3 O.s.p. a ţalobcovi priznal ich náhradu 110 493,- Sk. O povinnosti ţalobcu a ţalovanej nahradiť trovy štátu rozhodol
1 O.s.p. Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo
3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
názoru dovolateľa v danom prípade sú u neho dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo preukazujú skutkové zistenia odvolacieho súdu (viď str. 13 štvrtý odsek rozsudku). Záver, ţe sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, odvolací súd v rozhodnutí neodôvodnil a bliţšie ho nerozviedol. Odvolaciemu súdu všeobecne vyčítal, ţe nevzal do úvahy všetky tvrdenia, ktoré doposiaľ v konaní prezentoval. Neprihliadal na súdne 6 7 Cdo 196/2013 rozhodnutia v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 284/2007, sp. zn. 5 Co 216/2011). Ţalovaná k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe
jej názoru nie sú dané dôvody pre ďalšie zvýšenie odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje, aj vzhľadom na závery znaleckého dokazovania, za vecne a skutkovo správne, preto dovolanie navrhuje zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je opodstatnené. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dôvodmi uplatnenými v dovolaní. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ, tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa 7 7 Cdo 196/2013 postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú, tzv. zmätočnosť, skúmal dovolací súd najskôr, či konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. a dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom nie je takouto vadou postihnuté. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho posúdenia veci), ale vo svojej podstate spochybňujú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (nedostatočne zdôvodnený záver, ţe sa nejdená o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, pri ktorom sa neprihliadalo na doterajšie tvrdenia ţalobcu, ani na súdne rozhodnutia v obdobných veciach, napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 284/2007, sp. zn. 5 Co 216/2011), dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu, riešiac z tohto hľadiska i otázkou, či dovolateľovi prípadne nebola v konaní odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces (i súdnu ochranu) je totiţ naplnené práve tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vychádza z ústavnej konformnosti výkladu noriem spojených s uplatnením práva na súdnu ochranu, zjavnej správnosti deklarovaných premís a z nich dôvodiacich právnych 8 7 Cdo 196/2013 záverov, čo má dopad na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, na spravodlivé usporiadanie vzťahov.
dovolacieho súdu koncipované rozhodnutie odvolacieho súdu (jeho podstatné dôvody sú citované v úvodnej časti tohto rozhodnutia –viď vyššie) je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní (t. j. či sú tu dôvody hodné osobitné zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.).
názoru dovolacieho súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody. V zmysle judikatúry povaţuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Dovolací súd pri preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, ţe odvolací súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou ţalobcu, zákonne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani zmyslu. Nezistil ani také skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou s ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak
názoru dovolacieho súdu nestalo. Z uvedeného dôvodu
názoru dovolacieho súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými právami ţalobcu a postupom odvolacieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umoţňovala vysloviť záver o porušení ţalobcových práv. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje
názoru dovolacieho súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom dovolací súd nezistil, ţe by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, ţe ţalobca sa s názorom odvolacieho súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor,
ktorého nemoţno právo na spravodlivé súdne konanie stotoţňovať s procesným úspechom, 9 7 Cdo 196/2013 z čoho vyplýva, ţe súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, ţe „inou vadou konania“ sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Zistenie skutkového stavu veci bolo dotknuté procesom dokazovania vykonaným pred odvolacím súdom v súlade s § 213 ods. 3 a 4 O.s.p. (najmä znaleckým) a následne i vyhodnotené. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha hodnotiť, resp. prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Dovolací súd na tomto mieste uvádza, ţe do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Či uţ teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa a na odvolacom súde vykonané znaleckým posudkom MUDr. Petrom Valdmanom a Inštitútom forenzných 10 7 Cdo 196/2013 medicínskych expertíz, s.r.o.) boli súdmi vyhodnotené rovnako alebo odlišne,
názoru ţalobcu správne alebo nesprávne, nemá to za následok inú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Je totiţ v právomoci súdov oboch niţších stupňov po vykonaní dôkazu tento i vyhodnotiť. Pokiaľ dovolateľ za inú vadu konania povaţuje aj nesprávnosť, resp. neúplnosť zistení skutkového stavu veci odvolacím súdom, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdom, ani prieskumu vykonaného dokazovania. V danom prípade odvolací súd vyhodnotil výsledky dokazovania po jeho opakovaní i doplnení, čím odôvodnil svoje právne závery. Z uvedeného hľadiska preto nemoţno prisvedčiť názoru dovolateľa, ţe odvolací súd oproti súdu prvého stupňa nesprávne vyhodnotil výsledky znaleckého dokazovania. Pokiaľ pri rozhodovaní súdy vychádzali z iných vykonaných dôkazov v tom, či
ich názoru (ne)boli splnené podmienky pre priznanie mimoriadneho odškodnenia, ide o odlišnosť v samotnom právnom posúdení veci konajúcimi súdmi, čo je dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nezistil, ţe by konanie súdov bolo postihnuté inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ţalobca tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, ţe odvolací súd správne na danú vec, pri určení výšky náhrady za sťaţenie spoločenského 11 7 Cdo 196/2013 uplatnenia, aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
vyhlášky sa bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú jednorazove. V zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky sa sťaţenie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.
3 vyhlášky odškodnením za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky).
2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom primerane zvýši aţ na dvojnásobok
predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v ţivote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä moţnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, ďalej moţnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muţa alebo ţenu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára
Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov určeného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v ţivote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov moţno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúţené alebo stratené moţnosti uplatnenia sa v ţivote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných 12 7 Cdo 196/2013 a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť, jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, jednak sťaţenie či dokonca priamo znemoţnenie výkonu či voľby povolania, voľbu ţivotného partnera, prípadne moţnosti ďalšieho sebavzdelávania. V prípadoch hodných osobitného zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky) môţe súd sumy odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia. Odvolací súd v zmysle uvedených zásad postupoval. V danom prípade k okolnostiam významným pre stanovenie výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia súvisiacimi s úrazom ţalobcu pri dopravnej nehode prihliadol, a dôvodne posúdil daný prípad ako hodný osobitného zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie výmery odškodnenia stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky, konkrétne o 10 násobok základného bodového ohodnotenia. Správne zhodnotil intenzitu (stupeň) a rozsah obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie ţalobcu v ţivote a v spoločnosti, s prihliadnutím na konkrétne poškodenie zdravia ţalobcu s dosahom na jeho osobný, intímny ţivot, jeho ţivotné úkony, ako i na uspokojenie jeho osobnostných a spoločenských potrieb, t. j. uplatnenie vo všetkých sférach jeho ţivota sa podstatne zúţilo, avšak nie je zo ţivota vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho moţnosti uplatnenia nezanikli, len sa v podstatnej miere sťaţili moţnosti výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením vykonával. Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd dospel k záveru, ţe táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia
3 vyhlášky v prípade ţalobcu porušená nebola. Ţalobcovi uţ bolo v tomto konaní súdom priznané 10 násobné zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia (10 057,75 €; viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 16. septembra 2009, sp. zn. 5 Co 96/2009). Poţadované 40 násobné zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia je vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému znaleckému dokazovaniu neprimerané. Ţalobcovi sa nepodarilo preukázať, ţe by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by boli odôvodnené odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia aţ na 40 násobok zvýšenia základného bodového ohodnotenia. Odvolací súd svoj právny záver náleţitým spôsobom, 13 7 Cdo 196/2013 zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil; jeho rozhodnutie je preto určité, zrozumiteľné a preskúmateľné. Odvolaciemu súdu, ktorý dospel k záveru, ţe ţalobcovi nepatrí
3 vyhlášky 40 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia, nemoţno vyčítať tento záver a úvahy o tom, akú mieru zvýšenia k sťaţeniu spoločenského uplatnenia povaţoval za primeranú. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 3 vyhlášky), sa moţno stotoţniť. Dovolací súd preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). K tej časti dovolania, v ktorej ţalobca poukazuje na rozhodnutia vydané v „obdobných veciach“, dovolací súd poznamenáva, ţe súdy sú vţdy povinné vychádzať z konkrétnych okolností tej - ktorej prejednávanej veci, čo znamená, ţe pri svojom rozhodovaní zohľadňujú individuálne okolnosti kaţdého prípadu osobitne, čo predurčuje ale i determinuje výsledok súdneho konania. Bez ďalšieho spravidla nemoţno úspešne argumentovať len všeobecným odkazom na beţné uverejnené rozhodnutia v iných – i keď druhovo rovnakých veciach - bez toho, aby takáto argumentácia nevychádzala z náleţite konkretizovaných skutkových okolností, a na ich základe prijatých právnych záverov, ktoré by v súhrne boli svojou povahovou tak podobné, ţe by ich bolo moţno označiť za identické s iným konaním, a teda i „pouţiteľné“. Z dovolania ţalobcu a z jeho vyjadrení v konaní však takáto „argumentačná podobnosť“ nevyplýva. Miera sťaţenia spoločenského uplatnenia a výška jeho odškodnenia je individualizovaná osobitosťami kaţdého prípadu zvlášť; identickosť prípadov je skôr vzácnou výnimkou. Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobca neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie
1 O.s.p. zamietol. 14 7 Cdo 196/2013 V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 6. augusta 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M. Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.