Najvyšší súd 8 Cdo 170/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. O., bývajúceho v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B&S Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 5, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Igor Šváby, proti ţalovanej Slovenskej sporiteľni, a.s., v skratke SLSP, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, s.r.o., so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, o zaplatenie 1 493 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 44 C 103/2010, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2013 sp.zn. 5 Co 258/2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2013 sp.zn. 5 Co 258/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava III rozsudkom z
- marca 2011 č.k. 44 C 103/2010-173 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 493,16 eur s úrokom z meškania 9% ročne od
- apríla 2010 aţ do zaplatenia a ţalovanú zaviazal na povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške 747,15 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z listinných dokladov mal preukázané, ţe účastníci uzavreli dňa
- novembra 1995 v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka dôchodkovú zmluvu s názvom Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doţivotné plnenie ţalovanej v prospech ţalobcu ako bývalého zamestnanca vo výške 1 493,16 eur mesačne. Za ţalovanú zmluvu podpísal J., ktorý bol v čase jej podpisu námestníkom generálneho riaditeľa I. K. a podľa výpisu z obchodného registra bol členom predstavenstva s oprávnením konať vo všetkých veciach zaväzujúcich spoločnosť ţalovanej, pričom za spoločnosť podpisoval predseda predstavenstva a jeden z členov predstavenstva alebo traja členovia predstavenstva spolu. V zmysle stanov, organizačného poriadku a splnomocnenia zo
- júla 2 8 Cdo 170/2014 1996 súd zistil, ţe v čase podpisu zmluvy v agende J.a bolo podpisovať materiály týkajúce sa poskytovania dôchodkových dávok pre bývalých zamestnancov ţalovanej. Ţalovaná následne v zmysle predmetnej zmluvy na základe ţiadosti o plnenie ţalobcu (z
- decembra 1995) a skutočností v nej uvedených, ktorá je neoddeliteľnou časťou zmluvy začala plniť v prospech ţalobcu aţ do
- októbra 2009, kedy zmluvu vypovedala tvrdením, ţe ide o zmluvu uzavretú na neurčitý čas podľa § 582 Občianskeho zákonníka. Preto neobstála námietka ţalovanej, ţe zmluva nemala poţadované náleţitosti ako vyţaduje zákon v § 40 Občianskeho zákonníka. Zmluva vymedzovala účastníkov, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, bola uzatvorená písomne. Aj v prípade, ţe by poverený zamestnanec svoju kompetenciu prekročil, podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ide o platný právny úkon, nakoľko takýto exces bol urobený v kompetencii zamestnanca ţalovanej a ţalobca o ňom nemohol vedieť, pričom takúto vedomosť nepreukázala ani ţalovaná. Z dikcie zákonného ustanovenia (§ 842 Občianskeho zákonníka) je zjavné, ţe ide o typ zmluvy, kde trvanie je dohodnuté účastníkmi doţivotne, teda do okamihu smrti ţalobcu, nejde preto o zmluvu uzatvorenú na neurčitý čas ani na určitý čas, doba je nezávislá od vôle účastníkov, preto výpoveď daná ţalovanou je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd povaţoval za nedôvodnú námietku ţalovanej týkajúcu sa nemoţnosti plnenia, keď ňou citované ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa netýka interných vecí banky , ale upravuje vzťahy banky navonok. Preto súd povaţoval zmluvu za platnú a účinnú a zaviazal ţalovanú na plnenie zo zmluvy v mesiaci apríl 2010 spolu s príslušnými úrokmi z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozsudku podala ţalovaná odvolanie, kde namietala odňatie moţnosti konať pred súdom, ţe súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom opätovne uvádzal dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy. V prípade potvrdenia rozsudku ţiadala pripustiť dovolanie z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v právnej otázke, či zmluva o dôchodku je zmluvou na dobu určitú a tieţ či sa zákon č. 438/2001 Z.z. o bankách vzťahuje na právne vzťahy zaloţené bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka. Ţalobca vo vyjadrení navrhol rozsudok potvrdiť a nepripustiť dovolanie. Ţalovaná opätovne podľa jeho názoru uviedla dôvody, ktoré uţ boli predmetom dokazovania. 3 8 Cdo 170/2014 Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- decembra 2013 sp.zn. 5 Co 258/2011 na odvolanie ţalovanej potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a ţalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, odôvodnenie jeho rozhodnutia povaţoval za súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň poukázal. Podľa jeho názoru sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom v rámci dokazovania vyporiadal aj s námietkami ţalovanej, t.j. neurčitosť zmluvy, rozpor so Zákonom o bankách, neplatnosť zmluvy, platnosť danej výpovede a nemoţnosť plnenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej len ,,dovolateľka,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti konať pred súdom), z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa jej názoru sa odvolací súd v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou ţalovanej, ktorá by mala pre rozhodnutie podstatný význam. Odvolací súd neodôvodnil namietanú neplatnosť posudzovanej zmluvy pre nedostatok písomnej formy z dôvodu absencie prejavu vôle, meno J.a nie je uvedené v zmluve, ţe ide o jeho podpis okresný súd mal preukázané len z vyjadrení ţalobcu a kópie listiny, preto uvedené podľa názoru ţalovanej absentuje. Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou zániku práva ţalobcu na dôchodok podľa čl. 8 zmluvy, ktorá je dočasná, kde predloţením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku ţalobcovi právo na dôchodok podľa zmluvy zanikol. Ţiadala napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca k dovolaniu uviedol, ţe aj v prípade, ţe by sa súd prvého stupňa a odvolací súd samostatne nevyjadrili k jednotlivým argumentom ţalovanej, nezakladá to vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.. Súd má povinnosť odôvodniť len argumenty, ktoré sú podstatné a rozhodujúce pre vec a nemá povinnosť zodpovedať všetky otázky. Odvolací súd podľa jeho názoru postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. Z týchto dôvodov ţiadal, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka 4 8 Cdo 170/2014 dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
- januárom 2015)], po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalovanej smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolanie ţalovanej by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne 5 8 Cdo 170/2014 obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní netvrdí a dovolací súd ich existenciu ani nezistil. Ţalovaná v dovolaní namieta vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil a nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a jej námietky. So zreteľom na tieto tvrdenia ţalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého porušenie znamená súčasne odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP 6 8 Cdo 170/2014 stabilne judikuje, ţe povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na kaţdý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, ţe nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V zmysle § 219 ods.2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7 8 Cdo 170/2014 Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Dovolací súd preskúmal dodrţanie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, nakoľko odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil a v súlade s ustanovením § 219 ods.2 O.s.p. v podrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie, čím sa skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa obsiahnuté v jeho odôvodnení, stali imanentnou súčasťou rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o platnosti zmluvy a splnenia jej formálnych náleţitostí, neplatnosti výpovede, povinnosti plnenia doţivotne napriek namietanej nemoţnosti plnenia podľa Zákona o bankách dostatočne odôvodnil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. V rámci sumarizácie odôvodnenia rozhodnutia prvého stupňa odvolací súd argumenty uvedené v odvolaní dostatočne podrobne uviedol. Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými argumentami ţalovanej uvedenými v odvolaní v rámci vykonaného dokazovania. Vymenoval, ţe sa týkali najmä neurčitosti zmluvy, rozporu so Zákonom o bankách, neplatnosti zmluvy, prípadnej platnosti danej výpovede, nemoţnosťou plnenia. Odvolací súd mal za to, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe návrh je podaný dôvodne, sú splnené všetky zákonné aj zmluvné podmienky na priznanie nároku. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, tak ako to odvolací súd 8 8 Cdo 170/2014 v prejednávanej veci urobil. Uvedený postup bol plne súladný so znením ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a nepoprel jeho účel a význam. Navyše odvolacia argumentácia ţalovanej bola totoţná s jej obranou aj v základnom konaní, ţalovaná v odvolaní neuviedla ţiadnu novú či inú podstatnú námietku, na ktorú by bol odvolací súd povinný špeciálne reagovať, nakoľko uţ súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkým podstatnými otázkami dôleţitými pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sumarizáciou doterajšieho konania a stotoţnením sa s vykonaným dokazovaním, ktoré vyhodnotil súd prvého stupňa vo svetle argumentov ţalovanej uvedených v odvolaní, náleţite svoje rozhodnutie odôvodnil. Tvrdenie ţalovanej, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemohla náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, je nedôvodné. Z obsahu podaného dovolania (napokon aj z odvolania) je zrejmé, ţe dovolateľka jasne formulovala, s ktorou časťou rozhodnutia súdu prvého i druhého stupňa nesúhlasí a z akých dôvodov, nemala teda problém s argumentáciou voči napadnutým rozhodnutiam. Je zrejmé, ţe ţalovaná týmto spôsobom namietala proti (podľa jej názoru) nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi niţších stupňov. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však nemoţno zamieňať s dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. konkrétne s nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Odvolací súd vo svojom odôvodnení vysvetlil v rámci sumarizácie odôvodnenia a dokazovania súdu prvého stupňa, ţe zmluva má poţadované náleţitosti ako vyţaduje zákon v § 40 Občianskeho zákonníka, vymedzuje účastníkov, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, bola uzatvorená písomne. Aj v prípade prekročenia právomoci J.a ako zamestnanca ţalovanej by išlo o exces, ţalovaná plnila ţalobcovi dlhodobo aţ do roku 2009, ţalobca o uvedenom nemohol vedieť a ţalovaná je zodpovedná podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K namietanému zániku práva na dôchodok podľa čl. 8 zmluvy sa súd prvého stupňa vyjadril, keď uviedol, ţe dôchodok bol vyplácaný na základe ţiadosti ţalobcu podľa ním uvedených a ţalovanou overených skutočností, pričom táto ţiadosť bola súčasťou zmluvy. Práve táto časť rozhodnutia mala byť odpoveďou na podstatné argumenty ţalovanej vznesené v odvolaní a preto rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené či nepreskúmateľné. 9 8 Cdo 170/2014 Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Preskúmaním veci ale bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalobcu (č.l. 207 spisu) nebolo doručené ţalovanej na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal
- januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalobcu (viď č.l. 207 spisu) k odvolaniu ţalovanej (č.l. 182spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalovanej mala byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade táto moţnosť nebola ţalovanej vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene – nie však z dôvodu uvedeného ţalovanou – namieta, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalovanej odňatá moţnosť pred súdom konať, je jej dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ 10 8 Cdo 170/2014 O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2015 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová