Najvyšší súd Slovenskej republiky 10Sţa/18/2015 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: Y. I., nar. X., štátna príslušnosť N., zastúpeného Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-BA6- 15-052/2015-AV zo dňa 04.02.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/13/2015-34 zo dňa 5. marca 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/13/2015-34 zo dňa 5. marca 2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-15-052/2015-AV zo dňa 04.02.2015, ktorým odporca rozhodol o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. 2 10Sţa/18/2015 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to dňom 04.02.2015 do 03.08.2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, ţe dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný a napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náleţité posúdené aj po právnej stránke. Krajský súd uviedol, ţe z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, ţe dňa 09.02.2014 bol navrhovateľ rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BA6-39-011/2014-AV/SUT v zmysle § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov zaistený a následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov so stanovením dĺţky doby zaistenia do 09.08.2014. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza, ţe príslušný správny orgán vydal pod č.p. UHCP-211-5/RHCP-BA-OCP-AV-2009 dňa 11.09.2009 rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky s určením mu zákazu vstupu na územie Slovenska do 11.09.2014. Dňa 13.01.2014 Okresný súd Bratislava 1 vydal trestný rozkaz pod číslom konania OT/3/2014, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
- c)Trestného zákona a bol mu uloţený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 3 roky. Tento trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 13.01.2014 a následne dňa 09.02.2014 bol navrhovateľ predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, kde bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia navrhovateľa, v ktorej uviedol, ţe nevedel o skutočnosti, ţe jeho vyhostenie ešte trvá, nakoľko jeho právny zástupca mu uviedol, ţe vyhostenie z územia Slovenskej republiky je len v trvaní dvoch rokov a z tohto dôvodu sa vrátil na územie Slovenskej republiky. Administratívny spis odporcu obsahuje rozhodnutie o zaistení navrhovateľa vydané odporcom dňa 09.02.2014, eskortovanie navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ţiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa adresovanú 11.02.2014 Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záleţitostí Slovenskej republiky, odpoveď Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí Slovenskej republiky Útvaru pre zaistenie cudzincov Medveďov zo dňa 24.03.2014 o tom, ţe Veľvyslanectvo Nigerskej republiky ich informovalo o postúpení ţiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa kompetentným Nigerským úradom. Dňa 3 10Sţa/18/2015 05.02.2014 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov urgoval svoju ţiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi. Dňa 06.08.2014 bolo vydané rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia účastníka konania dňom 06.08.2014 o 13.00 hod. do 05.02.2014 a ponechaní ho umiestneného v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dňa 22.08.2014 navrhovateľ v zastúpení právnou zástupkyňou podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení. Dňa 09.09.2014 bol Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu zo dňa 06.08.2014. Dňa 16.12.2014 ÚPZC Medveďov zaslal odporcovi prípis o poskytnutí informácií ohľadom spisového materiálu navrhovateľa, z ktorého okrem uţ vyššie uvedených informácii vyplýva, ţe dňa 25.07.2014 bolo oslovené Veľvyslanectvo Nigerskej republiky v Berlíne prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Berlíne. Dňa 03.11.2014 bola poslaná ţiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa priamo na Veľvyslanectvo Nigerskej republiky v Berlíne. Medzitým v dňoch 08.08.2014, 02.09.2014 a 03.10.2014 bol vykonaný telefonický pohovor s vedúcim Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí v Bratislave, ktorý oznámil, ţe Zastupiteľský úrad Nigerskej republiky nereagoval na