o zaplatenie 5 637,23 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 383/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu E., B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T.T., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. T., proti ţalovanej G. bývajúcej v K., o zaplatenie 5 637,23 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 140/2011, o dovolaní vedľajšieho účastníka Z.Z., P., zastúpeného JUDr. A., advokátom, so sídlom v S., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

1. decembra 2012 sp. zn. 2 Co 340/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
2. decembra 2012 sp. zn. 2 Co 340/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice II uznesením z
3. apríla 2012 č.k. 17 C 140/2011-61 konanie zastavil, rozhodol o vrátení súdneho poplatku ţalobcovi, prostredníctvom D., rozhodol, ţe ţalobca nemá právo na náhradu trov konania a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Zastavenie konania odôvodnil s poukazom na späťvzatie ţaloby ţalobcom a citáciou § 96 O.s.p. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Ţalobca svojím konaním zavinil zastavenie konania, nakoľko vzal svoju ţalobu späť a nepreukázal, ţe tak spravil pre správanie ţalovanej, ani to, ţe samotná ţaloba bola podaná dôvodne, preto podľa názoru súdu prvého stupňa nemá nárok na náhradu trov konania (§ 146 ods. 2 O.s.p.). V súlade s § 150 ods. 1 veta prvá O.s.p., ţalovanej nepriznal náhradu trov konania voči ţalobcovi, nakoľko ţalovaná trovy, ktoré jej vznikli titulom súdneho poplatku za podaný odpor neuhradila, by bolo nespravodlivé, aby ţalobca bol zaviazaný na náhradu trov konania, ktoré ţalovaná reálne neuhradila. V dôvodoch ďalej uviedol, ţe podaním, ktoré bolo súdu doručené
4. marca 2012 2 4 Cdo 383/2013 oznámilo Z.Z. (ďalej len ,,Z.“), ţe vstupuje do konania na strane ţalovanej ako vedľajší účastník v súlade s § 93 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa mal za to, ţe účasť právnickej osoby, ktorej predmetom je ochrana práv podľa osobitného predpisu je moţná iba ak s tým súhlasí účastník, na ktorého strane má táto právnická osoba vystupovať. Bez takéhoto súhlasu nie sú splnené podmienky účasti predmetnej právnickej osoby v konaní ako vedľajšieho účastníka, avšak keďţe po späťvzatí ţaloby ţalobcom boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania, súd ďalej nekonal vo veci vedľajšieho účastníka. Z. sa preto nestalo vedľajším účastníkom v konaní a preto ani nerozhodoval o jeho trovách. Na odvolanie Z. Krajský súd v Košiciach uznesením z
5. decembra 2012 sp. zn. 2 Co 340/2012 potvrdil uznesenie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania a vedľajšieho účastníka zaviazal zaplatiť ţalobcovi na účet advokáta JUDr. T. trovy odvolacieho konania 123,70 Eur. Svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 93 ods. 2 O.s.p. a tieţ § 94 ods. 4 O.s.p., ktorý výslovne stanovuje, ţe vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Z uvedeného vyvodil záver, ţe vedľajšiemu účastníkovi môţe byť priznaná aj náhrada trov konania, ale len v tých prípadoch, kedy právo na náhradu trov konania vznikne účastníkovi, ktorého v konaní vedľajší účastník podporoval. Zdôraznil, ţe vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu. Urobil tak bez komunikácie so ţalovanou. Odvolací súd mal za to, ţe vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania a vynaloţenie trov právneho zastúpenia v tomto konaní nemoţno hodnotiť ako účelné kroky a účelne vynaloţené trovy konania a tento úkon vedľajšieho účastníka, vstup do konania nemal ţiaden vplyv na rozhodnutie vo veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na to, ţe odvolacie konanie bolo začaté na podnet vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej, v konaní tak bol úspešný ţalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému vedľajšiemu účastníkovi. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a to tým, ţe mu nebola doručená ţaloba, prílohy a rozhodnutia súdu prvého stupňa a tieţ, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o trovách vedľajšieho účastníka a odvolací súd toto pochybenie nenapravil. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca navrhol dovolanie ako nedôvodné a neprípustné zamietnuť. 3 4 Cdo 383/2013 Ţalovaná ţiadala o spravodlivé rozhodnutie. Zdôraznila, ţe Z. vstúpilo do konania bez jej súhlasu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolateľ je zastúpený advokátom a dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo o rozhodnutie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o prípustnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním vedľajšieho účastníka napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým 4 4 Cdo 383/2013 nie je dovolanie prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania vedľajšieho účastníka z § 239 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. vedľajší účastník nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na to, či v danej veci postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemoţní realizácia tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/
6. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 5 4 Cdo 383/2013 skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené, rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (H. c. Belgicko z
7. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej poţiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. Poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na kaţdý výrok rozhodnutia, teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj rozhodnutia o trovách konania Odôvodnenie rozhodnutia (vo všetkých jeho výrokoch) musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), je nepreskúmateľné. Takéto (arbitrárne) rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Okresný súd uznesením z
8. apríla 2012 č.k. 17 C 140/2011-61 o trovách konania rozhodol tak, ţe ţalobca nemá právo na náhradu trov konania (§ 146 ods. 2 O.s.p.) a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal (§ 150 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Z. za vedľajšieho účastníka (v konaní) nepovaţoval, a preto ani nerozhodoval o trovách tohto Z.. Ţalobca ani ţalovaná odvolania proti týmto výrokom nepodali, avšak odvolací súd na základe odvolania vedľajšieho účastníka uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch preskúmal. Odvolací súd na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa, s odkazom na § 93 ods. 2 O.s.p. uzavrel, ţe Z. má v prejednávanej veci postavenie vedľajšieho účastníka, napriek uvedenému 6 4 Cdo 383/2013 vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyvodil ţiadne procesnoprávne dôsledky. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia citoval § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p., avšak bez bliţšieho zdôvodnenia moţnej aplikácie tohto ustanovenia na prejednávanú vec. Za daného procesného stavu dovolací súd povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné a konanie pred odvolacím súdom postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorý vedie nielen k prípustnosti, ale aj k dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania ako aj dovolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
9. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. septembra 2014 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová