4 vo výške
3 Výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991 (ďalej len „výnos“). V konaní si uplatňovala náhradu škody vo výške úmrtného pripadajúceho na ňu i na jej brata s odôvodnením, ţe úmrtné nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. decembra 2006 č.k. 17 C 113/2006-35 ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej trovy konania v sume 107,55 € (3 240,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil §§ 1, 2, 3 a 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), §§ 123, 124, 125 zákona 1 Cdo 43/2009 2 č. 410/1991 Zb. o sluţobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o sluţobnom pomere“) a § 89 a § 90 výnosu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe ţalovaná nespôsobila ţalobkyni škodu nezákonným rozhodnutím, ani nesprávnym úradným postupom. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, ţe rozhodnutiami riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky Správy kriminálnej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava (ďalej len „riaditeľ“) bolo priznané úmrtné jednak nezaopatreným deťom zomretého
2 výnosu a jednak matke zomretého
2 a § 90 výnosu, proti ktorým rozhodnutiam neboli podané riadne opravné prostriedky.
názoru okresného súdu, § 89 ods. 4 výnosu jednoznačne uvádza, ţe úmrtné
tohto ustanovenia patrí pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré majú ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok, vo výške
3 výnosu (ďalej len „úmrtné“), a to kaţdému dieťaťu rovnakým dielom, ak niet pozostalého manţela. V preskúmavanom prípade mal prvostupňový súd preukázané, ţe nebolo pozostalej manţelky a pozostalé deti neboli obojstranne osirelé, preto im nárok na vyplatenie úmrtného nevznikol. Okresný súd poukázal na to, ţe sociálna situácia obojstranne osirelých detí je oproti jednostranne osirelým deťom podstatne horšia. Námietku ţalobkyne k vyplateniu úmrtného matke zomretého povaţoval za neopodstatnenú, nakoľko úmrtné bolo matke vyplatené
výnosu ako osobitný nárok v odôvodnenom prípade, keďţe nebolo pozostalej manţelky, ani obojstranne osirelých detí. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na preskúmanie súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou 1 Cdo 43/2009 3 Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami (§ 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z.z. o ústavnom súde; pozn. v čase konania uţ výnos neplatil) a zároveň z dôvodu, ţe výnos ani nie je
jeho názoru všeobecne záväzným právnym predpisom, zostalo jeho úlohou (všeobecného súdu) preskúmať tento (ne)súlad, vyloţiť a aplikovať § 123 zákona o sluţobnom pomere a výnos v predmetných ustanoveniach. Dospel pritom k záveru, ţe § 89 ods. 4 výnosu vychádzal z fikcie úplných rodín, čím boli diskriminované jednostranne osirelé nezaopatrené deti rozvedených manţelov, ako aj takéto deti pochádzajúce z mimomanţelského vzťahu oproti takým deťom narodeným v manţelstve, ktorých rodičia nie sú rozvedení a § 90 výnosu uprednostňoval pri priznaní úmrtného rodičov zomretého pred jednostranne osirelými nezaopatrenými deťmi pochádzajúcimi z neúplných rodín, čo je v rozpore s článkom 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj v rozpore s článkom 41 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého deti narodené v manţelstve i mimo neho majú rovnaké práva. Krajský súd povaţoval znenie diskriminujúcich ustanovení výnosu, ich nezosúladenie s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa a ich samotnú aplikáciu za nesprávny úradný postup, pričom v súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom vznikla ţalobkyni škoda. Odvolací súd mal za to, ţe uznesením o dedičstve ţalobkyňa nadobudla do svojho výlučného vlastníctva pohľadávku voči ţalovanej a je tak aktívne legitimovaná v rozsahu uplatneného nároku o náhradu škody aj pokiaľ ide o pohľadávku jej brata. Proti tomuto rozhodnutiu v častiach výroku, ktorými krajský súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 2 471,22 € (74 448,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. februára 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 644,11 € (19 404,60 Sk) podala dovolanie s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p. ţalovaná z dôvodu
2 písm. c) O.s.p. Namietala, ţe ţalobkyňa nebola obojstranne osirelým dieťaťom, preto jej úmrtné nepatrilo a nebolo jej priznané, keď § 89 ods. 4 výnosu rieši postavenie obojstranne osirelých detí, ktorých sociálna situácia je oproti jednostranne osirelým deťom podstatne horšia. Súhlasila s právnym názorom okresného súdu, ţe nešlo o nezákonné rozhodnutie, ani o nesprávny úradný postup.