ţiadosť. Dňa 03.02.2015 je datovaná ţiadosť Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o predĺţenie lehoty zaistenia navrhovateľa, z ktorého obsahu vyplýva, ţe je potrebná ďalšia doba na vybavenie potrebných náleţitostí súvisiacich s výkonom vyhostenia navrhovateľa, hlavne vybavenia cestovného dokladu. Dňa 04.02.2015 bola so splnomocnenou osobou spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v ktorej mala splnomocnená osoba moţnosť vyjadriť sa k priebehu konania a predloţiť nové skutočnosti a dôkazy. Následne odporca pristúpil k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia, voči ktorému podal navrhovateľ v zastúpení právnou zástupkyňou (pripojené plnomocenstvo) v zákonnej lehote opravný prostriedok. Na nariadenom pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, ţe navrhovateľ by mal byť prepustený z dôvodu zániku určenia zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm.
- d)zákona o pobyte cudzincov. Mala za to, ţe navrhovateľ je z dôvodu nemoţnosti získania náhradného cestovného dokladu nevyhostiteľný. Odporca mal dostatok času na zabezpečenie cestovného dokladu, avšak doteraz sa tak nestalo, navrhovateľ je zaistený 13 mesiacov. Mala za to, ţe navrhovateľ by mal byť bezodkladne prepustený. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 4 10Sţa/18/2015 Krajský súd uviedol, ţe preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a konštatoval, ţe preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky proti nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku nie sú dôvodné. Pokiaľ ide o námietku, ţe napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu, krajský súd poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov, z ktorého nevyplýva obmedzenie predlţovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, ţe táto lehota môţe byť predĺţená najviac o 12 mesiacov. Tvrdenie navrhovateľa, ţe nie je moţné opakovane predlţovať túto lehotu podľa krajského súdu nie je ničím podloţené, nakoľko z uvedeného ustanovenia vyplýva pre orgány polície len časové obmedzenie dvanástich mesiacov, spočívajúce v maximálnej dĺţke lehoty, počas ktorej môţe byť u cudzinca predĺţené zaistenie. K námietke, ţe správne orgány za účelom vydania cestovného dokladu vykonávali len formálne úkony, krajský súd poukázal na to, ţe samotné úkony správneho orgánu nemôţu byť rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Z obsahu administratívneho spisu je preukázané, ţe Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vykonal viacero úkonov v súvislosti s vystavením náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi. Ţiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pre štátne orgány Nigerskej republiky, bola postúpená kompetentným orgánom Nigerskej republiky. Napadnuté rozhodnutie obsahuje uvedenie úkonov, ktoré uskutočnil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov ako kompetentný orgán konajúci v prípade u neho umiestneného zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Dňa 04.02.2015 bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doručená Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ ţiadosť o predĺţenie lehoty zaistenia navrhovateľa, v ktorej boli uvedené vykonané úkony smerujúce k zabezpečeniu vyhostenia navrhovateľa. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov dňa 10.02.2014 vypracoval a dňa 11.02.2014 zaslal Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záleţitostí Slovenskej republiky ţiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí Slovenskej republiky nótou 3065/2014 - KONZ zo dňa 24.02.2014 poţiadal Veľvyslanectvo Nigerskej Republiky 5 10Sţa/18/2015 v Berlíne o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Veľvyslanectvo Nigerskej republiky postúpilo ţiadosť kompetentným nigerským úradom. Uvedenú ţiadosť urgoval dňa 17.07.2014. Dňa 03.11.2014 zaslal ţiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa priamo na Veľvyslanectvo Nigerskej republiky v Berlíne. Dňa 28.01.2015 bola na konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí v Bratislave odovzdaná urgencia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia tým, ţe zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad počas lehoty zaistenia navrhovateľa. K námietke navrhovateľa, ţe účel zaistenia zanikol nakoľko nie je predpoklad vyhostenia navrhovateľa, krajský súd poukázal na to, ţe správny orgán nekoná vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa, ale koná vo veci zaistenia na účel zabezpečenia výkonu trestu vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej republiky na dobu 3 rokov v zmysle právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I. Pokiaľ existuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie tak, ako je to v tomto prípade, trvá aj účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia navrhovateľa nie je moţné presne určiť, dĺţka zaistenia závisí aj od komunikácie štátnych orgánov Slovenskej republiky so štátnymi orgánmi Nigerskej republiky. Ohľadom námietky neurčenia alternatívy zaistenia navrhovateľa v zmysle § 89 ods. 1 písmeno a),
- b)zákona o pobyte cudzincov - hlásenie pobytu alebo zloţenie peňaţnej záruky, krajský súd konštatoval, ţe odporca sa vo svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa zaoberal aj moţnosťou vyuţitia inštitútu hlásenia pobytu alebo zloţenia peňaţnej záruky, avšak tieto skutočnosti vyhodnotil negatívne a to s poukazom na vyjadrenie navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení, kde navrhovateľ uviedol, ţe nemá na území Slovenskej republiky zabezpečený pobyt a nedisponuje ţiadnymi finančnými prostriedkami. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, ţe preskúmavané rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom poţadované náleţitosti (§ 47 správneho poriadku). Krajský súd vznesené námietky v opravnom prostriedku 6 10Sţa/18/2015 navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné a preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods. 2 O.s.p.). II. Odvolacie námietky navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, ţe podstata podania opravného prostriedku spočívala predovšetkým v námietke zániku účelu zaistenia, nakoľko sa doposiaľ nepodarilo tento účel naplniť a zrejme sa to uţ ani v budúcnosti nepodarí - teda navrhovateľa vyhostiť, pričom úkony, ktoré za týmto účelom policajný orgán, resp. ÚPZC vykonáva, sa neúspešne opakujú. Navrhovateľ je v zaistení uţ 13. mesiac, pokiaľ by došlo k vyčerpaniu celého obdobia zaistenia, dosiahla by táto doba najvyššiu prípustnú hranicu 18 mesiacov. Počas tejto doby zaistenia všetky úkony, ktoré odporca, resp. ÚPZC vykonali, predstavovali dopyty na zastupiteľský úrad Nigerskej republiky za účelom vydania cestovného dokladu, pričom opakovane bola ich snaha neúspešná. Rovnako snaha o vydanie cestovného dokladu zo strany slovenských úradov bola neúspešná. Opakované dopyty, keď je zrejmé, ţe nebudú úspešné, sú podľa názoru navrhovateľa iba formálnym úkonom s cieľom takto formálne odôvodniť predĺţenie zaistenia cudzinca. Je zrejmé, ţe uţ neexistuje predpoklad, ţe by odsun/vyhostenie bolo realizované. Odporca, ako aj ÚPZC nemá iné moţnosti, ako tie, ktoré uţ medzičasom aj opakovane vyuţil na získanie cestovného dokladu pre cudzinca; tieto snahy boli vţdy neúspešné a neexistuje dôvod, prečo by tomu nemalo tak byť aj v budúcnosti. Ak by mali moţnosť vyuţiť iné prostriedky, je otázkou, prečo tak neurobili doposiaľ, počas doby dlhšej ako jeden rok; ak také moţnosti existujú a nevyuţili ich, jednoznačne sa zariadenie dopustilo porušenia § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a odporca porušenia § 90 ods. 1 zákona. Rovnako v opravnom prostriedku namietal, ţe na základe vyššie uvedeného došiel odporca k mylnému a nesprávnemu záveru o nevyhnutnosti, ako aj o primeranosti ďalšieho trvania zaistenia. Krajský súd však povaţoval uvedené námietky za nespôsobilé preukázať nesprávnosť postupu odporcu. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uvádza, ţe podľa do spisu zaloţených správ (ţiadosť ÚPZC Medveďov o predĺţenie lehoty zaistenia), je potrebná ďalšia doba na vybavenie potrebných náleţitostí súvisiacich s výkonom vyhostenia navrhovateľa, hlavne vybavenie cestovného dokladu. O aké (nové) úkony (teda tie, ktoré v minulosti nezlyhali), sa bude ÚPZC Medveďov ešte pokúšať, však nie je zrejmé, s výnimkou opakovaného 7 10Sţa/18/2015 poţiadania Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí (ktoré uţ predtým zlyhalo). Krajský súd ďalej uvádza, ţe k námietke, že správne orgány za účelom vydania cestovného dokladu vykonávali iba formálne úkony, súd poukazuje na to, že samotné úkony správneho orgánu nemôžu byt rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Krajský súd uvádza, ţe pokiaľ existuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, tak ako je to aj v tomto prípade, trvá aj účel zaistenia. Navrhovateľ namietal tento záver. Existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia je podmienkou pre zváţenie/prípustnosť zaistenia. Aţ po posúdení konkrétneho prípadu, pričom jednou z náleţitostí pri tomto posúdení je i zváţenie vyhostiteľnosti účastníka konania, je moţné rozhodnúť o jeho zaistení; nie teda tak, ako mylne tvrdí krajský súd, len samotná existencia takéhoto rozhodnutia je postačujúca. Je povinnosťou zariadenia vykonať bezodkladne potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia alebo na zistenie totoţnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, ako aj skúmať, či trvá účel zaistenia, teda v prípade navrhovateľa, moţnosť realizácie trestu vyhostenia. Skúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia je podľa navrhovateľa vţdy potrebné, tak ako to vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 10Sţa/23/2011), či dokonca ÚS SR, napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010. Neskúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľ namietal v opravnom prostriedku. Krajský súd sa však stotoţnil s názorom odporcu, čo nepovaţujeme za správne. Podľa citovaného nálezu ÚSSR: Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťaţnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v ţiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byt nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe 8 10Sţa/18/2015 v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Má preto za to, ţe záver krajského súdu o tom, ţe len samotná existencia právoplatného rozhodnutia je postačujúca na vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia, je nesprávny a ide o nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na to, ţe neexistuje reálny predpoklad, ţe sa podarí získať náhradný cestovný doklad pre vycestovanie navrhovateľa. Z verejne dostupných správ podľa navrhovateľa vyplýva, ţe o cestovný doklad sa musí poţiadať prostredníctvom vyplnenej ţiadosti podpísanej ţiadateľom a je k nemu potrebné priloţiť osvedčenú kópiu ţiadateľovej platnej identifikačnej karty alebo starý pas (ak ide o obnovenie) a osvedčenú kópiu rodného listu, pokiaľ ide o dieťa mladšie ako 15 rokov. O tejto ţiadosti musí byť rozhodnuté príslušným úradom v Niamey (hlavné mesto Nigeru). Pokiaľ sú postupy v prípade ţiadosti prostredníctvom zariadenia odlišné, mal by byť navrhovateľ o tejto skutočnosti informovaný, čo nikdy, napriek svojim dopytom, nebol. Naopak, údajne aj podľa pracovníkov zariadenia, ktorých sa pýtal na prípadné moţnosti ich postupu v prípade, keď príslušný zastupiteľský úrad nekoná, mu bolo povedané, ţe si zrejme len vyčerpá lehotu na zaistenie a následne bude prepustený, lebo doklad sa im získať nepodarí. Preto má navrhovateľ za to, ţe krajský súd pri posudzovaní prípadu, kedy bolo namietané, ţe správny orgán nemá uţ prostriedky, akými by mohol dosiahnuť naplnenie účelu zaistenia, mal tento v súlade s jeho povinnosťou na dôsledné zistenie skutkového stavu veci, dopytovať na prípadné ďalšie moţnosti a ich efektivitu, aby zistil, či účel zaistenia trvá. Podľa 9 10Sţa/18/2015 v spise zaloţených informácií má navrhovateľ za to, ţe tieto jednoznačne preukazujú zánik účelu zaistenia a neschopnosť správnych orgánov navrhovateľa vyhostiť. Má preto za to, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. S ohľadom na uvedené ţiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne nariadi prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, ţe s námietkami navrhovateľa sa nestotoţňuje a povaţuje ich za zavádzajúce. Poukázal na to, ţe Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vykonal niekoľko úkonov smerujúcich k vystavenia cestovného dokladu navrhovateľa vydanými Nigerskými štátnymi orgánmi. V súvislosti s cieľom zabezpečiť