Najvyšší súd 8 Cdo 130/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Š. D., bývajúci v P., proti ţalovanému: CETELEM SLOVENSKO, a.s., IČO: 35787783, Bratislava, Panenská 7, v dovolacom konaní zastúpený Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s.r.o., Bratislava, Ruţinovská 42, za ktorú koná JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, advokát a konateľ, za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu Zdruţenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, Prešov, Námestie legionárov 1, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 13C/124/2010, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
- novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov rozsudkom zo
- novembra 2012 č.k.13C/124/2010-243 určil, ţe „úverová zmluva medzi ţalobcom a ţalovaným v časti týkajúcej sa úverovej karty v bode ,C´ a v bode IV. všeobecných podmienok Cetelem Slovensko a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru je neplatná.“ Ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo
- novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním ţalovaného napadnutej časti, „t.j. okrem výroku o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti“ a „ţalovanému“ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, ţe odvolaním napadnutá časť rozhodnutia je správna, spočívajúca na správne zistenom skutkovom stave a na jeho správnom právnom posúdení, na čom sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. 2 8 Cdo 130/2014 Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodzuje z vady konania spočívajúcej v tom, ţe sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.; dovolací súd v ďalšom texte pri citácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku má na mysli jeho znenie do
- decembra 2014). Taký postup súdu vidí ţalovaný v tom, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd neodôvodnili, prečo nevykonali ním niekoľkokrát navrhnutý dôkaz vypočutím nahrávok telefonických rozhovorov ţalobcu a zamestnancov ţalovaného; súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí dokonca neuviedli ani to, ţe takýto dôkaz bol navrhnutý. Nebolo mu tak ako účastníkovi konania poskytnuté jasné, výstiţné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. ţalovaný vidí aj „v samotnom nevykonaní dôkazu“. Dovolanie odôvodnil aj tým, ţe konanie súdov je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tzv. inú vadu (majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) vidí ţalovaný v tom, ţe súdmi prijaté závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádzajú len z tvrdení ţalobcu, na vyvrátenie ktorých mu nebola daná moţnosť. Súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí „pouţívajú predpoklady, domnienky a hypotézy, ktoré nemajú svoju oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. bol neúplne zistený skutkový stav veci, v dôsledku čoho bola ţalovanému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom a teda porušené jeho právo na súdnu ochranu [...]“. V poslednej časti svojho dovolania ţalovaný vytýka súdom nesprávny výklad nimi pouţitých právnych predpisov. Navrhol z uvedených dôvodov dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo ţalobe vyhovené, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca ani vedľajší účastník na jeho strane sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov: 3 8 Cdo 130/2014 Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť. Princíp právnej istoty nachádza svoje miesto aj v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, ktorými sú upravené podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje, okrem iných, aj konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak 4 8 Cdo 130/2014 ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, ţe ţalovaným podané dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávností v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávnym právnym posúdením veci (k týmto dovolacím dôvodom sa dovolací súd vyjadruje niţšie). Prípustnosť dovolania ţalovaného by prichádzala v úvahu len, ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver 5 8 Cdo 130/2014 o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací sa súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Ţalovaný v dovolaní netvrdí, ţe by mu postupom súdu bolo znemoţnené uplatnenie vyššie uvedených procesných práv. Tvrdí, ţe k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súdy niţšieho stupňa neodôvodnili, prečo nevykonali ním niekoľkokrát navrhnutý dôkaz vypočutím nahrávok telefonických rozhovorov ţalobcu a zamestnancov ţalovaného; v dôvodoch svojich rozhodnutí dokonca neuviedli ani to, ţe takýto dôkaz bol vôbec navrhnutý. Nebol mu tak ako účastníkovi konania poskytnuté jasné, výstiţné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. ţalovaný vidí aj „v samotnom nevykonaní dôkazu“. 