom plnení, ktoré bez príslušenstva neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy. Ţalobou z
tohto ustanovenia od 1. februára 2008 do ustanovenia sumy minimálnej mzdy
tohto zákona je suma mesačnej minimálnej mzdy zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou 8 100 Sk (268,87 €). Trojnásobok tejto sumy je 806,61 € € a je teda vyššia neţ suma, ktorej sa týka dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (322 €,- < 806,61 €). 5 7 Cdo 158/2013 Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaný v dovolaní tvrdí, ţe konanie odvolacieho súdu má vadu
f/ O.s.p., teda, ţe jeho postupom, resp. rozhodnutím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Predmetnú vadu vidí v tom, ţe odvolací súd, hoci zaloţil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, potvrdil ţalobe vyhovujúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa. Odňal mu tým právo namietať správnosť (novozaujatého) právneho záveru na inštančne vyššom súde. Dovolací súd túto dovolaciu námietku nepovaţuje za opodstatnenú. Odvolací súd svojim rozhodnutím práveţe učinil zadosť princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, čo jasne a zrozumiteľne vysvetlil, keď v závere odôvodnenie svojho rozhodnutia, okrem iného, uviedol: „Odvolací súd by mohol vybaviť vec revízne a zmeniť výšku priznaného plnenia, ak by prvostupňový súd rozhodol
trhových podmienok a vyrovnal sa aspoň s konštantnou judikatúrou. Prvostupňový súd však nereflektoval na trhové podmienky a pokiaľ by ako prvý rozhodnutie vydal odvolací súd, rozhodol by ako prvý a nebol by uţ priestor na prípadnú opravu nesprávnosti v riadnom opravnom konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok čo do uţ priznaného bezdôvodného obohatenia, zrušil rozsudok v zamietavom výroku a vec vrátil na ďalšie konanie. Povaha uplatneného nároku umoţňuje rozhodnúť aj čiastočne a odvolací súd nemal pochybnosti, 6 7 Cdo 158/2013 ţe trhové nájomné je vyššie, ako určil prvostupňový súd. Prvostupňový súd zohľadní trhové podmienky nájomných vzťahov v danej lokalite a období, za ktoré sa ţiada bezdôvodné obohatenie a prizná im relevanciu pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia. Je treba pritom odpočítať právoplatne priznanú sumu.“
dovolacieho súdu nie je rozpor medzi výrokom napadnutého rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a jeho výrokom, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a nemoţno prisvedčiť dovolacej námietke ţalovaného, ţe sa mu takýmto spôsobom rozhodnutia odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolací súd ustálil právny základ ţalobcom uplatneného práva rovnako ako súd prvého stupňa [„Odvolací súd teda čo do medzitýmnej otázky (základ nároku) sa stotoţňuje s prvostupňovým súdom. Ţalovaný zaberá pozemok vo vlastníctve ţalobcu, s vlastníkom pozemku sa za sporné obdobie nijako nevyrovnal a niet dôvodu konštatovať iný záver ako ten, ţe sa ţalovaný bezdôvodne obohatil na úkor ţalobcu.“ ] a spochybnil jeho správnosť len čo do rozsahu plnenia nepriznaného nad sumu 322,- €. Z vyššie citovanej časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, ţe dôvodom potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v jeho ţalobe vyhovujúcej časti bolo, ţe „trhové nájomné“ (zisťovanie celkovej výšky ktorého bude úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní, na ktoré bola vec vrátená) bude nepochybne vyššie neţ súdom prvého stupňa priznaná suma. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe odvolací súd svojím rozhodnutím sčasti potvrdzujúcim a sčasti zrušujúcim rozhodnutie súdu prvého stupňa mu odňal právo namietať správnosť odvolacím súdom zaujatého právneho záveru na inštančne vyššom súde, dovolací súd opätovne, tak ako to uţ urobil v svojom uznesení z 5. novembra 2009, sp. zn. 3 Cdo 40/2009, poznamenáva, ţe je potrebné rozlišovať medzi porušením zásady dvojinštančnosti konania a viazanosťou právnym názorom odvolacieho súdu. K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“ zaloţil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Vtedy by bolo ţalovanému odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania
f/ O.s.p. Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) moţnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, ţe súd 7 7 Cdo 158/2013 prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O.s.p.), preto nemôţe zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti takej časti rozhodnutia, proti ktorej nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP). Trovy konania ţalobcu v danom prípade spočívajú v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu z 29. apríla 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny dovolací súd stanovil
1 tejto vyhlášky vo výške 24,90 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,81 € s 20 % DPH 6,54 € predstavuje spolu 39,25 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. septembra 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.