1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. SLV-OLVS-61/2012 zo dňa 30.05.2012, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. KM-408-003/SI-2012 zo dňa 26.03.2012. Týmto prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo vyhovené ţiadosti ţalobcu o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení 3Sţi/16/2014 2 neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“), konkrétne ţiadosti o sprístupnenie písomnosti s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie, sp.zn. Č.p. PPZ-106- 14/PPK-Z-OPC-2009“. Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe poţadovaný materiál je výsledkom operatívno- pátracej činnosti vykonávanej kriminálnou políciou a obsahuje operatívne informácie, ktoré sa v súčasnosti preverujú ešte v hlbšej miere z dôvodu ich náleţitého vyhodnotenia, posúdenia orgánom činným v trestnom konaní a prípadného rozhodnutia o začatí trestného stíhania. V operatívnej činnosti sa teda kontinuálne pokračuje. Operatívna činnosť je zameraná na získavanie operatívnych poznatkov ešte pred začatím vyšetrovania s predpokladom, ţe v budúcnosti budú tieto vyuţité ako podnet na začatie trestného stíhania, resp. môţu byť získané aj počas trestného konania a ich sprístupnením by mohlo dôjsť k sťaţeniu resp. k zmareniu pri odhaľovaní trestnej činnosti. Takéto záznamy z operatívnej činnosti tvoria podklady orgánov činných v trestnom konaní. Nezverejnenie kópie poţadovaných informácií s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vyhotovený operatívnym pracovníkom ÚBPK, odboru boja proti korupcii – Západ (Trenčín) dňa 21.01.2010 pod Č.p. PPZ-106-14/BPK-Z-OPC-2009 nepredstavuje negatívny zásah do práva ţalobcu na informácie, pretoţe zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Ich súvis s rozhodovacou činnosťou orgánu činného v trestnom konaní je evidentný a súd prvého stupňa sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe je neţiaduce, aby verejnosť mala prehľad o konkrétnych predmetoch záujmu kriminálnej polície, čo je základný dôvod, pre ktorý je na poţadovanú informáciu moţné pouţiť zákonnú výnimku.
krajského súdu ani tvrdenie ţalobcu, ţe poţadovaný materiál, resp. jeho časti sa šíria verejnosťou a ţe niektorí politici z neho citujú, a preto zanikla jeho utajovaná povaha, nemá za následok povinnosť ţalovaného zverejniť poţadovaný materiál. Ţalobca ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe informácie, ktoré sa šíria verejnosťou sú totoţné s poţadovaným materiálom. II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie. Ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/190/2012-67 zo dňa 12.12.2013 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. SLV-OLVS-61/2012 zo dňa 30.05.2012 a prvostupňové rozhodnutie č. KM-408-003/SI-2012 zo dňa 26.03.2012 zrušuje a vec vracia ţalovanému na ďalšie konanie, eventuálne, aby napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania uviedol, ţe dňa 21.03.2012 poţiadal ţiadosťou
zákona č. 211/2000 Z.z. Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR o sprístupnenie materiálu s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vyhotovený operatívnym pracovníkom ÚBPK, odboru boja proti korupcii – Západ (Trenčín), dňa 21.01.2010 pod č.p. PPZ-106-14/BPK-Z-OPC-2009 (ďalej len „poţadované informácie“ alebo „materiál“). Tak prvostupňovým, ako aj druhostupňovým správnym rozhodnutím nebolo jeho ţiadosti o sprístupnenie informácií vyhovené. Ţalobca namietal, ţe po nahliadnutí do súdneho spisu dňa 30.01.2014 v predmetnej veci zistil, ţe súdny spis a ani pripojený spis správnych orgánov neobsahoval rovnopis, či kópiu poţadovaného materiálu a súčasne z dokumentov dostupných v súdnom spise nevyplýva, ţe by bol prvostupňový súd akýmkoľvek iným spôsobom oboznámený s obsahom predmetného materiálu. Prvostupňový súd teda nikdy neskúmal obsah predmetného materiálu, no napriek tejto skutočnosti dospel k záverom, ţe obsahuje operatívno-pátracie informácie, 3Sţi/16/2014 3 konkrétne mená operatívnych pracovníkov a pod. Súd prvého stupňa si bez skúmania spisového materiálu osvojil tvrdenia ţalovaného. Nesprávne je aj tvrdenie súdu, ţe medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe predmetný materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti a obsahuje operatívne informácie. Keďţe sa ţalobca domáha sprístupnenia predmetného materiálu, je zjavné, ţe ním nedisponuje a pri formulovaní podanej ţiadosti vychádzal z verejne dostupných zdrojov vyjadrujúcich sa k nemu,
ktorých by predmetný materiál mal byť výsledkom operatívno-pátracej činnosti a mal by obsahovať operatívne informácie. Ţalobca v čase podania ţiadosti nepoznal obsah materiálu, ale ani nevedel, či širokou verejnosťou spomínaný materiál vôbec existuje. Keďţe ţalobca obsah materiálu nikdy nepoznal, je nepravdivé tvrdenie, ţe skutočnosť o pôvode a obsahu materiálu nebola medzi účastníkmi sporná. Ţalobca nikdy netvrdil, ţe materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti, obsahuje operatívne informácie a mená operatívnych pracovníkov, ale len, ţe predmetný materiál
verejne dostupných informácií by mal mať uvedený pôvod a obsah. Súd prvého stupňa povaţoval za nespornú aj okolnosť, ţe v operatívnej činnosti sa kontinuálne pokračuje, avšak ţalobca uvedené ani nikdy netvrdil a súd prvého stupňa ani neskúmal, či sa v predmetnej operatívnej činnosti pokračuje alebo nie, ale si len osvojil skutkové tvrdenie ţalovaného.
názoru ţalobcu prvostupňový súd neskúmaním obsahu materiálu a úplným osvojením si tvrdení len jedného z účastníkov konania nedostatočne zistil skutkový stav a odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Z nahliadnutia do súdneho spisu obsahujúceho aj administratívny spis správnych orgánov ţalobca zistil, ţe správne orgány predloţili neúplný spis. Administratívny spis neobsahoval ani samotný poţadovaný materiál a neobsahoval ani akékoľvek informácie a dokumenty týkajúce sa činnosti rozkladovej komisie v súvislosti s podaným rozkladom ţalobcu. Vo vzťahu k činnosti rozkladovej komisie by mal administratívny spis minimálne obsahovať zápisnicu z hlasovania rozkladovej komisie a listinu prítomných. Tento spis nebol ani riadne zaţurnalizovaný a pozostával len z voľne uloţených, číselne nezoradených listín, a preto tu existujú nejasnosti a pochybnosti o postupnosti jednotlivých procesných úkonov, úplnosti spisu a pod. Poţadovaný materiál bol
zverejnených informácií výsledkom operatívno- pátracej činnosti pracovníka ÚBPK, ktorý pri tejto činnosti postupoval
zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z.z.“). Pri uskutočňovaní operatívno-pátracej činnosti je nutné rozlišovať, či sa táto činnosť vykonáva
zákona č. 171/1993 Z.z. alebo sa uskutočňuje v prebiehajúcom trestnom konaní
Trestného poriadku. V prejednávanom prípade operatívno-pátracia činnosť mala byť vykonávaná mimo trestného konania, a preto pracovník ÚBPK pri tejto činnosti nemohol mať postavenie orgánu činného v trestnom konaní, keďţe takéto konanie neprebiehalo. Trestný poriadok explicitne stanovuje, ţe orgánom činným v trestnom konaní je len policajt, ktorý spadá pod jednu z definícií uvedených v § 10 ods. 8 aţ 10 Trestného poriadku. Materiál však mal byť vypracovaný pracovníkom, ktorý nespĺňal ani jednu z týchto definícií, uskutočňoval operatívno-pátraciu činnosť mimo trestného konania, a preto nemohol mať postavenie orgánu činného v trestnom konaní. Uskutočňovanie operatívno-pátracej činnosti
zákona č. 171/1993 Z.z. je činnosťou zjavne odlišnou od činnosti predpokladanej v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., t.j. „rozhodovacej činnosti“ orgánov činných v trestnom konaní. Pod pojmom rozhodovacia činnosť súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní moţno rozumieť konanie a rozhodovanie súdu a orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania, cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia aţ po rozhodnutie vo veci samej (rozsudok Najvyššieho súdu SR, ďalej len „najvyšší súd“ sp. zn. 5Sţi/1/2011 zo dňa 15.12.2011). 3Sţi/16/2014 4 Predmetom operatívno-pátracej činnosti malo byť preverovanie viacerých navzájom nesúvisiacich informácií týkajúcich sa rozdielnych osôb, pričom tieto osoby nemohli mať postavenie účastníkov konania, a preto nemoţno túto činnosť označiť ako činnosť v konkrétnej právnej veci. Taktieţ výsledkom operatívno-pátracej činnosti malo byť vypracovanie materiálu bez podnetu na začatie trestného stíhania a nie rozhodnutie vo veci samej, prípadne iné rozhodnutie predpokladané Trestným poriadkom. Existencia rozhodovacej činnosti súdu alebo orgánu činného v trestnom konaní predstavuje základný a nevyhnutný predpoklad postupu
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.
ţalobcu tak neexistovali dôvody na nesprístupnenie poţadovaných informácií, pretoţe činnosť, ktorej výsledkom bolo vypracovanie materiálu nebola uskutočňovaná orgánom činným v trestnom konaní, nebola vykonávaná v trestnom konaní a táto činnosť nebola rozhodovacou činnosťou. Ţalobca uviedol, ţe operatívne informácie nespadajú pod informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Súd prvého stupňa si bez dokazovania v celom rozsahu osvojil skutkové tvrdenia ţalovaného o tom, ţe materiál je výsledkom operatívno- pátracej činnosti a obsahuje operatívne informácie, ktoré sa v súčasnosti ešte hlbšie preverujú z dôvodu ich náleţitého vyhodnotenia. V zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní. Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia vyplýva, ţe ide len o informácie, ktoré sa reálne týkajú rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní, t.j. nejde o informácie, ktoré by sa mohli potenciálne týkať rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní. Takýto rozširujúci výklad, ktorý aplikoval súd prvého stupňa je v rozpore s podstatou a účelom zákona č. 211/2000 Z.z., keďţe by sa pod zákonné výnimky sprístupnenia mohli subsumovať akékoľvek informácie s odôvodnením, ţe hoci v súčasnosti nespadajú pod výnimku sprístupnenia, v budúcnosti by mohli.
názoru ţalobcu, ak sa aj predmetný materiál stal súčasťou vyšetrovacieho spisu orgánu činného v trestnom konaní, neexistujú dôvody na jeho nesprístupnenie, lebo povinná osoba nemôţe odmietnuť sprístupnenie informácií z dôvodu, ţe sa stali predmetom súdneho konania a ţe sa tak stali zároveň súčasťou súdneho spisu. Ţalobca v tejto súvislosti poukázal na postup ţalovaného v analogických prípadoch, keď ţalovaný sprístupnil ţalobcovi informácie týkajúce sa prebiehajúceho trestného konania, konkrétne mu sprístupnil informáciu o tom, ţe určitý anonymný dokument bol postúpený konkrétnym orgánom činným v trestnom konaní, ţe ide o trestné oznámenie a potvrdil aj obsah daného trestného oznámenia, na ktorého podklade bolo začaté trestné stíhanie, pričom ţalovaný sprístupnil aj konkrétne čísla vyšetrovacích spisov. Ak je teda moţné sprístupniť aj niektoré informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní, t.j. také informácie, ktoré neohrozia prebiehajúcu rozhodovaciu činnosť, o to viac nemôţu byť dôvody pre nesprístupnenie poţadovaného materiálu. Ţalobca v ţiadosti o poskytnutie informácií, rozklade, ako aj ţalobe preukázal existenciu viacerých verejne dostupných zdrojov, ktoré na predmetný materiál odkazujú a z neho aj citujú. V tejto súvislosti ţalobca poukázal na niektoré články a internetové stránky, ktoré sa týkajú predmetného materiálu. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s názorom správnych orgánov, ţe materiál spadá do „sféry policajných činností“, ktoré sami osebe majú neverejnú a utajovanú povahu, pričom sprístupnením týchto informácií by tieto činnosti stratili opodstatnenie a význam. Ţalobca však v správnom ako aj súdnom konaní preukázal existenciu viacerých verejne dostupných zdrojov, ktoré odkazujú na materiál a citujú z neho. V prípade, ak by aj sprístupňovanie materiálu z dôvodu jeho neverejnej a utajovanej povahy bolo explicitne zakázané právnymi predpismi, tak by za súčasnej situácie nemal tento zákaz 3Sţi/16/2014 5 ţiaden význam, keďţe predmetný materiál sa voľne šíri naprieč verejnosťou, z čoho vyplýva, ţe neverejná povaha materiálu zanikla a s tým zanikli aj dôvody na jeho nesprístupnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ďalej len „ESĽP“ vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu č. 2 zo dňa 26.11.1991, sťaţnosť č. 13166/87, v ktorom ESĽP uviedol, ţe záujem na ochrane informácií pôvodne predstavujúcich utajované skutočnosti britskej tajnej sluţby zanikol, a to v dôsledku skutočnosti, ţe sa tieto informácie stali verejne známymi a voľne sa šírili; rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian proti Spojenému Kráľovstvu zo dňa 26.11.1991, sťaţnosť č. 13585/88). Ţalobca objektívne nemohol preukázať, ţe informácie, ktoré sa šíria na verejnosti sú totoţné s materiálom, pretoţe ním nedisponuje. Súd prvého stupňa tak ţalobcu zaťaţil nemoţným dôkazným bremenom, ktoré objektívne nemôţe uniesť, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/883/2010 zo dňa 16.12.
zákona č. 171/1993 Z.z., ktoré nemajú znaky rozhodovacej činnosti s poukazom, ţe tieto informácie moţno subsumovať pod rozhodovaciu činnosť. Ţalobca tieţ poukázal na to, ţe súd prvého stupňa aplikoval právny predpis (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) v nesprávnom časovom znení, keď aplikoval na predmetný prípad neúčinnú právnu normu. Právna úprava, ktorú pouţil súd prvého stupňa 3Sţi/16/2014 6 bola účinná do 31.12.2011 a ţalobca v odvolaní odcitoval predmetné ustanovenie v znení účinnom od 01.01.2012. Na záver ţalobca uviedol, ţe činnosť, ktorej výsledkom bolo vypracovanie materiálu nebola uskutočňovaná orgánom činným v trestnom konaní, nebola vykonávaná v trestnom konaní a nepredstavovala rozhodovaciu činnosť. Tieto skutočnosti boli výslovne potvrdené aj samotným ţalovaným v podanom vyjadrení. Ţalobca uviedol, ţe odôvodnenie administratívnych rozhodnutí vôbec neobsahuje identifikáciu konkrétneho orgánu činného v trestnom konaní, identifikáciu konkrétnej rozhodovacej činnosti uskutočňovanej orgánmi činnými v trestnom konaní a ani zdôvodnenie, ako môţe sprístupnenie materiálu sťaţiť/zmariť túto rozhodovaciu činnosť alebo zasiahnuť do práv účastníkov tejto rozhodovacej činnosti.
názoru ţalobcu sa súd prvého stupňa s touto námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne nevysporiadal. Keďţe ani
názoru súdu prvého stupňa nebolo moţné ţalobcovi predmetný materiál sprístupniť, avšak neoznačil konkrétny orgán činný v trestnom konaní a ani konkrétnu trestnú vec, tak je nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov zaťaţený aj samotný rozsudok súdu prvého stupňa.
názoru ţalobcu bol prvostupňový súd povinný v odôvodnení rozsudku taktieţ uviesť, prečo by sprístupnenie materiálu ţalobcovi mohlo ohroziť alebo sťaţiť konkrétnu rozhodovaciu činnosť orgánu činného v trestnom konaní. Záverom ešte ţalobca poukázal na to, ţe na č.l. 34 aţ 36 súdneho spisu sa nachádza stanovisko ţalovaného zo dňa 04.09.2012 k podanej ţalobe. Predmetné stanovisko ţalobcovi nebolo nikdy doručené a ani dané na vedomie pričom obsahuje viaceré informácie významné pre toto konanie. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu „právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces.“ Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Poukázal aj na rozhodnutie ESĽP z 27.04.2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/76/2012 zo dňa 26.04.2012, 4Cdo/141/2010 zo dňa 21.10.
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje
osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní
druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.
1 zákona č. 171/1993 Z.z. operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských opatrení vykonávaných Policajným zborom na účely predchádzania, zamedzovania, odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a zisťovania jej páchateľov, zabezpečovania ochrany určených osôb a stráţených objektov, technicky chránených objektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi, ochrany štátnej hranice a vypátrania osôb a vecí.
1 zákona č. 171/1993 Z.z. prostriedkami operatívno-pátracej činnosti sa na účely tohto zákona rozumejú sledovanie osôb a vecí, monitorovanie osôb a dopravných prostriedkov, kontrolovaná dodávka, kriminálne spravodajstvo, pouţívanie krycích dokladov, nástrahová a zabezpečovacia technika a vyuţívanie osôb konajúcich v prospech Policajného zboru, objekty a miesta pouţívané pod legendou a predstieraný prevod veci.
2 zákona č. 171/1993 Z.z. Policajný zbor je oprávnený pouţívať prostriedky operatívno-pátracej činnosti pri odhaľovaní úmyselných trestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov, pri ochrane legalizanta a agenta, pri zabezpečovaní ochrany určených osôb, ochrany stráţených objektov, ochrany štátnej hranice a v prípadoch uvedených v § 36 a osobitnom predpise; prostriedky operatívno-pátracej činnosti je Policajný zbor v súvislosti s činnosťou kriminálneho spravodajstva oprávnený pouţívať pri vykonávaní bezpečnostnej previerky
osobitného predpisu. Senát najvyššieho súdu poukazuje na to, ţe v judikatúre slovenských súdov sa vyvinula právna koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktorú formulovali súdy vo svojich rozhodnutiach. Napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010, v ktorom je uvedené: „Vo všeobecnej rovine preto ústavný súd uzatvára, že pre obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informácií explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť. Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľa, že zákon o slobode informácií je výrazom zásady „čo nie je tajné, je verejné“, avšak rozsah toho, čo je „tajné“, nemusí nevyhnutne vyplývať len zo zákona o slobode informácií.“ 3Sţi/16/2014 9 Uvedenú právnu koncepciu moţno nájsť aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. 5Sţi/4/2009 zo dňa 21.04.2010: „Riešiac tiež otázku, či
zákona o slobode informácií okrem povinného zverejňovania informácií (§ 5 zákona č. 211/2000 Z.z.) možno ich nezverejňovanie zúžiť len na podmienky obmedzenia k ich prístupu
211/2000 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej republiky má zato, že aj extenzívny výklad zákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne všetko. Široko vykladané právo na prístup k informáciám, ako ho prezentuje žalobca, by znamenalo, že akákoľvek tretia osoba, by mala mať právo domáhať sa vydania dokumentov aj z neverejných rokovaní, teda napr. aj z rokovania pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 4 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) či neverejných porád senátu súdu a pod. Takýto rozširujúci výklad nezohľadňuje v systematike právneho poriadku charakter neverejnosti zasadnutí vlády s ohľadom na jej činnosť.“ Tento záver najvyššieho súdu prešiel aj následným testom ústavnosti, keď ústavný súd svojím uznesením sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010 podanú sťaţnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sţi/4/2009 zo dňa 21.04.2010 potvrdil. Senát odvolacieho súdu v tejto súvislosti odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3Sţi/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 8Sţi/2/2010 zo dňa 09.12.2010, sp. zn. 6Sţi/8/2012 zo dňa 31.07.2013. Skutočnosť, že ústavný súd uznal právnu koncepciu, že obmedzenie prístupu k informáciám sa nevzťahuje iba na explicitné prípady zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale aj na zákazy z iných právnych predpisov verejného práva, potvrdzuje súdnu prax, ktorá je v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu označená ako implicitné obmedzenie prístupu k informáciám, vyplývajúce z iných právnych predpisov. Práve tieto obmedzenia prístupu k informáciám môžu byť spochybňované žalobami nielen laickou verejnosťou, ale aj odbornou verejnosťou, ktorej právne vedomie vychádza z princípov právneho normativizmu a právneho pozitivizmu. Je však úlohou vrcholných súdnych inštancií zabezpečiť vnútornú logiku právneho systému tzv. dilatačnými rozhodnutiami. Právna dilatácia je pojem prevzatý z mechaniky a analogicky aplikovaný na právny poriadok. „...Aby fyzikálne a mechanické danosti konkrétneho materiálu alebo konštrukcie s ohľadom na podmienky expozície a zaťaženia nespôsobili neželaný stav. Ich návrhu by sa mala venovať náležitá pozornosť, pretože zväčša predstavujú alebo vytvárajú slabé miesto konštrukcie“. Právny pozitivizmus a normativizmus svojimi rigidnými prvkami, ktoré samy o sebe sú pevné, spôsobuje, že vo vzájomnej interakcii vytvárajú slabé miesta právneho poriadku. Tým, že ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu, nepriamo potvrdil správnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a nepociťuje potrebu do neho vstúpiť vlastnými právnymi úvahami. Ústavný súd potvrdil, že medze práva na informácie sú určované aj princípom dobrej verejnej správy. Implicitné obmedzenie prístupu k informáciám môže vyplývať i zo zachovania princípu dobrej verejnej správy. (Rumana, I., Šingliarová, I.: Judikatúra vo veciach slobodného prístupu k informáciám, prvé vydanie, Bratislava, Wolters Kluwer, 2014, s. 34). Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne 3Sţi/16/2014 10 stanovený priamo zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale môže vyplývať i z iných právnych predpisov verejného práva. V tomto prípade vláda, ktorá pripravuje návrhy zákonov, bola konfrontovaná s tým, že „žiadateľ o informáciu iba chcel, aby vláda doslovne dodržala text zákona.“ Ide teda o ten prístup, ktorý mnohokrát aplikujú pracovníci orgánov štátnej správy voči účastníkom konania. Postup striktne spôsobom a v rozsahu zákona. Takýto izolovaný prístup k výkladu a aplikácii zákona nie je možný, pretože zákony pôsobia v systéme právneho poriadku, kde sa navzájom obmedzujú a dopĺňajú. Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti, t. j. aplikácie a výkladu v systéme právneho poriadku. Z tohto dôvodu bola súdmi deklarovaná koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktoré obmedzenie vyplýva aj z iných právnych predpisov, o ktorom žiadateľ poznajúci iba text zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí vedieť. Orgány štátnej správy a správne súdy však tieto implicitné zákazy musia poznať. Pretože od nich sa už vyžaduje právne myslenie v systéme práva. Keď je určité konanie neverejné, je odporujúce elementárnej logike, aby údaje z tohto konania mohli byť sprístupňované cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Pri takomto výklade by porada a hlasovanie senátu v súdnych veciach boli verejne prístupné, keďže zákon o slobodnom prístupe k informáciám to výslovne nezakazuje. (Rumana, I., Šingliarová, I.: Judikatúra vo veciach slobodného prístupu k informáciám, prvé vydanie, Bratislava, Wolters Kluwer, 2014, s. 60). Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon č. 211/2000 Z.z. aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť, či sa sprístupnením informácie neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. Vyzradením informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti a záujmov štátu. Legitímny dôvod obmedzenia prístupu k informáciám je ochrana dôleţitých záujmov štátu, a preto povinné osoby pri sprístupňovaní informácií musia zváţiť dôvod neposkytnutia informácie, ktorý spočíva v záujme štátu na tom, aby poskytnuté informácie neohrozili objasnenie skutočností dôleţitých pre trestné konanie a aby ani nebola porušená prezumpcia neviny. Povinné osoby v takýchto prípadoch musia v rámci správnej úvahy zváţiť, či by poskytnutím informácií mohol byť zmarený účel trestného konania a či by nebolo ohrozené objasnenie skutočností dôleţitých pre trestné konanie. Výsledky operatívno-pátracej činnosti môžu obsahovať informácie o formách práce kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície. Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu v prejednávanom prípade videl legitímny záujem na odoprení poskytnutia informácií. Nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR, a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy alebo zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajovanosť operatívno-pátracej činnosti má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií z Policajného zboru Slovenskej republiky.
ustálenej súdnej praxe je povinnosťou ţalovaného predloţiť súdu kompletný, zaţurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môţe posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Spis má tvoriť zväzok listín a listiny sa v ňom nesmú nachádzať osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listiny administratívnym orgánom zaţurnalizované a zviazané. V prejednávanej veci predloţený 3Sţi/16/2014 11 administratívny spis tieto podmienky síce nespĺňal, avšak vzhľadom aj na dĺţku celého konania nepovaţoval senát odvolacieho súdu túto vadu za takého charakteru, ktorá by spôsobovala nezákonnosť rozhodnutia a pre ktorú by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušiť. O takýto prípad absolútne nejde. Senát najvyššieho súdu však upozorňuje ţalovaného, ţe pri predkladaní administratívneho spisu je potrebné, aby túto ustálenú súdnu prax rešpektoval, pretože úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál vo veci zlepšuje procesné podmienky pre efektívne vedenie súdneho preskúmavacieho konania. Je logické, ţe ţalobca nemohol preukázať, ţe informácie, ktoré sa šíria verejnosťou sú totoţné s poţadovaným materiálom, keďţe poţadovaným materiálom nedisponoval. Dôkazné bremeno v niektorých prípadoch nie je moţné objektívne splniť, avšak ţalobca ani v správnom ani v súdnom konaní nepredloţil kompletný materiál, ktorý sa šíri verejnosťou, ale priloţil len kópie článkov J. Š. s názvom „Gorila ako King-Kong II.“ zo dňa 13.01.2012, I. M. s názvom „O gorile, dôvere a dôveryhodnosti“ zo dňa 16.01.2012 a T. N. s názvom „Odhodlanie je možno jediné, čo nechýba vyšetrovateľom Gorily“ zo dňa 25.03.2012. Z uvedených článkov však nie je možné zistiť, či je verejnosti prístupný celý požadovaný materiál, a teda ani prípadný originál materiálu nebolo v tomto prípade možné porovnať, a tak nie je možné vychádzať ani zo záverov rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu č. 2 zo dňa 26.11.1991, sťažnosť č. 13166/87, a teda, ţe záujem na ochrane informácií pôvodne predstavujúcich utajované skutočnosti zanikol v dôsledku toho, ţe sa tieto informácie stali verejne známymi a voľne sa šírili. V tomto prípade bolo úlohou správnych orgánov v rámci správnej úvahy posúdiť, či materiál, ktorý sa šíri verejnosťou je totoţný s poţadovaným materiálom a či ho je z toho dôvodu moţné sprístupniť ţalobcovi alebo nie. K námietke ţalobcu, týkajúcej sa nedoručenia stanoviska ţalovaného zo dňa 04.09.2012 k podanej ţalobe, senát odvolacieho súdu uvádza, ţe súd prvého stupňa v tomto pochybil, keď nedoručil predmetné podanie druhej strane, a preto by mal súd prvého stupňa doručovať všetky podané písomnosti aj ďalším účastníkom súdneho konania, avšak senát odvolacieho súdu nevyhodnotil toto procesné pochybenie súdu, ako skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Táto skutočnosť nemá a logicky v súlade s koncentračnou zásadou ani nemôţe mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Vidieť, ţe ţalobca dôsledne nerozlišuje medzi prosesnými úkonmi týkajúcimi sa vecí občianskoprávnych a na strane druhej procesných úkonov týkajúcich sa vecí agendy správneho súdnictva. Tieto dva odlišné procesné systémy je potrebné vidieť aj v úplne inom ústavnoprávnom výklade práva. Správne súdnictvo je založené na inom princípe ako všeobecné súdnictvo, a teda že v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby sa striktne uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov. Po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty už správny súd neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov, pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom (§ 250h ods. 1 O.s.p.). Taktieţ ani nesprávnu citáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. nepovaţoval senát odvolacieho súdu za také pochybenie, ktoré malo a mohlo mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na uvedené, senát najvyššieho súdu rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/190/2012-67 zo dňa 12.12.2013 potvrdil
1 O.s.p. ako vecne správny. 3Sţi/16/2014 12 O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania
1 veta prvá O.s.p. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 1. apríla 2015 JUDr. Jozef M I L U Č K Ý, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.