6 8 Cdo 130/2014 K tejto dovolacej námietke dovolací súd poznamenáva, ţe Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. V súvislosti s predmetnou dovolacou námietkou ţalovaného povaţuje dovolací súd za potrebné pripomenúť rozhodujúce dôvody, na ktorých súdy niţších stupňov zaloţili svoje rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa zo
- novembra 2012 č.k. 13C/124/2010-243 (str. 7 a 8) vyplýva, ţe súd prvého stupňa (súc viazaný právnym názorov vysloveným odvolacím súdom v jeho uznesení z
- marca 2012 sp.zn. 19Co/55/2011, ktorým zrušil prvší ţalobu zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa z
- mája 2011 č.k. 13C/124/2010-177) zaloţil svoje rozhodnutie o neplatnosti časti úverovej zmluvy týkajúcej sa úverovej karty na tom, ţe nebola dodrţaná písomná forma tejto zmluvy. K tomu uviedol, ţe: “Ak uvedená časť ,C´ zmluvy neobsahovala všetky podstatné náleţitosti návrhu zmluvy, nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy ani doručením listu ţalovaného, ktorým oznámil ţalobcovi obdrţanie úverovej karty a kde boli uvedené niektoré náleţitosti úverovej zmluvy (úverový rámec, úroková miera ...). Na všetkých podstatných náleţitostiach zmluvy musí existovať zhoda v návrhu a v jeho prijatí, pričom v návrhu ţalobcu (zrejme správne ţalovaného, poznámka dovolacieho súdu) všetky náleţitosti chýbali.“ Odvolací súd v rozsudku zo
- novembra 2013 sp.zn. 19Co/31/2013 sa plne stotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa a na potvrdenie jeho správnosti uviedol aj ďalšie dôvody, v ktorých (o.i.) uviedol, ţe: „Náleţitosti pre platný právny úkon museli byť uzavreté písomne. Ďalšie 7 8 Cdo 130/2014 prípadné ústne dojednania nemôţu neplatný právny úkon zmeniť na platný. Pri písomnom právnom úkone chýbala vôľa ţalobcu uzavrieť aj iný úver, ako úver na notebook“. Z uvedených záverov súdov niţších stupňov o nedostatku písomnej formy právneho úkonu nepochybne vyplýva, ţe aj prípadné vykonanie dôkazu vypočutím nahrávok telefonických rozhovorov ţalobcu a zamestnancov ţalovaného nemohlo mať význam pre rozhodnutie súdov vo veci samej. Súd prvého stupňa preto na pojednávaní konanom
- novembra 2012 uznesením pojatým do zápisnice dôvodne zamietol návrh zástupcu ţalovaného na prehratie zvukových nahrávok z telefonických hovorov ţalobcu s pracovníkmi ţalovaného. Je síce pravda, ţe súdy niţších stupňov v odôvodneniach svojich rozsudkov výslovne neuviedli dôvody nevykonania ţalovaným navrhnutého vyššie uvedeného dôkazu (tie podľa dovolacieho súdu nepochybne vyplývajú z toho, čo súdy povaţovali za nosný dôvod svojich rozhodnutí), tým však ţalovanému neodňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vytýkanie tohto ţalovaným tvrdeného nedostatku odôvodnenia rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, a nebodaj prípadné ich zrušenie z tohto dôvodu dovolacím súdom, by bolo samoúčelné. Podľa dovolacieho súdu nemoţno prisvedčiť ani ostatným dovolacím dôvodom ţalovaného. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ, ako uţ bolo uvedené vyššie, nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa 8 8 Cdo 130/2014 a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Ţalovaný v dovolaní tieţ namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi 1/, 2/ tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba poukázať na to, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Dovolací súd majúc na zreteli vyššie uvedené dospel k záveru, ţe dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu zo
- novembra 2013 sp.zn. 9 8 Cdo 130/2014 19Co/31/2013 a jeho postupom, ktorý vydaniu predchádzal, nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe v súvislosti s dovolacím konaním im ţiadne trovy nevnikli . Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- marca 2015 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová