neho zohľadňuje odôvodnené potreby maloletého a moţnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča, pričom súd prvého stupňa správne prihliadol aj na skutočnosť, ţe matka má dieťa u seba dlhšiu dobu a zabezpečuje v tomto čase všetky jeho potreby.
odvolacieho súdu správne bol súdom prvého stupňa upravený aj styk matky s maloletým. Námietky otca týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom povaţoval za irelevantné. Odvolací súd naostatok za správne povaţoval i rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ ide o o zastupovanie, spravovanie majetku maloletého a povinnosti informovať sa vzájomne o všetkých podstatných okolnostiach týkajúcich sa maloletého. 3 8 Cdo 20/2014 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, ako navrhol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu napáda “v celom rozsahu“, nesprávny postup odvolacieho súdu ale „vníma pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým“. Dovolanie otec maloletého odôvodnil všetkými dovolacími dôvodmi
2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
otca maloletého spočíva vada konania odvolacieho súdu
ostatne uvedeného ustanovenia v tom, ţe vec prejednal bez nariadenia pojednávania a nedoručil mu vyjadrenie matky maloletého a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu. Tvrdí, ţe z povahy konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých detí) vyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie a to vzhľadom na obsah odvolaní doručených súdu, odlišností v tvrdení účastníkov a vzhľadom na vykonané dokazovanie formou vyjadrení účastníkov a kolízneho opatrovníka k odvolaniam účastníkov. Tým, ţe odvolací súd (alebo súd prvého stupňa) mu nedoručili vyjadrenie matky maloletého a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a koncept spravodlivého súdneho konania. Otec maloletého tzv. iné vady konania odvolacieho súdu vidí v nepreskúmateľnosti a zmätočnosti jeho potvrdzujúceho rozhodnutia. Matka maloletého navrhla dovolanie otca maloletého odmietnuť, pretoţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov: Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá 4 8 Cdo 20/2014 konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok, ktorým môţe dovolací súd zasiahnuť do uţ odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúţi na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závaţnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania (I. ÚS 35/2013). Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p.
ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p., ale dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V preskúmavanej veci dovolanie otca maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého [o úpravu výkonu rodičovských práv 5 8 Cdo 20/2014 a povinností (zverenie maloletého na čas do rozvodu do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, určenie výţivného a úpravu styku rodičov s maloletým)]. V predmetnom konaní sa teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996). Prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa preto z tohto ustanovenia nemoţno vyvodiť. Dovolanie otca maloletého by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
1 O.s.p. dovolací súd bez zreteľa na to, čo bolo uplatnené v dovolaní, skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k týmto vadám. Otec maloletého vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Otec dieťaťa ale tvrdí, ţe v konaní odvolacieho súdu došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. S týmto jeho tvrdením sa ale
dovolací súd nestotoţňuje. O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení (napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany a uplatnenia jeho práv. Otec maloletého uviedol, ţe moţnosť konať pred súdom mu bola odňatá tým, ţe odvolací súd prejednal odvolania rodičov maloletého a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania. 6 8 Cdo 20/2014
2 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd. V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Nemá oporu v citovanom ustanovení, ani v iných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (§ 176 a nasl.) tvrdenie otca maloletého, ţe z povahy konania vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých detí) vyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, teda ţe by moţnosť odvolacieho súdu prejednanť vec v odvolacom konaní sa nevzťahovala na konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. K dovolacej námietke otca maloletého, ţe pojednávanie v danej veci malo byť nariadené vzhľadom na obsah odvolaní a odlišnosti v tvrdeniach účastníkov, dovolací súd poznamenáva, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého 7 8 Cdo 20/2014 dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolaní rodičov maloletého pojednávanie. Za porušenie procesných práv účastníka nemoţno povaţovať postup súdu v medziach zákonom vymedzených pravidiel. Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať tým, ţe mu nedoručil vyjadrenia matky maloletého a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú moţnosť zaujať stanovisko k týmto procesným úkonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky k danej problematike uţ zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z
právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa, nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému opakovaniu argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom je potrebné rozumieť interpretáciu ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie protistrany k odvolaniu otca malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhej procesnej strane bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie, ako vyplýva zo spisu, obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie protistrany (matky) v jej odvolaní a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku otca. Matka aj kolízny opatrovník vo vyjadrení len zhrnuli obsahy doterajších prednesov, matka v ňom zotrvávala na dôvodoch uvedených v jej odvolaní. Z hľadiska obsahového ide teda len o opakovanie všetkých skorších argumentov a postojov, ktoré uţ kolízny opatrovník aj matka vysvetlili v konaní. Otec teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii protistrany v tejto veci vedel, bol s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim. Obsah spisu v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia protistrany – rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo práve toto vyjadrenie. 9 8 Cdo 20/2014 Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe postupom, ktorý namietal v dovolaní otec maloletého dieťaťa, nedošlo k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Otec maloletého vidí vadu
f/ O.s.p. aj v tom, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie zmätočne, jeho závery sú arbitrárne a v rozpore s realitou. O takúto vadu, majúcu znak tzv. zmätočnosti, ale v konaní odvolacieho súdu a v jeho rozhodnutí nejde. Úvodom treba pripomenúť, ţe
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z
ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. 10 8 Cdo 20/2014 Skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa bez toho, ţe by postupoval
3 O.s.p., prípadne chyba odvolacieho súdu pri skutkových zisteniach (prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností, ktoré dovolateľ zo svojho pohľadu povaţuje za rozhodujúce), zakladá (len) tzv. inú vadu (neţ v § 237 O.s.p. uvedenú), ktorá procesná vada konania je síce relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., úspešne však môţe byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tieţ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 36/2011); s výskytom danej procesnej vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny poriadok nespája prípustnosť dovolania. Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé zaloţiť ani právne závery, na ktorých zaloţil odvolací súd svoje rozhodnutie. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania
O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie nie je 11 8 Cdo 20/2014 procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., otcom maloletého dieťaťa nebola preukázaná existencia namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené iné (ani tvrdené) vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie otca maloletého dieťaťa
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol
1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.