obţaloby o pribliţne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súd sa malo posadiť na lavicu šesť obţalovaných. Títo pred súdom nikdy nestáli. Pán Š. odišiel v roku 2007 do dôchodku. Prípad má odvtedy na stole sudca J. B., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán B. sa stále nemá do pojednávania. Nemá čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, ţe ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, ţe 2 7 Cdo 637/2014 on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku S. a nezľaknem sa, lebo šiesti obţalovaní si uţívajú spokojne slobodu uţ desať rokov. Ale hlavne, ţe ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. Ja sa verejne pýtam: koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom. Takýchto sudcov sa idete váţené poslankyne a váţení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov? A pritom pán L. sudcom vytvoril tie najlepšie podmienky, aspoň
jeho vyhlásení ... Ale Päť viet a angaţovanie politikov dalo takýmto sudcom krídla. Nemusia pojednávať, veď stačí podpísať Päť viet a ste martýr.“ je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Súd za kritiku povaţoval tvrdenia odporkyne 1/ : „Je tam napríklad podpis dôchodcu Š. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť
obţaloby o pribliţne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súd sa malo posadiť na lavicu šesť obţalovaných. Títo pred súdom nikdy nestáli. Pán Š. odišiel v roku 2007 do dôchodku. Prípad má odvtedy na stole sudca J. B., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií.“ Zvyšok prejavu odporkyne 1/ povaţoval za hodnotiaci úsudok, ktorý v súvislosti s uvedenými faktami a dôvodmi prejavu odporkyne 1/ na 41. schôdzi sám osebe nebol takým závaţným zásahom v rámci výkonu práva kritiky odporkyne 1/ do osobnostných práv navrhovateľa, pokiaľ by sa nevyskytla rečnícka otázka „koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?“ a veta „Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom.“. Prednes týchto dvoch viet vzápätí po predchádzajúcich faktoch (o konkrétnej trestnej veci) spolu s nasledujúcimi vetami „Takýchto sudcov sa idete váţené poslankyne a váţení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov?“ zjavne podsúvali verejnosti názor, ţe navrhovateľ v súvislosti s nečinnosťou v tejto trestnej veci vysokej závaţnosti niečo za takúto nečinnosť zoberie a nekonaním nahráva zločinu. Odporkyňa 1/ svojím vyjadrením naznačila, ţe navrhovateľ je osobou, ktorá sa môţe dopúšťať trestnej činnosti bez toho, ţe by jeho vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Závaţnosť takéhoto vyjadrenia odporkyňou 1/ umocňuje, ţe ho predniesla ako ministerka spravodlivosti vo vzťahu k dlhoročnému sudcovi, ktorý vykonával funkciu sudcu od okresného sudcu aţ po najvyššiu sudcovskú funkciu v štáte – sudcu ústavného súdu. Účelom tohto prednesu bolo navrhovateľa zneváţiť, ba aţ kriminalizovať. Túto časť prednesu povaţoval súd za exces a to nielen obsahom, ale aj mierou expresivity pouţitých výrazov vo vzťahu k tvrdenému cieľu kritiky zo strany odporkyne 1/. Uvedené vety povaţoval súd za vyjadrenie hodnotiaceho úsudku odporkyne 1/ 3 7 Cdo 637/2014 bez pravdivého skutkového základu podaného takými formuláciami a výrazmi, ţe vo vzťahu k osobe navrhovateľa pôsobia silne difamujúco. Ak nie sú podklady kritiky pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nemoţno povaţovať kritiku za oprávnenú. Prejav odporkyne 1/ nebol
názoru súdu vecnou kritikou, ale bol motivovaný predovšetkým poškodením práv navrhovateľa pre kritiku vedenia justície navrhovateľom. Rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním odporkyňa 1/ a odporca 2/. Odporkyňa 1/ namietala, ţe vo veci rozhodol vylúčený sudca. Nesprávne právne posúdil zásadnú otázku a to kolíziu dvoch základných práv a to práva na slobodu prejavu s právom na rešpektovanie súkromia vrátane práva na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal s judikatúrou ESĽP, na ktorú bol povinný prihliadať. Odporca 2/ v odvolaní namietal, ţe súd navrhovateľovi prisúdil niečo iné neţ čoho sa domáhal v návrhu. Neakceptoval doslovne ţalobný petit a písomné vyhotovenie rozsudku sa nezhoduje s výrokom súdu zachyteným v zápisnici o pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený. Taktieţ namietal, ţe vec rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktoré námietky sú zaloţené na vyjadrení sudkyne zo
ktorého na opakované oznámenie tých istých skutočností súd neprihliadne, ak o nich nadriadený súd rozhodol. I napriek doplneným dôvodom, od ktorých sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová odvodzuje svoju zaujatosť v prípise zo
2 O. s. p. povaţoval za nepravdivé. Poukázal na to, ţe sudkyňa oboznámila na pojednávaní prítomných, ţe v súčasnom štádiu konania nevidí ţiadne právne významné skutkové tvrdenia účastníkov, ktoré by zostali sporné. Za vadu konania nepovaţoval ani odlišné znenie výroku rozhodnutia v návrhu na začatie konania. Súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak pouţitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným 5 7 Cdo 637/2014 návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Za vadu konania nepovaţoval ani skutočnosť, ţe okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom skôr, neţ jeho skoršie rozhodnutie o zastavení konania voči odporkyni 3/ nadobudlo právoplatnosť. V čiastočnom rozsudku okresný súd neriešil pasívnu legitimáciu odporcu 2/. V čiastočnom rozsudku okresný súd výslovne uviedol, ţe posudzoval iba námietku odporkyne 1/ o nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane a hodnotil iba to, či odporkyňou 1/ prednesené výroky boli jej osobným prejavom alebo prednášala oficiálne stanovisko ministerstva spravodlivosti ako ministerka spravodlivosti. Tým, ţe okresný súd určil, ţe časť prednesu odporkyne 1/ ako fyzickej osoby je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, nerozhodol zároveň o tom, ţe zodpovednosť za porušenie práva na ochranu osobnosti znáša odporca 2/. Prejav predniesla odporkyňa 1/ ako fyzická osoba vo svojom mene, nie ako podpredsedníčka vlády a zároveň ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky k návrhu na vyslovenie nedôvery jej osobe. Nejednalo sa o oficiálne stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol v čase prednesenia prejavu odporkyňou 1/ sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici a verejne známou osobou z dôvodu, ţe pred návratom na Krajský súd v Banskej Bystrici bol sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj z dôvodu, ţe svoje kritické názory voči vedeniu slovenskej justície v predchádzajúcom období verejne prostredníctvom médií prezentoval. Časť prednesu odporkyne 1/ súd povaţoval za skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť v konaní nebola sporná a časť (zvyšok) povaţoval za hodnotiaci úsudok, ktorý sám osebe nebol závaţným zásahom v rámci výkonu práva kritiky odporkyne 1/, pokiaľ by sa v prejave nevyskytla rečnícka otázka „koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?“ a veta „Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločincom.“. Práve tieto dve vety uvedené po faktoch o konkrétnej trestnej veci a sudcoch, ktorým bola táto vec pridelená na vybavenie, v spojení s vetami „Takýchto sudcov sa idete váţené poslankyne a váţení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov?“ povaţoval okresný súd za hodnotiaci úsudok odporkyne 1/ bez pravdivého skutkového základu. V konaní nebolo preukázané, ţe by navrhovateľ vo veci identifikovanej účastníkmi v tomto konaní úmyselne nekonal, aby nahrával zločincom a ešte za to aj niečo zobral. Nepravdivosť prednesu odporkyne 1/ o úmyselnom nekonaní navrhovateľa v tejto veci je preukázaná späťvzatím návrhu na začatie disciplinárneho konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa 1/. Ţiadala rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa 6 7 Cdo 637/2014 na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. g/ O. s. p. Poukázala na to, ţe odvolací súd povaţoval vznesenú námietku zaujatosti v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa za účelovú a vzhľadom na skutočnosť, ţe odporkyňa 1/ nevyuţila príleţitosť vzniesť námietku zaujatosti voči uvedenej sudkyni z dôvodov v prípise adresovanom Krajskému súdu v Banskej Bystrici 16. júna 2010 pod sp. zn. 16 C 36/2010. Neuplatnenie námietky zaujatosti účastníkom konania neznamená ukončenie moţnosti účastníka konania namietať zaujatosť sudcu. Poukázala na postup krajského súdu v konaní o vylúčení sudcov v tejto veci. Ţaloba navrhovateľa bola doručená súdu prvého stupňa 30. marca 2010 a veci bolo pôvodne pridelené spisové číslo 16 C 36/2010. Zákonný sudca i viacerí sudcovia prvostupňového súdu oznámili predsedovi Okresného súdu Banská Bystrica, ţe sú u nich dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci pre ich vzťah s navrhovateľom. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd nadriadený v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. skúmal, či oznámenia jednotlivých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica moţno podriadiť pod niektorý z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. Sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová vo svojom vyjadrení z 20. apríla 2010 uviedla, ţe navrhovateľa osobne pozná, preto sa cíti vo veci zaujatá. Aj napriek tejto skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 NcC 19/2010 z 3. júna 2010 rozhodol, ţe JUDr. Jarmila Jánošová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. JUDr. Jarmila Jánošová po oboznámení sa s uznesením krajského súdu opätovne predloţila
1 O. s. p. nadriadenému súdu spis vedený pod sp. zn. 16 C 36/2010 za účelom opakovaného rozhodnutia o jej vylúčení z prejednania a rozhodovania veci. Poukazujúc na dôvody, pre ktoré boli niektorí sudcovia Okresného súdu Banská Bystrica vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, povaţovala za potrebné doplniť, ţe s navrhovateľom a jeho manţelkou má dlhoročný priateľský vzťah, predovšetkým však s manţelkou navrhovateľa, uviedla, ţe s navrhovateľom i jeho manţelkou si tyká. Z týchto dôvodov ţiadala odvolací súd, aby opätovne zváţil otázku jej vylúčenia, keďţe jej vzťah k navrhovateľovi nie je len beţným kolegiálnym vzťahom. Krajský súd v Banskej Bystrici prípisom z 23. júna 2010 vrátil vec súdu prvého stupňa bez opätovného rozhodnutia o zaujatosti JUDr. Jarmily Jánošovej, nakoľko JUDr. Jarmila Jánošová opakovane oznámila nadriadenému súdu skutočnosti existujúce uţ v čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici o vylúčení sudcov Okresného súdu Banská Bystrica z prejednania a rozhodovania veci. Zotrvala na tom, ţe JUDr. Jarmila Jánošová neprešla testom nestrannosti. Z vyjadrenia sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej vyplynulo, ţe sa vo veci cíti byť zaujatá. Uvedená skutočnosť uţ sama osebe mala za následok porušenia práva odporkyne 1/ na nestranný súd a spôsobila dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti sudcu. Nie je akceptovateľné, aby sudkyňa 7 7 Cdo 637/2014 sama presvedčená o svojej zaujatosti musela rozhodovať vo veci svojho blízkeho priateľa, ktorého prípadnú ujmu dôvodne môţe pociťovať citlivejšie, ako by sa objektívne postavila k ujme inej, jej neznámej osoby. Nie je tieţ akceptovateľné na základe totoţného alebo obdobného vzťahu niektorých sudcov z prejednávania veci vylúčiť a inú sudkyňu nevylúčiť. Navrhovateľ a odporca 2/ sa k dovolaniu odporkyne 1/ nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporkyňa 1/ napáda rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo 8 7 Cdo 637/2014 uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O. s. p. dovolateľka netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na dovolateľkou vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O. s. p.).
ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. V zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p. dôvodom prípustnosti dovolania je aj to, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Rozhodovanie vylúčeným sudcom je vadou konania majúcou za následok jeho zmätočnosť. Základné právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo kaţdého účastníka občianskoprávneho konania voči štátu, 9 7 Cdo 637/2014 ktorého podstata spočíva v tom, ţe štát je povinný zabezpečiť kaţdému účastníkovi právo na spravodlivý výsledok konania. Z obsahu základného práva na spravodlivý proces je potrebné vyzdvihnúť to, ţe spravodlivý proces sa vedie tak, aby v ţiadnom prípade zásadným spôsobom nezvýhodňoval niektorého účastníka konania oproti iným účastníkom konania, t. j. aby sa zachovala „rovnosť zbraní“, tak ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd formuloval poţiadavku rovnosti zbraní okrem iného aj v tom zmysle, ţe „ţiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemoţno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv, alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prerokovávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00, I. ÚS 114/08) a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Szwabovicz c. Švédsko, 1959). Základné právo na spravodlivý proces je v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Z toho vyplýva ústavná povinnosť kaţdého všeobecného súdu vykladať a pouţívať normy Občianskeho súdneho poriadku v súlade s princípmi a obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie spravodlivosti, tak ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy a v § 1 O. s. p. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre kaţdého účastníka konania, ţe v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní
vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu. 10 7 Cdo 637/2014 V súvislosti s uvedeným treba uviesť, ţe základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci
1 O. s. p. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu. Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom výnimkou, znamená to, ţe takáto výnimka ako kaţdá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.
1 O. s. p., ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva na zákonného sudcu, sa ustanovuje: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“ Z obsahu spisu je preukázané, ţe navrhovateľ si uplatnil svoj nárok ţalobným návrhom podaným na Okresný súd Banská Bystrica 30. marca 2010. Veci bola pridelená spisová značka 16 C 36/2010 a bola pridelená sudcovi JUDr. Pavlovi Tomášovi. Na základe vyjadrení jednotlivých sudcov Okresného súdu Banská Bystrica
1 a 2 O. s. p.
1 O. s. p. v súvislosti s jeho predloţením predsedom Okresného súdu Banská Bystrica z
1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
1 O. s. p. ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môţe zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môţe prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí
osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu
1 a predseda súdu má za to, ţe nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloţí vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods.
g/ O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.