← Slovensko

o určenie vlastníctva a iné

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 247/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ JUDr. Ing. D. – S.S., M., zastúpeného JUDr. J., advokátom v B.B., 2/ A., bývajúcej v B.B., proti ţalovaným 1/ JUDr. J., B.B., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ţ., B.B., 2/ V., Z., o určenie vlastníctva a iné, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4 C 102/2003, na dovolanie ţalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. mája 2012 sp. zn. 24 Co 30/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Súd prvého stupňa po poslednej úprave ţalobného petitu, v poradí druhým rozsudkom z
  2. septembra 2009 č.k. 4 C 102/2003-762 1/ zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali určenia, ţe nehnuteľnosť, rekreačná chata, postavená na parc. č. X., vedená na LV č. X. s.č. X. na parc. č. X., okres S., obec P., kat. úz. P. patrí do podielového spoluvlastníctva ţalobcov, a to kaţdému v ½ k celku, 2/ ţalobu ţalobcov proti ţalovanému 1/ zamietol, 3/ ţalobcom uloţil povinnosť zaplatiť doplatok súdneho poplatku kaţdému vo výške 1.027,70 Eur do troch dní 4/ ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania 2 4 Cdo 247/2013 5/ zastavil konanie o návrhu ţalobcov v časti určenia, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi ţalovaným 1/ a ţalovanou 2/ týkajúca sa predaja nehnuteľností vedených na Správe katastra S. pre kat. úz. P. na LV č. X. ako budova s.č. X. na parc. č. X., druh stavby – rekreačná chata, zap. pod pol. V. je neplatná a táto sa zrušuje, 6/ zastavil konanie o návrhu v časti zrušenia vkladu pod pol. V. na LV č. X. týkajúceho sa stavby X. – rekreačné objekty, telovýchovné zariadenia – stavba so s.č. X., pozemok neusporiadaný, na parc. č. X.. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanovením § 132 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p., vecne tým, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe zmluvou o predaji časti podniku z
  3. apríla 1992 Federálny fond národného majetku ČSFR ako predávajúci previedol na S., G., zastúpenú riaditeľom JUDr. Ing. D., ako kupujúceho, vlastnícke právo ku všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúţili k prevádzkovaniu privatizovanej jednotky Ţ., špecifikované v článku II. a III. zmluvy, ktoré boli obsiahnuté v prílohe č. 2 a kupujúci prebral všetky záväzky predávajúceho súvisiace s predávaným podnikom a zaviazal sa zaplatiť kúpnu cenu. Ţalobca 1/ dňa
  4. júla 1992 za účasti ţalobkyne 2/ a ďalších dvoch spoločníkov zaloţili novú obchodnú spoločnosť pod obchodným názvom Ţ., so sídlom Š.. V ten istý deň ţalobca 1/ uzavrel so S., B., úverovú zmluvu na sumu 454.000.000,- Kčs, pričom banka úverovú zmluvu realizovala v ten istý deň a kúpnu cenu zaplatila Federálnemu fondu národného majetku ČSFR. Dodatkom č. 1 z
  5. novembra 1992 a dodatkom č. 3 zo
  6. decembra 1992 sa spoločenská zmluva o zaloţení spoločnosti Ţ., zmenila tak, ţe spoločník S.S., M., zmenila obchodné meno na JUDr. Ing. D.S.D., Š.B., pričom tento spoločník v súlade s § 59 a § 102 ods. 3 Obchodného zákonníka vniesol ako nepeňaţný vklad do spoločnosti časť podniku Ţ. so sídlom v B.B., v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji podniku z
  7. apríla 1992 a jej príloh, ako aj zápisu o odovzdaní a prevzatí veci podľa ust. zákona č. 92/1991 Zb., s výnimkou nehnuteľnosti v S. - lodenice, kat. úz. S., LV č. X., parc. č. X. o výmere 904 m
  8. Štátne notárstvo B. I.
  9. decembra 1992 zaregistrovalo zmenu spoločenskej zmluvy o zaloţení spoločnosti záznamom č. R.. Týmto dňom sa zmena spoločenskej zmluvy stala právoplatnou, právne účinnou, teda i vkladu schopnou listinou, pretoţe registráciou zmluvy štátnym notárstvom sa splnila zákonná poţiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku
  10. Súd dospel k záveru, ţe vnesenie majetku do vlastníctva úpadcu 3 4 Cdo 247/2013 Ţ., sa realizovalo v súlade s § 59 ods. 3 a § 109 ods. 3 Obchodného zákonníka za primeraného pouţitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a tento majetok bol v čase vyhlásenia konkurzu majetkom úpadcu. Súd vychádzal i z rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/1996 zo
  11. mája 1997 a sp. zn. 6 Obo 62/2003 z
  12. septembra 2003, v ktorých boli vyslovené právne stanoviská, ţe ţalobcovia nepreukázali, ţe vlastníctvo k nehnuteľnostiam nepatrí úpadcovi Ţ. V rozsudku sp. zn. 2 Obo 170/1996 Najvyšší súd SR určil, ţe JUDr. Ing. D. - S.S., B., zmenou spoločenskej zmluvy z
  13. novembra 1992 o zaloţení spoločnosti, vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV. bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, a preto nie je moţné s úspechom sa domáhať určenia opaku, ţe tento majetok patrí do podielového spoluvlastníctva ţalobcov s nepodloţeným tvrdením, ţe tento majetok do spoločnosti vnesený nebol. Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/2003 Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v B. sp. zn. 81 Cb 80/1997-859 z
  14. decembra 2002, ktorým bola zamietnutá ţaloba ţalobcu JUDr. Ing. D. - S., ktorou ţalobca uplatnil nárok na vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu Ţ. Podľa názoru súdu ţalobca ako nepeňaţný vklad vniesol do spoločnosti Ţ. časť podniku Ţ. B. v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji podniku z
  15. apríla 1992 a jej príloh, čiţe vniesol všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré sa nachádzali v tej časti podniku, ktorý navrhovateľ sprivatizoval. Podľa súdu ţalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, ţe sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva. Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie, výroky, ktorými zastavil konanie, odôvodnil ustanovením § 96 O.s.p. a späťvzatím ţaloby ţalobcami v týchto častiach. Rozhodnutie o dovyrubení súdneho poplatku odôvodnil predmetom konania a hodnotou sporu a rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vzdaním sa ţalovanou 2/ nároku na náhradu trov konania. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného 1/ do výroku, ktorým súd ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania a odvolanie ţalobcov do všetkých výrokov okrem výroku, ktorým súd nepriznal ţalovaným náhradu trov konania, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe 1/ návrh na určenie, ţe nehnuteľnosť, rekreačná chata, postavená na parc. č. X. vedená na LV č. X., s.č. X. na parc. č. X., okres S., obec P., kat. úz. P. patrí do podielového spoluvlastníctva ţalobcov kaţdému v ½, zamietol, 2/ výrok rozsudku, ktorým súd zamietol ţalobu voči ţalovanému 1/ zrušil, 4 4 Cdo 247/2013 3/ výrok rozsudku, ktorým bola ţalobcom uloţená povinnosť doplatiť súdny poplatok zrušil, 4/ výrok rozsudku o náhrade trov vo vzťahu k ţalovanému 1/ zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania ţalovanej 2/ zmenil tak, ţe jej náhradu trov konania nepriznal, 5/ výroky, ktorými súd prvého stupňa zastavil konania v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a v časti týkajúcej sa zrušenia vkladu, potvrdil, a ţalovanej 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na dostatočne zistený skutkový stav veci súdom prvého stupňa, ktorým bolo jednoznačne preukázané, ţe majetok pôvodne patriaci ţalobcom následne bol vnesený do majetkovej podstaty úpadcu, a teda uţ nemôţe tvoriť podielové spoluvlastníctvo ţalobcov. Poukázal tieţ na právoplatné rozhodnutia okresných a krajských súdov a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach ţalobcov vo vzťahu k úpadcovi a vnesenému majetku do podstaty úpadcu. Odvolanie ţalobcov vo veci samej a v časti zastavenia konania nepovaţoval za dôvodné a preto v týchto častiach napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a len z dôvodu správnej formulácie prvého a druhého výroku ich spojením do výroku jedného, formálne napadnutý rozsudok zmenil. Odvolanie ţalobcov v časti týkajúcej sa povinnosti doplatiť súdny poplatok povaţoval za dôvodné, preto v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil bez potreby náhrady iným výrokom a rovnako za dôvodné povaţoval aj odvolanie ţalovaného 1/ v časti týkajúcej sa jeho trov konania, preto v tejto časti napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do všetkých výrokov okrem výroku, ktorým odvolací súd zrušil povinnosť ţalobcov doplatiť súdny poplatok, podal dovolanie len ţalobca 1/. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súd zmeniť tak, ţe dovolací súd 1/ určí, ţe predmetná nehnuteľnosť – rekreačná chata patrí do vlastníctva ţalobcu 1/, 2/ zruší výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zrušil návrh ţalobcov proti ţalovanému 2/, 5 4 Cdo 247/2013 3/ zmení výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania ţalovaného 1/ tak, ţe mu náhradu trov konania neprizná, 4/ zruší výrok, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a jej zrušenia a v časti návrhu na zrušenie vkladu, a zároveň ţiadal, aby dovolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (?). Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. b/, f/, g/, § 238 ods. 1, § 239 ods. 1 písm. a/, § 241 ods. 1, 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Vady konania podľa dovolateľa spočívajú v tom, ţe v záhlaví rozsudku súd uvádza ţalovaného JUDr. J., ktorý nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, súd odňal moţnosť účastníkovi konať pred súdom, keďţe odvolací súd rozhodol bez pojednávania, ţalobcovi bol odňatý zákonný sudca JUDr. A., ktorý rozhodoval vo veci sp. zn. 24 Co 31/2010, o ktorej zmene ţalobca nebol vyrozumený. Ďalej zopakoval skutočnosti uvádzané v priebehu celého konania, zdôraznil, ţe súpis konkurznej podstaty bol úmyselne vyhotovený spoločníkmi v rozpore so zákonom fiktívne, lebo bol vyhotovený konateľmi na základe účtovnej evidencie a skutočný rozsah majetku sa nemohol zistiť, pretoţe sa pred vyhlásením konkurzu nevykonala fyzická inventarizácia. Vnesenie majetku ako nepeňaţného vkladu v zmysle Spoločenskej zmluvy č. 1 z
  16. novembra 1992 do spoločnosti Ţ. sa nikdy neuskutočnilo. Zmluva o predaji časti podniku medzi S. nebola uzatvorená. Poukázal na to, ţe ani jeden súd sa nezapodieval právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v uznesení sp. zn. 6 Obo 220/1998, ktorý boli súdy povinné rešpektovať, a to, ţe rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 170/1996 nebolo rozhodnuté o vlastníctve a na nesprávnosť ktorého poukazoval v celom konaní. Uviedol, ţe pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd nepostupoval jasne, určito a presvedčivo a ţiadal prihliadnuť aj na iné vady konania, ktoré nie sú v dovolaní ţalobcom uplatnené a majú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Ţalobkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného 1/ uviedla, ţe ona dovolanie nepodala, avšak s jeho dovolaním sa stotoţňuje. Ţalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a jeho výrok len formálne zmenil 6 4 Cdo 247/2013 jeho preformulovaním. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti tomuto rozsudku preto nie súd dané a navrhol dovolanie ţalobcu 1/ odmietnuť. Ţalovaná 2/ vyjadrenie k dovolaniu nepodala. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním preto moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon výslovne pripúšťa (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvého stupňa. Súdna prax totiţ dospela uţ skôr k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p. alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004, sp. zn. 4 Cdo 90/1992). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové 7 4 Cdo 247/2013 hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje, v skutočnosti nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd totiţ ţalobu o určenie, ţe nehnuteľnosť – rekreačná chata, postavená na parc. č. X. vedená na LV č. X., s.č. X. na parc. č. X., okres S., obec P., kat. úz. P. patrí do podielového spoluvlastníctva ţalobcov 1/, 2/ kaţdému v jednej polovici, zamietol a zároveň zrušil ďalší samostatný výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým osobitne zamietol ţalobu ţalobcov proti ţalovanému 1/. Odvolací súd to, ţe výrok svojho rozhodnutia formálne označil ako zmeňujúci, v rozsudku odôvodnil potrebou správnej formulácie týchto dvoch výrokov do jedného výroku. Dovolací súd na tomto mieste povaţuje za potrebné uviesť, ţe na dosiahnutie rovnakého výsledku stačilo zrušiť druhý výrok rozsudku súdu prvého stupňa ako nadbytočný, ktorá skutočnosť však nič nemení na tom, ţe predmetom odvolacieho konania stále zostalo určenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti – rekreačnej chate v kat. úz. P.. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, ţe ţalobcovia nie sú podieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti, teda pri rovnakom skutkovom základe veci posúdil ţalobu ako nedôvodnú. Zrušenie samostatného výroku o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 1/ ako nadbytočného vo výroku o veci samej, nerobí z napadnutého rozhodnutia zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe práva a povinnosti účastníkov konania boli súdom prvého stupňa a súdom odvolacím určené rovnako a aj okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci samej súdy posúdili zhodne, nemoţno vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa. Za týchto okolností potom nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa a rozhodnutia súdu odvolacieho v časti týkajúcej sa veci samej, keď vo zvyšných dvoch výrokoch (konanie zastavujúcich) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 238 O.s.p. V predmetnej veci dovolací súd totiţ nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďţe dovolaním napadnutý rozsudok 8 4 Cdo 247/2013 odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o existencii niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Procesné vady podľa § 237 písm. a/, c/, d/, e/ dovolateľ netvrdil a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe v prejednávanej veci účastník konania nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.), postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a „ţalobcovi bol odňatý zákonný sudca JUDr. A.“ (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesením Mestského súdu v B. z
  17. februára 1999 č.k. 38 K 111/95-59, bol vyhlásený konkurz na majetok dlţníka Ţ., Š.B. a za správcu konkurznej 9 4 Cdo 247/2013 podstaty bol ustanovený JUDr. J.. Z dôvodu úmrtia ustanoveného správcu konkurznej podstaty, súd uznesením z
  18. októbra 2011 č.k. 38 K 111/1995-5561, ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty, Ing. M., PhD., ktorú na jej návrh uznesením z
  19. decembra 2011 č.k. 38 K 111/1995-5568, zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. J.. Z uvedeného vyplýva, ţe konanie nie je postihnuté namietanou vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O.s.p., pretoţe v čase rozhodovania odvolacím súdom bol namiesto zosnulého JUDr. J. novo ustanoveným správcom konkurznej podstaty JUDr. J. a rozsudok odvolacieho súdu z
  20. mája 2012 sp. zn. 24 Co 30/2010 mu bol doručený v zmysle pokynu dovolacieho súdu, dňa
  21. mája 2013 (por. doručenku na č.l. 963 p.v.) Dovolací súd poznamenáva, ţe uvedenie nesprávneho mena správcu konkurznej podstaty v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci je potrebné povaţovať za chybu v písaní, ktorú je podľa ustanovenia § 164 O.s.p. moţné kedykoľvek, aj bez návrhu, opraviť. Dovolateľ ďalej namietal vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, ktorú vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol
  22. mája
  23. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 388/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
  24. januára 2012, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe a/ odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a ţe z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (por. vyššie uvedené), b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod. Z Dohovoru o ľudských právach a základných 10 4 Cdo 247/2013 slobodách a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli riadne upovedomení o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. na úradnej tabuli súdu dňa
  25. apríla 2012 (por. č.l. 847), čo vyplýva aj zo zápisnice o vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Trnave (por. č.l. 864) a oznam bol z úradnej tabule zvesený
  26. mája
  27. To znamená, ţe postup odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dovolateľ bezdôvodne namieta vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g/ O.s.p., resp. k námietke dovolateľa, ţe mu bol odňatý zákonný sudca najvyšší súd uvádza: V zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dôvodom prípustnosti dovolania je aj to, ţe súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Právo na zákonného sudcu zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na druhej strane predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnako cennú záruku, ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc". Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia, ako garancia proti moţnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada prideľovania súdnej agendy a určenie zloţenia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch") zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva 11 4 Cdo 247/2013 funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte (§ 3 ods. 3 zákona o súdoch). Zmenu v osobe zákonného sudcu moţno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (§ 3 ods. 4 zákona o súdoch). V zmysle § 50 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona o súdoch, rozvrh práce obsahuje, okrem iného, zloţenie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov a určenie spôsobu zastupovania sudcov tak, aby bolo moţné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu a v prípade náhlej prekáţky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony. Rozvrh práce musí byť v týchto otázkach pre účastníkov predvídateľný a transparentný. Pokiaľ príslušný senát, stanovený rozvrhom práce, prejedná a rozhodne vec v inom, neţ určenom zloţení, môţe sa tak stať iba vtedy, ak je absencia rozvrhom práce určených sudcov dôvodná. Za takú treba povaţovať najmä vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti a jeho odôvodnenú neprítomnosť (v dôsledku choroby, dovolenky, pracovnej cesty a pod.). Dovolateľ svoju námietku v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňuje tým, ţe vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 31/2010 (uznesenie týkajúce sa oslobodenia ţalobcu od súdnych poplatkov v tomto konaní – pozn. dovolacieho súdu) rozhodol senát pod vedením JUDr. A., zatiaľ čo o odvolaní proti rozsudku – vec vedená pod sp. zn. 24 Co 30/2010, JUDr. A. nebol členom senátu, o ktorej zmene dovolateľ nebol informovaný. Zloţenie senátu, ktorý vec prejednal a rozhodol, bolo určené v súlade s platným rozvrhom práce a dodatkom č. 11 k rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave, zapísaného pod spisovou značkou 1SprR 26/2011 z
  28. septembra 2011 na strane č. 2 rímska II. Dovolací súd zistil, ţe Krajský súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 24 Co 31/2010 rozhodol
  29. decembra 2010 v senáte 24 Co v zloţení: riadiaci a organizujúci činnosť senátu predseda - JUDr. A., členka senátu JUDr. Ľ., referujúca členka senátu JUDr. M.. Na základe vyššie uvedeného dodatku bod II., od
  30. septembra 2011 nastúpila do výkonu funkcie sudcu JUDr. P., PhD., ktorá bola zaradená na občianskoprávny úsek, súdne oddelenie 24 a táto zmena sa premietla aj do tabuľky na strane 28 rozvrhu práce (strane 7 dodatku) kde je ako predsedníčka senátu, ktorá riadi a organizuje jeho činnosť uvedená JUDr. Ľ., zastupujúci predseda senátu JUDr. A., a JUDr. P., PhD. a členka senátu JUDr. M.. Ak potom bola vec vedená na 12 4 Cdo 247/2013 Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 30/2010 prejednaná
  31. mája 2012 senátom 24 Co v zloţení JUD. Ľ. – predsedníčka senátu, JUDr. M. – referujúca členka senátu a JUDr. P., PhD. – členka senátu, odvolacie konanie nebolo zaťaţené vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p., spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu. Dovolateľ tieţ namieta, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) spočívajúcou v podstate v tom (vychádzajúc z obsahu dovolania - § 41 ods. 2 O.s.p.), ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. 13 4 Cdo 247/2013 Pokiaľ ide o námietku ţalobcu 1/ spochybňujúcu úplnosť – nedostatočnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľ namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu 1/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu 1/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie 14 4 Cdo 247/2013 dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobcu 1/ smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  32. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  33. augusta 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.