← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom návrhu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom

Najvyšší súd 7 Cdo 401/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. J., bytom L., zastúpeného Mgr. Jurajom Fričom, advokátom, so sídlom v R., Podhora č. 49, proti odporcom 1) R. N., bytom R.R., 2) Ľ. N., bytom R.R., obaja zastúpení JUDr. Jiřím Martausom, advokátom, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, M. Pišúta č. 936/16, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom návrhu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde R. pod sp. zn. 6 C 143/2012, o dovolaní odporcov 1) a 2) proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 432/2013 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Odporcovia 1) a 2) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 411,15 Eur k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd R. rozsudkom z
  2. mája 2013 č. k. 6 C 143/2012 – 101 určil, ţe navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemku parcela KN „C“ č. X., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 669 m2, ktorá je Správou katastra R. vedená na LV č. X. pre obec a k. ú. R.. Vzájomný návrh v celom rozsahu zamietol. Odporcom 1) a 2) uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania o návrhu na začatie konania v sume 362,26 Eur k rukám jeho právneho zástupcu. Navrhovateľovi náhradu trov konania o vzájomnom návrhu nepriznal. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, ţe navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku príklepom licitátora v draţbe vedenej v exekučnom konaní. Ide o originárne nadobudnutie vlastníctva, ktoré spočíva v tom, ţe právo vlastníka sa neodvodzuje od ţiadneho právneho predchodcu. Originárne nadobudnuté vlastníctvo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady, ţe nikto nemôţe 2 7 Cdo 401/2014 na druhého previesť viac práv, neţ má sám . Nadobudnutie vlastníctva originárnym spôsobom vylučuje moţnosť stotoţniť tento obsah s oprávneniami predošlého vlastníctva. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 286/08, v zmysle ktorého ak exekučné konanie prebehlo v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (draţbou) nehnuteľných vecí vychádzajúc z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníckeho práva povinného z exekúcie, ktorý bol v okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Skutočný vlastník exekvovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal obrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, môţe sa od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťaţku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jeho práva k vydraţenej veci. Táto osoba sa však nemôţe domôcť vydania exekvovanej veci od vydraţiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom. Tieţ poukázal na § 61 Exekučného poriadku, ktorý stanovuje, ţe navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 ObdoV 2/
  3. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  4. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 432/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd určil, ţe navrhovateľ je výlučným vlastníkom pozemku parcela KN „C“ č. X., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 669 m2, ktorá je Správou katastra R. vedená na LV č. X. pre obec a k. ú. R., vzájomný návrh v celom rozsahu zamietol, navrhovateľovi náhradu trov konania o vzájomnom návrhu nepriznal, potvrdil. V časti výroku, ktorým bola odporcom 1) a 2) uloţená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania o návrhu na začatie konania vo výške 362,26 Eur (súdny poplatok 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 262,76 Eur) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, dospel po vykonanom dokazovaní k správnym právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil. Vo svojom odôvodnení uviedol, ţe sa stotoţňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutie a preto sa obmedzil len na konštatovanie správnosti jeho dôvodov. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil z dôvodu, ţe nesprávne konštatoval, ţe hodnotu v predmetnom konaní je moţné zistiť len s nepomernými ťaţkosťami. 3 7 Cdo 401/2014 Proti rozsudku odvolacieho súdu včas podali dovolanie odporcovia 1) a 2) v časti, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţiadali aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnili § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Namietali, ţe bolo porušené ich základné právo na ochranu vlastníctva a právo vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedli, ţe sú presvedčení, ţe pokiaľ im ochranu základných práv neposkytli súdy prvej a druhej inštancie, tak im ju môţe a má poskytnúť v rámci všeobecných súdov Najvyšší súd Slovenskej republiky a to aj za predpokladu, ţe v danom prípade nie je moţné presne vymedziť niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 237 O.s.p.. Namietali, ţe postupom súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom (! 237 písm. f/ O.s.p.) a to tak, ţe postupom súdu dovolateľom bola odňatá reálna a efektívna moţnosť skutkovo a právne v predmetnom spore argumentovať. Súdy síce vykonali istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na tie, ktoré odôvodňovali prelomenie zásady nemo plus iuris a zásady nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, pričom súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkazy navrhované dovolateľmi. Súdy prehliadli nielen dôkazné návrhy dovolateľov, ale aj ich podstatné argumenty, ktorými sa nezaoberali, nevyporiadali sa s nimi a ktorými dovolatelia odôvodňovali, ţe v danom konkrétnom prípade nie je dôvod na prelomenie všeobecných a ústavných zásad. Išlo najmä o argumenty nedobromyseľnosti vydraţiteľa a o tom, ţe súd, súdny exekútor, ako aj účastníci v exekučnom konaní ešte pred právoplatným schválením príklepu udelenému vydraţiteľovi mali vedomosť o tom, ţe predmetom draţby konanej
  5. januára 2002 neboli nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného. Ak by právne závery publikované v súdnych rozhodnutiach akceptovali spravodlivo a s rovnakou starostlivosťou pristupovali k ochrane vlastníckych práv oboch sporových strán, tak by z ustálenej judikatúry pouţili aj závery, ţe všeobecnú zásadu, ţe „nikto nemôţe previesť viac práv, neţ má sám“ moţno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, ţe nadobúdateľ je dobromyseľný o tom, ţe vec riadne podľa práva nadobudol. Poskytnutie ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanie veci musí javiť ako spravodlivé. Vydraţiteľ Ing. Ján Jakubčiak, skôr ako nadobudol vlastníctvo k predmetnému pozemku, t. j. pred právoplatným schválením príklepu, uţ mal 4 7 Cdo 401/2014 vedomosť o tom, ţe predmetom draţby v exekúcii bol pozemok, ktorý nebol vo výlučnom vlastníctve povinného.. Zároveň predpokladom, aby súd v takomto prípade prelomil všeobecné právne a ústavné zásady je predpoklad, ţe exekúcia sa uskutočnila v súlade s platnou právnou úpravou. Okolnosťou, ţe exekučné konanie sa uskutočnilo v súlade s platnou právnou úpravou, nemoţno rozumieť len to, ţe bol dodrţaný procesný postup a ţe vo veci rozhodoval kompetentný orgán, ale aj skutočnosť, ţe rozhodnutia vydané kompetentnými orgánmi boli v súlade s hmotným právom. Podľa názoru dovolateľov v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde R. pod sp. zn. Er 123/01 súdne rozhodnutia, a to najmä uznesenie odvolacieho súdu z
  6. Februára 2003 sp. zn. 23 Co 2134/2002 nebolo v súlade s hmotnoprávnou úpravou a faktickým stavom v čase vydania rozhodnutia, hoci tento stav bol odvolaciemu súdu známy. Navrhovateľ ţiadal dovolanie odporcov zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie odporcov smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3). V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), 5 7 Cdo 401/2014 a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania odporcov z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť. So zreteľom na odporcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 6 7 Cdo 401/2014 Odporcovia vytýkali, ţe postupom súdov im bola odňatá reálna a efektívna moţnosť skutkovo a právne v predmetnom spore argumentovať, neprihliadli na dôkazné návrhy dovolateľov a ich podstatné argumenty, s ktorými sa nezaoberali a nevyporiadali. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou účastníka konania za to, ţe v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. 7 7 Cdo 401/2014 V zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa ţalobný návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe súdy im odňali moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci vyuţil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.. 8 7 Cdo 401/2014 Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia § 129 ods. 1 a 2 O.s.p.. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľov, a to ohľadom nevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, ţe takýto postup môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (porovnaj R 125/1999). Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporcov nie je postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z
  7. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých 9 7 Cdo 401/2014 je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
  8. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
  9. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
  10. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
  11. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
  12. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú 10 7 Cdo 401/2014 (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí jeden celok. Dovolatelia svoje dovolanie odôvodňovali aj § 241 ods. 1 písm. b) O.s.p. (konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo vec) a § 241 ods. 2 písm. a c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Samotné totiţ prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené 11 7 Cdo 401/2014 parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – § 157 ods. 2 O.s.p.), dovolací súd však neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd 12 7 Cdo 401/2014 Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd napriek uvedenému vyššie poukazuje na to, ţe zo zásady „nemo plus iuris“ sú výnimky. Ak je predmetom exekučného konania vec, ku ktorej má tretia osoba právo, ktoré nepripúšťa exekúciu (nehnuteľnosť nepatrí povinnému), aby sa dosiahlo vylúčenie nehnuteľnosti z exekúcie, je potrebné podať excindančnú (vylučovaciu) ţalobu. Ide o určovaciu ţalobu, ktorú je moţno vyuţiť počas prebiehajúceho exekučného konania. Podanie takejto ţaloby neprichádza do úvahy po skončení exekučného konania. V prípade, ţe v exekúcii bola predaná nehnuteľnosť, ku ktorej tretia osoba mala právo nepripúšťajúce exekúciu a táto tretia osoba sa nebránila vylučovacou ţalobou (napr. nevedela o tom, ţe predmetná nehnuteľnosť je predmetom exekúcie), proti nadobúdateľovi nehnuteľnosti (vydraţiteľovi) sa pôvodný vlastník nemôţe brániť ţalobou o určenie vlastníckeho práva, resp. ţalobou o vypratanie nehnuteľnosti. To platí aj napriek tomu, ţe exekučný poriadok neustanovuje výslovne výnimku zo zásady, ţe niekto nemôţe previesť na druhého viac práv ako má sám. Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku platí, ţe ak vydraţiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydraţiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu. V § 61 ods. 1 Exekučného poriadku je uvedené, ţe navrátenie do predošlého stavu (restitutio in integrum) v exekučnom konaní je vylúčené. Z toho vyplýva, ţe ak sa vydraţila v exekúcii nehnuteľnosť patriaca inej osobe ako povinnému, navrátenie vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi uţ nie je moţné. Vydraţiteľ sa teda stáva vlastníkom aj vtedy, ak nehnuteľnosť patrila inej osobe ako povinnému. Pôvodný vlastník (ako bolo uvedené vyššie) sa proti vydraţiteľovi nehnuteľnosti, ktorá nepatrila povinnému, nemôţe brániť ţalobou o vpratanie, ani ţalobou o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie súdu o schválení príklepu nie je moţné zvrátiť podaním vlastníckej ţaloby. Prípady nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka v slovenskom právnom poriadku predstavujú výnimku zo zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“. Taktieţ je prelomená aj aplikácia zásady nepremlčateľnosti vlastníctva vyjadrenej v § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak tretia osoba nadobudla nehnuteľnosť síce od nevlastníka, avšak v prípadoch, kedy slovenský právny poriadok výslovne dovoľuje výnimku zo zásady nemo plus iuris, pôvodný vlastník sa nemôţe s úspechom domáhať svojho vlastníckeho práva (viď aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/2008). 13 7 Cdo 401/2014 Nakoľko v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní (procesne) úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcom 1) a 2), ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný navrhovateľ v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením vo výške 411,15 Eur za jeden) úkon právnej sluţby á 403,34 Eur + reţijný paušál 8,04 Eur. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené v súlade s § 10 ods. 1 a 2 a § 16 ods. 3 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta vo výške 411,15 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  13. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  14. marca 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.