jej názoru, výnos je všeobecne záväzným právnym predpisom, preto platí čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keď však uţ v čase rozhodovania súdu nebol výnos platný, nemohol všeobecný súd namiesto Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o súlade právnych predpisov, a potom keď došiel k záveru o nesúlade, tento nesúlad posúdiť ako nesprávny úradný postup. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe voči rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o úmrtnom nebolo 1 Cdo 43/2009 4 podané odvolanie, ani začaté ţiadne konanie v čase účinnosti výnosu. Nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe predmetné ustanovenia výnosu sú diskriminačné voči jednostranne osirelým deťom pochádzajúcim z neúplných rodín a ţe zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď tieto ustanovenia nedalo do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa. Navrhla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej uviedla, ţe rozsudok krajského súdu je správny a dovolanie nedôvodné. Navrhla preto dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie je treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. O takýto rozsudok v danom prípade ide. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ iným vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne 1 Cdo 43/2009 5 rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľka ţiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.
zákona o zodpovednosti za škodu (zákona č. 58/1969 Zb.). 1 Cdo 43/2009 6
1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktieţ za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, moţno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník vyuţil moţnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťaţnosť (§ 3 zákona o zodpovednosti za škodu). Nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). V zmysle § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. V preskúmavanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, ţe odvolací súd vychádzal z názoru, ţe ţalobkyni bola spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom jednak tým, ţe výnos nebol daný do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa a jednak tým, ţe príslušný orgán sa pri rozhodovaní o priznaní úmrtného neriadil Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa, s ktorými bol
jeho názoru výnos v rozpore a nepriznal ţalobkyni a jej bratovi úmrtné. Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax však ustálila, ţe z obsahu tohto pojmu vyplýva, ţe
konkrétnych okolností toho – ktorého prípadu môţe ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, 1 Cdo 43/2009 7 ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretoţe úradný postup nie je spravidla moţné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môţe dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tieţ v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môţe byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 18 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu,
ktorých ustanovení normotvornú činnosť nemoţno povaţovať za úradný postup. Prijímanie právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďţe vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup
zákona o zodpovednosti za škodu, nemôţe takýmto postupom (normotvorným) byť spôsobená škoda
tohto zákona. Pokiaľ odvolací súd mal za to, ţe k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj tým, ţe príslušný orgán sa pri rozhodovaní o úmrtnom neriadil Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa a diskriminoval tak ţalobkyňu a jej brata, keď úmrtné priznal matke zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe v preskúmavanom prípade nejde o postup, ale o samotné rozhodnutie, ktoré zrušené nebolo. Takéto rozhodnutie je preto platné a záväzné pre účastníkov i pre súdy, ktoré sú povinné z neho vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p. a § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). O nesprávny úradný postup (za splnenia ostatných podmienok) by mohlo ísť iba v prípade, ak by sa úmrtným príslušný orgán vôbec nezaoberal, teda v prípade jeho nečinnosti. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde.
zákona o sluţobnom pomere, ak sa sluţobný pomer skončí úmrtím policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti 1 Cdo 43/2009 8 o nárokoch súvisiacich so skončením sluţobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky upravilo výšku úmrtného a okruh pozostalých, ktorým úmrtné patrí výnosom.
1 výnosu, pre účely tohto výnosu sa za pozostalých povaţoval manţel, manţelka, nezaopatrené deti a rodičia alebo ďalšie osoby, pokiaľ boli na zomretého odkázané výţivou. Kaţdému pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného hrubého mesačného sluţobného príjmu zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň
výnosu patrilo pozostalému manţelovi po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia vznikol nárok na odchodné
1 zákona úmrtné vo výške odchodného, zníţené o čiastky, vyplatené ako úmrtné
odseku 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého manţela, úmrtné patrilo pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok, a to kaţdému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4 výnosu).
výnosu bolo moţné v mimoriadnych, odôvodnených prípadoch priznať úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3 výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého manţela ani obojstranne osirelých detí. O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez ţiadosti sluţobný funkcionár, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o skončení sluţobného pomeru zomretého policajta. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne ich zákonnému zástupcovi (§ 91 výnosu). Zo spisu vyplýva, ţe riaditeľ ako príslušný sluţobný funkcionár
výnosu rozhodol o priznaní úmrtného
2 výnosu pozostalým nezaopatreným deťom a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného sluţobného príjmu zomretého. Keďţe nebolo pozostalej manţelky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola na neho odkázaná výţivou a ţila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo o mimoriadny, odôvodnený prípad),
výnosu riaditeľ rozhodol aj o priznaní úmrtného vo výške
3 výnosu (č.l. 144) matke zomretého. Proti týmto rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo urobené podanie, označené „sťaţnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného
obsahu – § 126 zákona o štátnej sluţbe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, ţe úmrtné
4 výnosu nebolo moţné priznať jednostranne osirelým deťom, pretoţe nebola splnená podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s § 125 a nasl. zákona o štátnej sluţbe a § 119 a nasl. výnosu,
ktorých ustanovení účastníkom konania 1 Cdo 43/2009 9 sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka alebo z podnetu sluţobného orgánu. Rozhodnutie obsahovalo (§ 127 zákona o štátnej sluţbe) výrok – ako bolo rozhodnuté, s uvedením ustanovení právneho predpisu,
ktorého bolo rozhodnuté. Bolo odôvodnené – boli uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých bolo rozhodnuté, bol sluţobný orgán vedený. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo o rozhodnutie, keďţe obsahovalo výrok o nepriznaní úmrtného, ktorý je zaväzujúcou normou, vydanou v konkrétnej veci a adresovanou individualizovanému subjektu. Rozhodnutie bolo moţné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, aj keď chýbalo poučenie, a to
4 zákona o štátnej sluţbe, v lehote troch mesiacov odo dňa, keď bolo účastníkovi oznámené. Proti tomuto rozhodnutiu matka ţalobkyne (v tom čase maloletých detí) nepodala odvolanie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie moţnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona o zodpovednosti za škodu), ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa. Aj keď však poškodený nevyuţije moţnosť dosiahnuť zrušenie rozhodnutia podaním riadneho opravného prostriedku, môţe sa v prípade hodného osobitného zreteľa domáhať náhrady škody, ale len za podmienky, ţe rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zrušené (§ 4 zákona o zodpovednosti za škodu). V opačnom prípade, keby súd priznal náhradu škody z rozhodnutia, ktoré pre nezákonnosť zrušené nebolo, by sa vytvoril nekonsolidovaný právny stav, daný paralelnou existenciou protichodných rozhodnutí. V preskúmavanej veci jednak rozhodnutia o priznaní úmrtného matke zomretého a nepriznaní úmrtného jednostranne osirelým deťom a jednak súdneho rozhodnutia, ktorým by sa priznávala náhrada škody v prípade existencie takéhoto „nezákonného“ rozhodnutia, ktoré pre nezákonnosť zrušené nebolo. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd konštatuje, ţe konaniu o zodpovednostnom nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. V rozhodovaní o nárokoch zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím prax súdov vychádza z toho, ţe otázku nezákonnosti rozhodnutia nemoţno riešiť ako predbeţnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie bolo pre nezákonnosť predtým zrušené príslušným orgánom. 1 Cdo 43/2009 10 V preskúmavanom prípade bolo moţné rozhodnutia
zákona o štátnej sluţbe preskúmať mimo odvolacieho konania a pre prípad, ţe by právoplatné rozhodnutie bolo v rozpore s právnymi predpismi, mohol ho minister zrušiť a rozhodnúť vo veci samej, a to do troch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Okrem toho,
zákona o štátnej sluţbe, tvrdosti, ktoré sa vyskytli pri vykonávaní zákona o štátnej sluţbe, aj pokiaľ išlo o úmrtné, mohol odstraňovať minister. Zo spisu je zrejmé, ţe o úmrtnom bolo príslušným orgánom rozhodnuté, a teda nešlo o nečinnosť, proti rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok a predmetné rozhodnutia neboli pre nezákonnosť zrušené. Na základe uvedeného sa odvolací súd preto nemohol zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne osirelým deťom vyplatené. Keď odvolací súd za nesprávny úradný postup povaţoval samotné rozhodnutie o priznaní úmrtného matke zomretého a jeho nepriznaní jednostranne osirelým deťom a posudzoval (ne)súlad výnosu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávnej interpretácie správne pouţitého právneho predpisu a má za následok nesprávne právne posúdenie. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu ţalobkyne na náhradu škody vo výške zodpovedajúcej dielu úmrtného, pripadajúceho na jej brata, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89 výnosu,
ktorého úmrtné je nárokom, ktorý patrí priamo pozostalým. Nejde o pohľadávku po zomretom a ţalobkyňa nie je aktívne legitimovaná na náhradu škody aj v časti pripadajúcej na diel jej brata ako nesprávne vyvodili súdy. Navyše predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva schválenej súdom v uznesení o dedičstve úmrtné ani nebolo. Napriek vyššie uvedenému, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné vyjadriť sa k právnemu záveru odvolacieho súdu týkajúceho sa diskriminácie. O diskrimináciu ide vtedy, ak sa s rôznymi skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádza rozdielnym spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde. 1 Cdo 43/2009 11
názoru dovolacieho súdu § 89 ods. 4 výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti z neúplných rodín (deti rozvedených manţelov a deti pochádzajúce z mimomanţelského vzťahu) oproti deťom narodeným v manţelstve. Aj v prípade, ţe manţelia boli rozvedení alebo sa deti narodili mimo manţelstva, patrilo
tohto ustanovenia úmrtné všetkým deťom, pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na úmrtné vo výške
3 výnosu bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie priznávalo úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča policajta nárok na sirotský dôchodok, t.j. dôchodok po prvom zomretom rodičovi, čo je zrejmé z textu ustanovenia („ktoré majú ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok“). Nárok na dôchodok po zomretom potom vznikol pozostalým deťom aţ dňom úmrtia rodiča policajta. Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné tu bola odôvodnená, pretoţe sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých detí. Nešlo ani o diskrimináciu jednostranne osirelých detí z neúplných rodín oproti takýmto deťom z úplných rodín. Diskrimináciu tu krajský súd vyvodil z toho, ţe úmrtné dostanú jednostranne osirelé deti z úplných rodín, lebo ho dostane ich matka ako pozostalá manţelka po zomretom a takéto deti z neúplných rodín ho nedostanú, lebo ho nedostane ich matka, keďţe nebola pozostalou manţelkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89 ods. 3 výnosu,
ktorého úmrtné patrí pozostalej manţelke, nie jednostranne osirelým deťom.
tohto ustanovenia úmrtné nepatrilo jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen z neúplných rodín. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manţelka, nemoţno z toho vyvodzovať, ţe ho dostali jednostranne osirelé deti, keďţe úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne disponovať. Pokiaľ krajský súd povaţoval jednostranne osirelé deti pochádzajúce z neúplných rodín za diskriminované oproti rodičom zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne konštatuje, ţe výnos nepriznával úmrtné jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen z neúplných rodín. Úmrtné rodičom zomretého policajta nepatrilo
výnosu automaticky, ale bolo moţné ho priznať, ak nebolo pozostalej manţelky, ani obojstranne osirelých detí a išlo o mimoriadny odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku zomretého, pričom riaditeľ mal preukázané, ţe bola na zomretého odkázaná výţivou a ţila s ním v čase smrti v spoločnej domácnosti. O diskrimináciu nejde, keď ustanovenie je odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu – straty člena domácnosti. Výkladom § 89 výnosu moţno dospieť k záveru, ţe účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného (jednomesačné úmrtné patrilo všetkým pozostalým) bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena domácnosti na domácnosť, v ktorej ţil. V preskúmavanom prípade pozostalé deti ţili v čase smrti svojho otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča nezmenila. Avšak 1 Cdo 43/2009 12 situácia matky zomretého, odkázanej na neho výţivou, ktorá so zomretým ţila v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti sa zmenila (zhoršila
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.