všeobecných predpisov, vrátane podania určovacej ţaloby. Po márnom uplynutí lehoty
Obchodného zákonníka nemoţno preskúmavať platnosť uznesenia valného zhromaţdenia a uznesenie je preto potrebné povaţovať za platné. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, ţe o týchto rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, ţe o týchto rozhodne po splnení povinnosti tieto vyčísliť v zákonnej lehote. Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ rozsudkom z
výpisu z obchodného registra je navrhovateľ 1/ je ako jediný konateľ a spoločník navrhovateľky 2/ zapísaný od
týchto ustanovení nebol potrebný vzhľadom na rozhodnutia súdov, ktoré určili kto je konateľom a spoločníkom navrhovateľky 2/. S odvolaním sa na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd nepovaţoval za potrebné osobitne sa vyporiadavať s argumentáciou navrhovateľov predostretou v odvolacom konaní, keďţe by to bolo nadbytočné. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. Okresný súd Piešťany uznesením z
2 O. s. p. K bodu 2/ poukázali dovolatelia na to, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul riešiť dobromyseľnosť predávajúceho vo vzťahu k zápisu konateľa kupujúceho v obchodnom registri pri riešení otázky platnosti kúpnej zmluvy zo
2 písm. b/ O. s. p. dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí aj výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrok o trovách konania je priamo závislý od rozhodnutia súdu v merite veci, teda musí v dovolacom konaní „niesť ten istý osud“ ako výrok o predmete sporu a to aj v prípade, ak je výrok o trovách konania obsahom iného, samostatného rozhodnutia (rozsudok NS SR č. R 73/2004). Navrhovatelia majú za to, ţe výrok napadnutého uznesenia je závislý iba od výroku napadnutého rozsudku o merite veci.
p. poţiadali navrhovatelia aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa ţiadala dovolanie navrhovateľov odmietnuť ako neprípustné. 8 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe navrhovatelia napádajú rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti 9 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád. Bez ohľadu na to, v akej procesnej forme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. Pri podaní dovolania dovolací súd z úradnej moci skúma, či tieto podmienky dovolania sú splnené. Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. nie je daná uţ samotným tvrdením dovolateľa, ţe rozhodnutie je postihnuté niektorou z vád zakladajúcich prípustnosť. Dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu je prípustné iba vtedy, ak rozhodnutie niektorou z týchto vád aj skutočne trpí, to znamená, ţe došlo ku skutočnostiam, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu. Dovolaním moţno v tomto prípade napadnúť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolatelia netvrdili a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na dovolateľmi vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či postupom súdov nebola navrhovateľom odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, majúci za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). 10 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 Dovolatelia namietali, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré nebolo moţné predvídať, odvolací súd nepostupoval
2 O. s. p., ako aj namietal zmätočnosť, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť, ako aj ţe z odôvodnenia vyplýva, ţe nerozhodoval o celom predmete konania.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je 11 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS 7/08). Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair proces). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak 12 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z. z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O. s. p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst – Huber, citované vyššie, ods. 24). Z ustanovenia § 219 O. s. p. vyplýva, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, ţe len pri dôslednom a presnom dodrţiavaní procesných ustanovení môţu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41). Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Poţiadavka spravodlivého procesu sa vzťahuje na všetky druhy konania a rozhodovania súdu, ktorými sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov. Osobitne naliehavé je splnenie tejto povinnosti v odvolacom konaní, kedy účastník po prijatí rozhodnutia uţ nemá procesný nástroj na uplatnenie svojich námietok a argumentácie. 13 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014
2 O. s. p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného dôvodu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V ustanovení § 213 ods. 2 O. s. p. je predpísaný postup odvolacieho súdu ak sa domnieva, ţe nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť
iného zákona, ako ho posúdil súd prvého stupňa, alebo síce
toho istého zákona, ako ho posúdil súd prvého stupňa, ale
iného paragrafu. Súčasne musí byť splnená aj druhá zákonná podmienka, ţe je toto iné zákonné ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie veci. Ak sú súčasne splnené obidve zákonné podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnej aplikácii tohto iného zákonného ustanovenia. V preskúmavanej veci sa navrhovatelia domáhali určenia, ţe navrhovateľka 2/ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti parcelné č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 a nehnuteľnosti stavby – prevádzkový objekt so súpisným č. X. stojaceho na tejto parcele a nehnuteľnosti parcelné č. X. – zastavené plochy a nádvoria o výmere X. m2 zapísaných na LV č. X. vedeného správou katastra P. pre k. ú. P., obec P.. Okresný súd Piešťany rozsudkom z
všeobecných predpisov, vrátane podania určovacej ţaloby. Právne úkony, na základe ktorých došlo k prevodu sporných nehnuteľností preto povaţoval za platné. 14 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 Krajský súd v Trnave rozsudkom z 12. marca 2014 sp. zn. 24 Co 547/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, lebo vo výroku je vecne správny. Rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania
1 a 2 O. s. p. Odvolací súd sa nestotoţnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, v ktorej konštatoval, ţe nevyuţitím moţnosti domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia spôsobom a v lehotách ustanovených v § 131 ods. 1 a § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka došlo k nezvratnému zániku – preklúzii tohto práva, teda k strate moţnosti domáhať sa podania určovacej ţaloby a preto sa navrhovatelia s poukazom na § 27 ods. 6 Obchodného zákonníka nemôţu dovolávať toho, ţe uvedené právne úkony – zmluvy o prevode nehnuteľností, ktoré urobil R. Č. a ktorý v čase ich uzavretia bol zapísaný v obchodnom registri ako štatutárny orgán, sú neplatné a neúčinné. Na základe súdnych rozhodnutí (uvedené v odôvodnení vyššie) dospel k záveru, ţe navrhovateľ 1/ je jediným spoločníkom a konateľom navrhovateľky 2/ od prevodu obchodného podielu od
1 O. s. p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (písm. a/), odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ (písm. b/).
2 O. s. p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (písm. a/), ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (písm. b/), ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (písm. c/).
3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, t. j. uznesenie vykazujúce znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemoţno. Dovolanie by však bolo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné v prípade, ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k vadám vymenovaným v ustanovení § 237 O. s. p. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní 16 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Pochybenie uvádzané v § 237 O. s. p. pod písmenami a/ aţ e/ a písmenom g/ dovolatelia nenamietali a také pochybenia nezistil ani dovolací súd. Dospel však k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd svojím postupom navrhovateľom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne 17 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umoţniť účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a Dohovoru (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako príklad porovnaj § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
2 O. s. p. ak účastník v lehote
odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
3 O. s. p. v zloţitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môţe rozhodnúť, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepouţije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, ţe lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 18 7 Cdo 381/2014 7 Cdo 382/2014 Súd prvého stupňa v danej veci konanie končil verejným vyhlásením rozsudku
f/ O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.