← Slovensko

o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru

Najvyšší súd 2 Cdo 116/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ O. Š., bývajúcej v B., 2/ M. Š., bývajúcej v B., 3/ L. Š., bývajúcej v B. (predtým Ing. M. Š., zomr. X., naposledy bývajúci v B.), všetky zastúpené spoločnosťou A., s.r.o. so sídlom v M., proti ţalovanej K., A., so sídlom v B., o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11 C 161/2006, o dovolaní ţalobkýň 1/, 2/, 3/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2008 sp. zn. 2 Co 9/2008, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
  2. novembra 2008 sp. zn. 2 Co 9/2008 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II z
  3. októbra X. sp. zn. 11 C 161/2006 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II uznesením z
  4. októbra X. č.k. 11 C 161/2006-40 konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca t.j. Ing. M. Š. sa návrhom podaným na súd dňa
  5. augusta 2006 domáhal voči ţalovanej určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa
  6. marca 2006 č. j. 55/
  7. Z knihy úmrtí matričného úradu Mestskej časti B., zväzok X., ročník X., strana X., por. č. X. zistil, ţe ţalobca zomrel dňa X.. Preto s poukazom na § 107 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil. Odvolanie dedičov pôvodného ţalobcu O. Š., M. Š., L. Š. proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací súd odmietol a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe pôvodný ţalobca sa svojim návrhom domáhal voči ţalovanej určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru 2 2 Cdo 116/2009 výpoveďou z
  8. marca
  9. Ţalobca však X. zomrel a iba zamestnanec sa môţe domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, právo domáhať sa určenia neplatnosti podľa § 77 ZP neprechádza na dedičov a v takom prípade nie je moţné s dedičmi pokračovať ďalej v konaní. Ďalej súd uviedol, ţe čo sa týka otázky náhrady mzdy, tieto nároky dedičov síce nie sú viazané na osobu poručiteľa a ich ďalší osud treba posudzovať podľa § 35 ZP. Tieto mzdové nároky boli dedičmi po zomrelom ţalobcovi uplatnené v samostatnom konaní a vzhľadom na to, sa v konaní o náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ako predbeţná otázka môţe a zároveň musí vyriešiť otázka platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. V danej veci nebola odvolateľovi odopretá spravodlivosť, preto odvolanie bolo odmietnuté, lebo bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nie je oprávnený. Rozhodnutie odvolacieho súdu napadli dovolaním právne nástupkyne ţalobcu a navrhli rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe zruší uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vráti na ďalšie konanie. Uviedli, ţe postupom súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keď súd konanie zastavil, hoci na to neboli splnené podmienky. S konaním o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru je úzko spojené majetkové právo na uplatňovanie príslušných nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Neobstojí názor prvostupňového súdu, v zmysle ktorého súd konanie zastavil z dôvodu, ţe účastník stratil spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo. Súd mal postupovať v súlade s ustanovením § 107 ods. 3 O.s.p., konanie mal prerušiť (nakoľko ide jednoznačne o majetkovú vec) a v konaní mal pokračovať s uţ známymi dedičmi pôvodného ţalobcu. Pôvodný ţalobca svoj návrh na určenie neplatností výpovede podal v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, ţe sa súd uţ nemôţe zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbeţnej otázky. To znamená, ţe ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho, ţe pracovný pomer účastníkov bol skončený platne. V konkrétnom prípade by konanie o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru muselo byť zastavené, nakoľko súd by uţ nemohol prejednať otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru ani ako predbeţnú otázku. Ţalovaná sa k dovolaniu písomne vyjadrila a navrhla ho odmietnuť. 3 2 Cdo 116/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie je včas podané k tomu oprávnenými osobami (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpenými advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania) nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania, nedostatku návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia 4 2 Cdo 116/2009 moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľky procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietali a tieto ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. So zreteľom na dovolateľkami uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky (rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994). V prejednávanej veci súd prvého stupňa po zistení, ţe ţalobca zomrel, konanie zastavil. Odvolací súd odvolanie právnych nástupkýň ţalobcu proti zastavujúcemu rozhodnutiu odmietol (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Oba súdy vychádzali z názoru, ţe iba zamestnanec sa môţe domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, toto právo domáhať sa určenia neplatnosti podľa § 77 ZP neprechádza na dedičov a v takomto prípade nie je moţné s dedičmi pokračovať ďalej v konaní. Dovolací súd nepovaţuje tento názor za správny. Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, ţe pracovný pomer bol skončený platne. Platnosť skončenia pracovného pomeru nemôţe byť neskôr posudzovaná súdom (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 147/2008). 5 2 Cdo 116/2009 Ak však zamestnanec v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru t.j. o určenie neplatnosti uvedeného právneho úkonu zomrie, nemoţno konanie s odkazom na § 107 ods. 1 O.s.p. bez ďalšieho zastaviť. V prípade rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru by tento pracovný pomer trval a ţalobcovi by vznikli nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, v takom prípade ide o časť právnych vzťahov, ktoré po smrti ţalobcu nezanikajú, ale pretrvávajú medzi zamestnávateľom a právnymi nástupcami ţalobcu tak, ako to je uvedené v § 35 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňaţné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manţela, deti a rodičov, ak s ním ţili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. moţno konanie zastaviť v prípade, ţe povaha veci neumoţňuje v konaní pokračovať. V predmetnom prípade však dovolaciemu súdu nie je ani z napadnutého rozhodnutia ani z iných okolností zrejmé, akým spôsobom „povaha veci“ bráni v konaní pokračovať. U dovolateliek ide o osoby, na ktoré prechádzajú peňaţné nároky ţalobcu podľa ust. § 35 ods. 1 Zákonníka práce a v predmetnom konaní sa rozhoduje, hoci v tomto jednom ohľade, o ich práve, konkrétne o jeho existencii alebo neexistencii. V posudzovanom prípade je taktieţ potrebné zobrať do úvahy to, ţe dovolateľky vo svojom dovolaní argumentujú aj tým, ţe ak bude konanie zastavené, nebudú sa uţ môcť domáhať svojich peňaţných nárokov na súde a poukazovali pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej sa otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru po uplynutí stanovenej lehoty nemoţno zaoberať, a to ani ako otázkou predbeţnou. Uvedená argumentácia plne zodpovedá záverom právnej teórie a praxe, čo by znamenalo, ţe i keď by právnemu predchodcovi dovolateliek vznikol v dôsledku (eventuálne) neplatného rozviazania pracovného pomeru peňaţný nárok voči jeho zamestnávateľovi, ktorý na dovolateľky prechádza, bolo by do budúcnosti skutočne vylúčené domáhať sa ho súdnou cestou. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe keď odvolací súd v danej procesnej situácii odmietol opravný prostriedok dovolateliek (odvolanie), hoci na taký postup neboli splnené zákonom stanovené podmienky (nakoľko boli osoby oprávnené na jeho podanie), porušil ústavou zaručené právo dovolateliek domáhať sa práva na preskúmanie správnosti a zákonnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia. Uvedeným postupom im zároveň odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia 6 2 Cdo 116/2009 § 237 písm. f/ O.s.p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe byť povaţované za správne. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe rovnakou vadou trpí aj konanie pred súdom prvého stupňa, ktorý svojim uznesením (z rovnakých dôvodov ako súd odvolací) konanie zastavil, hoci na to neboli splnené podmienky, čím účastníkom odňal moţnosť konať pred súdom. S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a taktieţ súdu prvého podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  10. augusta 2010 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.