cestovný doklad navrhovateľa vykonal viacero úkonov taktieţ Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných veci a európskych záleţitostí Slovenskej republiky, ktorý v rámci diplomatických moţností ţiada od zastupiteľných orgánov Nigerskej republiky vystavenie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa a tým zabezpečiť výkon trestu vyhostenia navrhovateľa, ktorým je vyhostenie na územie Nigerskej republiky. Ako je však vo všeobecnosti známe, diplomatické vzťahy, na základe ktorých je taktieţ zaloţená poţiadavka Slovenskej republiky voči Nigerskej republiky, týkajúce sa zabezpečenia cestovného dokladu navrhovateľa, nie sú vykonávané automatickým systematizovaným procesom, ale tieto činnosti sú priamo podmienené prevaţne ľudským faktorom. Z uvedeného dôvodu vybavenie týchto poţiadaviek nemoţno presne predpokladať a stanoviť ich termín vybavenia a taktieţ ich nemoţno povaţovať predčasne za neúspešné. Navrhovateľ uvádza: „...O aké (nové) úkony (teda tie, ktoré y minulosti zlyhali), sa bude ÚPZC Medveďov ešte pokúšať, však nie je zrejmé, s výnimkou opakovaného požiadania Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (ktoré 10 10Sţa/18/2015 už predtým zlyhalo“). Tieto tvrdenia odporca povaţuje za zavádzajúce, nakoľko tieto úkony nezlyhali, ale vedú k získaniu cestovného dokladu navrhovateľa. Štátne orgány Nigerskej republiky nemajú ţiadny stanovený termín, do ktorého sú povinné vystaviť cestovný doklad navrhovateľa. Odporca uviedol, ţe skúma účel zaistenia navrhovateľa a za tento účel prioritne povaţuje realizáciu trestu vyhostenia navrhovateľa, pričom konštatuje, ţe účel je stále platný. Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky pobyt, nevie preukázať miesto zabezpečeného ubytovania, nedisponuje relevantnou finančnou hotovosťou, štátnym orgánom Slovenskej republiky nie je známa trestná minulosť účastníka konania v domovskom štáte tak, ako v prípade iných cudzincov, ktorí na území Slovenskej republiky majú udelený pobyt a s tým spojenú povinnosť preukázania záznamov z registra trestov. Z uvedeného dôvodu odporca vyzdvihol nutnosť zaistenia navrhovateľa, nakoľko v prípade, ak by došlo k jeho prepusteniu zo zaistenia a následného doručenia cestovného dokladu účastníka konania, bola by nepravdepodobná a priamo ohrozená realizácia trestu vyhostenia navrhovateľa. Zo znenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov priamo vyplýva, ţe policajný útvar je oprávnený vyuţiť inštitút zaistenia v prípade navrhovateľa na nevyhnutne potrebný čas, za určitých podmienok, ktoré sú v prípade navrhovateľa naplnené maximálne však na 18 mesiacov. Z dôvodu, ţe zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, povaţuje odporca za potrebné vyuţitie zákonnej lehoty zaistenia navrhovateľa a tým okrem iného dbať na riadny výkon migračných záujmov Európskeho spoločenstva a s tým spojený záujem bezpečnosti členských krajín pred hrozbami cudzincov páchajúcich protiprávne konanie na území členských štátov. IV. Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu 11 10Sţa/18/2015 Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-15-052/2015-AV zo dňa 04.02.2015 rozhodol o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to dňom 04.02.2015 do 03.08.2015 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe navrhovateľ bol právoplatným trestným rozkazom vydaným Okresným súdom Bratislava I pod číslom konania 0173/2014 zo dňa 13.01.2014 odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
- c)Trestného zákona k trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu troch rokov. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 13.01.2014. Na základe uvedených skutočností bol dňa 09.02.2014 navrhovateľ predvedený na správny orgán v súvislosti s konaním vo veci zaistenia podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Dňa 09.02.2014 správny orgán (odporca) rozhodol o zaistení navrhovateľa rozhodnutím vedeným pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA6-39-011/2014-AV/SUT zo dňa 09.02.2014 podľa § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov do 09.08.2014. Počas celej doby zaistenia navrhovateľa správny orgán skúmal, či trvajú dôvody jeho zaistenia a za tým účelom dňa 06.08.2014 vykonal previerku v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a zistil, ţe do tohto dňa sa nepodarilo zabezpečiť pre navrhovateľa cestovný doklad a to napriek tomu, ţe pracovníci Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov opakovane poţiadali o vydanie náhradného cestovného dokladu dňa 10.02.2014. Následne dňa 24.03.2014 MZV SR oznámilo, ţe ich ţiadosť postúpilo Veľvyslanectvu Nigerskej republiky v Berlíne. Opakovane Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov dňa 17.07.2014 urgoval svoju ţiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Následne Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov boli doručené verbálne nóty Veľvyslanectva Nigerskej republiky, z ktorých vyplynulo, ţe Veľvyslanectvo Nigerskej republiky akceptuje ţiadosť a postúpilo ho na kompetentné orgány Nigerskej republiky. Na základe uvedených skutočností bolo navrhovateľovi vydané rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia zo dňa 06.08.2014, ktorým bola stanovená lehota zaistenia do 05.02.2015. Dňa 04.02.2015 na správny orgán bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doručená ţiadosť o predĺţenie lehoty zaistenia účastníka konania zaprotokolovaná pod číslom PPZ-HCP-BA6-15-049/2015/AV, v ktorej boli uvedené vykonané úkony smerujúce k zabezpečeniu vyhostenia účastníka konania, a to dňa 12 10Sţa/18/2015 28.01.2015 bola odovzdaná na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí v Bratislave urgencia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Splnomocnená osoba navrhovateľa bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k ďalšiemu priebehu konania, bol jej predloţený administratívny spis, vrátane jeho vyjadrení, dôkazov a poučení správnym orgánom a zároveň jej bola poskytnutá moţnosť vyjadriť sa k prebiehajúcemu konaniu, k jeho podkladom, spôsobu ich zistenia a navrhnúť doplnenie podkladov. Splnomocnená osoba uviedla, ţe účel zaistenia zanikol z dôvodu, ţe nie je predpoklad vyhostenia navrhovateľa. Odporca v rozhodnutí ďalej konštatuje, ţe nie je moţné v danom prípade postupovať podľa § 89 ods. 1 písmeno a),
- b)zákona o pobyte cudzincov, nakoľko nekoná vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa, ale koná vo veci zaistenia podľa § 88 ods. l písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia výkonu trestu vyhostenia účastníka konania, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Poukázal aj na to, ţe v prípade navrhovateľa je potrebné zabezpečiť výkon trestu vyhostenia formou zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov, nakoľko navrhovateľovi v minulosti bolo umoţnené dobrovoľné opustenie Slovenskej republiky a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, čo však navrhovateľ nerešpektoval a zotrval na území Slovenskej republiky. V prípade, ak by nebolo rozhodnuté o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa, tento by mal moţnosť zdrţiavať sa na neznámom mieste a bola by minimálna šanca na zabezpečenie dodrţiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru z jeho strany. Navrhovateľovi by bola daná moţnosť ďalej sa zdrţiavať na území členských štátov schengenského priestoru bez potrebného oprávnenia. Odporca poukázal na to, ţe presnú dobu zaistenia navrhovateľa nie je moţné predbeţne presne určiť, dĺţka zaistenia závisí od mnoţstva faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia so štátnymi orgánmi Nigerskej republiky, nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Nigerskej republiky, vybavenie všetkých náleţitostí potrebných na dodrţanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signátormi. Záverom odporca uviedol, ţe zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 13 10Sţa/18/2015 V. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.). Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený 14 10Sţa/18/2015 počas tohto obdobia opakovane predĺţiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môţe policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺţení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺţenia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemoţno predĺţiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia navrhovateľa, ktorý namieta, ţe došlo k zániku účelu zaistenia, nakoľko sa doposiaľ nepodarilo tento účel naplniť a zrejme sa to uţ ani v budúcnosti nepodarí - teda navrhovateľa vyhostiť, pričom úkony, ktoré za týmto účelom policajný orgán, resp. ÚPZC vykonáva, sa neúspešne opakujú. Navrhovateľ je v zaistení uţ 13. mesiac, pokiaľ by došlo k vyčerpaniu celého obdobia zaistenia, dosiahla by táto doba najvyššiu prípustnú hranicu 18 mesiacov. Navrhovateľ má za to, ţe je z dôvodu nemoţnosti získania náhradného cestovného dokladu nevyhostiteľný. Navrhovateľ ďalej namietal, nesprávne vyhodnotenie námietky týkajúcej sa jeho vyhostiteľnosti , keď nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe pokiaľ existuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie tak, ako je to aj v tomto prípade, trvá aj účel zaistenia. Uvedené námietky navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplynulo, ţe navrhovateľ bol rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP-BA6-39-011/2014-AV/SUT zaistený dňom 09.02.2014 do 09.08.2014 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, a to na základe právoplatného trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 0T/3/2014, ktorým bol odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia (rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa zo dňa 11.09.2009 s určením zákazu vstupu na územie SR do 11.09.2014) podľa § 348 ods. 1 písm. c/ TZk trestu vyhostenia z územia SR na dobu 3 rokov. 15 10Sţa/18/2015 Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa nadobudlo právoplatnosť dňa 24.02.2014. Dňa 06.08.2014 Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície rozhodlo o predĺţení doby zaistenia navrhovateľa do 05.02.2015 z dôvodu, ţe v stanovenej dobe zaistenia sa nepodarilo zabezpečiť náhradný cestovný doklad navrhovateľovi. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa 09.09.2014 pod sp. zn. 12 Sp/70/2014 tak, ţe rozhodnutie odporu potvrdil. Rozhodnutie odporcu o predĺţení doby zaistenia do 05.02.2014 nadobudlo právoplatnosť dňa 09.10.2014. Dňa 04.02.2015 Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície rozhodlo o predĺţení doby zaistenia navrhovateľa do 03.08.2015 s odôvodnením, ţe v stanovenej (ani predĺţenej dobe zaistenia) sa nepodarilo napriek úkonom, ktoré odporca vykonal zabezpečiť náhradný cestovný doklad navrhovateľovi. Odporca v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, ţe navrhovateľovi bolo v minulosti umoţnené dobrovoľné opustenie Slovenskej republiky a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Napriek tejto skutočnosti účastník konania rozhodnutie štátneho orgánu Slovenskej republiky nerešpektoval a zotrval na území Slovenskej republiky. Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za nevyhnutné uviesť, ţe si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, ţe sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na povahu, dĺţku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj článok 7 ods. 1 Charty), ktorý môţe byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je moţné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný 16 10Sţa/18/2015 cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môţe policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺţení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺţenia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a k opakovanému predĺţeniu doby zaistenia, ktoré v prvom prípade nadobudlo právoplatnosť po tom, ako krajský súd námietky navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné a v druhom prípade (ktoré je predmetom súdneho prieskumu) doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd sa musel stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ktorý s poukazom ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov správne ustálil, ţe policajný útvar môţe rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov však nevyplýva obmedzenie predlţovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, ţe táto lehota môţe byť predĺţená najviac o 12 mesiacov. Preto na námietku navrhovateľa, ţe nie je moţné opakovane predlţovať túto lehotu nemohol odvolací súd vyhodnotiť za dôvodnú, nakoľko z uvedeného ustanovenia vyplýva pre orgány polície len časové obmedzenie maximálne dvanástich mesiacov pri predĺţení doby zaistenia, ako aj stanovenie maximálnej dĺţky lehoty, počas ktorej môţe byť cudzinec zaistený (18 mesiacov). Moţno teda všetky zhora vyslovené závery zhrnúť tak, ţe jednotlivé doby, po ktorej bol navrhovateľ (hoc aj opakovane) zaistený pre jeden a ten istý dôvod, právne subsumovaný pod rovnakou literou § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmie prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v 88 ods. 4 toho istého zákona. Po vyhodnotení uvedenej námietky, ktorú odvolací súd povaţoval za nedôvodnú, pristúpil k vyhodnoteniu námietky ohľadne údajného zániku účelu jeho zaistenia z dôvodu, ţe je nevyhostiteľný, nakoľko podľa navrhovateľa sa ani počas predchádzajúcej doby - predĺţeného zaistenia nepodarilo odporcovi zabezpečiť náhradný cestovný doklad navrhovateľovi. Podľa odvolacieho súdu ani táto námietka navrhovateľa neobstojí, pretoţe pokiaľ sa skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia o zaistení cudzinca nezmenili (k zaisteniu navrhovateľa došlo za účelom výkonu trestu vyhostenia), postačí pri rozhodovaní o predĺţení doby zaistenia na toto odôvodnenie odkázať a uviesť dôvody, pre ktoré došlo 17 10Sţa/18/2015 k predĺţeniu doby zaistenia, pričom tieto musia byť splnené. V danom prípade odporca takto postupoval a pri predĺţení doby zaistenia vychádzal zo zistenia, ţe vzhľadom k tomu, ţe navrhovateľ nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, čoho dôkazom je doterajšie konanie účastníka konania, keď navrhovateľovi bolo v minulosti umoţnené dobrovoľné opustenie Slovenskej republiky a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a napriek tejto skutočnosti navrhovateľ rozhodnutie štátneho orgánu Slovenskej republiky nerešpektoval a zotrval na území Slovenskej republiky, dôvody a účel zaistenia u navrhovateľa trvajú. Dôvodom predĺţenia doby zaistenia bola skutočnosť, ţe v stanovenej dobe (predĺţeného zaistenia) sa odporcovi napriek vykonaným úkonom nepodarilo zabezpečiť jeho cestovný doklad. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, ţe dňa 04.02.2015 na správny orgán bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov doručená ţiadosť o predĺţenie lehoty zaistenia účastníka konania zaprotokolovaná pod číslom PPZ-HCP-BA6- 15-049/2015/AV, v ktorej boli uvedené vykonané úkony smerujúce k zabezpečeniu vyhostenia účastníka konania. Dňa 28.01.2015 bola odovzdaná na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záleţitostí v Bratislave urgencia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Z dôvodu, ţe zastupiteľský úrad v lehote predĺţeného zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, odporca aplikoval zákonom povolenú moţnosť predĺţenia doby zaistenia. Námietka navrhovateľa, ţe pre nevyhostiteľnosť spočívajúcu v tom, ţe ani počas predĺţenej doby zaistenia sa nepodarilo vybaviť náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, preto zanikol účel zaistenia, podľa odvolacieho súdu neobstojí. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 4 umoţňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, ţe zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺţiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov. Nie je sporné, ţe zastupiteľský úrad nevydal navrhovateľovi napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon trestu vyhostenia náhradný cestovný doklad. Preto pokiaľ odporca rozhodol o predĺţení doby zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu 18 10Sţa/18/2015 zaistenia, odporca aj s poukazom na okolnosti daného prípadu, ktoré spočívali v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu, a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náleţite odôvodnil, rozhodol v súlade so zákonom. Najvyšší súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, ţe rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o predĺţení doby zaistenia navrhovateľa. Na základe uvedeného najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 OSP. Navrhovateľovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 20. apríla 2015 JUDr. Elena Berthotyová PhD. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková