názoru súdu táto suma nepredstavuje pôţičku na základe uvedeného právneho dôvodu (posudzovaného právneho úkonu zo dňa 8.5.2007), keď samotný ţalovaný 1/ vo svojom vyjadrení právny dôvod tohto plnenia vymedzil ako „dlh z iného obchodného vzťahu“ a ţalovaný 2/ uviedol, ţe išlo o „pôţičku na krátkodobý obchod“. Pri zmluve o pôţičke ide o reálnu zmluvu, pri ktorej vyţaduje zákon na jej vznik odovzdanie predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi, k čomu v danom prípade medzi zmluvnými stranami nedošlo. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom úkone a preto i k uznaniu dlhu je potrebná existencia platného záväzkového vzťahu. Je toho názoru, ţe ak veriteľ (ţalovaný 2/) sa domáha voči dlţníkovi vrátenia poţičanej sumy peňazí (1 850 000 Sk) v intenciách § 651 OZ má splniť dôkaznú povinnosť nielen o tom, ţe uzavrel s dlţníkom v určitej dobe (8.5.2007) zmluvu o pôţičke peňazí a ţe peniaze mali byť vrátené v dohodnutej dobe, ale i o tom, ţe tieto peniaze skutočne poţičal dlţníkovi. Ţalovaný 2/ ako veriteľ v priebehu celého konania súdu hodnoverným spôsobom nijako nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť (odovzdanie predmetu pôţičky) a jeho vyjadrenia navyše boli rozporné (najprv tvrdil, ţe celá suma pôţičky bola vyplatená dňa 8.5.2007 v hotovosti keďţe mal beţne doma peniaze v hotovosti a následne, ţe časť pôţičky bola poskytnutá prevodom na účet a zvyšok postupne
poţiadaviek ţalovaného 1/ na uhrádzanie jednotlivých dlhov). Tieţ tvrdenia ţalovaného 1/ ako dlţníka o prevzatí sumy neboli jednoznačné a vzbudzovali pochybnosti s prihliadnutím na časový horizont uzavretého úkonu dňa 8.5.2007 (bez súhlasu manţelky), 4 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 ktorého právnym dôsledkom je exekučné konanie spoločného majetku (§ 145 ods. 1) a dňa 31.5.2007 uzavretá úverová zmluva na sumu 1 190 000 Sk na vyplatenie starých dlhov ţalovanému 2/.
názoru súdu ak by mal záväzok ţalovanému 1/ vzniknúť na základe tohto právneho úkonu dňa 8.5.2007, malo k odovzdaniu peňazí ţalovanému 1/ dôjsť najneskôr do 31.5.2007 a ak sa strany dohodli, ţe predmet pôţičky bude odovzdaný neskôr, má taká zmluva charakter zmluvy o budúcej zmluve, pretoţe pri zmluve o pôţičke ide o reálnu zmluvu. Preto pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedošlo medzi zmluvnými stranami, právny vzťah pôţičky nevznikol a ani tomu zodpovedajúce právo veriteľa poţadovať vrátenie pôţičky z tohto právneho úkonu zo dňa 8.5.2007. Pokiaľ
tvrdení ţalovaného 2/, ţe dlhodobo poţičiaval finančné prostriedky manţelom (ţalobkyni a ţalovanému 1/) bez toho, aby mal akýkoľvek písomný dôkaz o reálnom prevzatí peňazí (pôţičky) zostala jeho argumentácia len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení a ako veriteľ nepostupoval v súlade so zásadou, ţe právo patrí bdelým (pozorným, obozretným, opatrným, starostlivým) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a sú predvídaví aj čo do moţnosti vzniku problémov s preukazovaním reálneho odovzdania pôţičky (reálne prenechanie peňazí v čase uzavretia pôţičky) a v danom prípade nejde o nepatrnú hodnotu dlhu. Dospel teda k záveru, ţe zmluva o pôţičke medzi ţalovaným 1/ a ţalovaným 2/ uzavretá dňa 8.5.2007 na sumu 1 850 000 Sk, ktorá nezodpovedá formálnym a materiálnym poţiadavkám vyţadovaným zákonom (nielen dohoda strán ale aj odovzdanie predmetu pôţičky dlţníkovi) je neplatná. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobkyne a ţalovaných 1/, 2/ rozsudkom z 28. júna 2013 č. k. 8 Co 83/2013-551 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej. Zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, ţe o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţňuje a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. So všetkými skutočnosťami uvádzanými odvolateľom sa náleţitým a presvedčivým spôsobom vyporiadal uţ prvostupňový súd, ktorého rozhodnutie spĺňa všetky poţiadavky kladené na zákonné rozhodnutie
2 O.s.p. 5 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 Na doplnenie odvolací súd uviedol, ţe s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane ţalobkyne sa prvostupňový súd dostatočne vyporiadal a má za to, ţe v danom prípade ţaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je ţalobou určovacou v zmysle ustanovenia § 80 písm.c/ O.s.p., pričom jednoznačne z vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalobkyňa má na poţadovanom určení naliehavý právny záujem. Právny záujem na poţadovanom určení ţalobkyňa preukázala, nakoľko na nehnuteľnosť zapísanú na LV č. X., ktorá je v BSM ţalobkyne a ţalovaného 1/ bolo v exekučnom konaní sp. zn. E. exekútorom JUDr. B. J. zriadené exekučné záloţné právo a je voči ţalobkyni vedená exekúcia. Pozícia ţalobkyne a jej právne postavenie sa stalo neisté a určovacia ţaloba má v tejto situácii svoje opodstatnenie, kedy rozhodnutím, ktorým súd takejto ţalobe vyhovie, sa vytvorí pevný právny základ pre účastníkov právneho vzťahu in eventum pre inú osobu, ak by takýto procesný výsledok mal priaznivý dopad na jej právne postavenie. Ohľadne námietky ţalovaného 2/, či sa jedná o absolútne neplatnú alebo relatívne neplatnú zmluvu poukázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, ţe predmetná zmluva odporuje dobrým mravom. Z uvedeného je zrejmé, ţe zmluva o pôţičke je absolútne neplatný právny úkon. Dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Má za to, ţe dôkazy, ktoré boli prvostupňovým súdom vykonané poskytli dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného súdu. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 2/, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov sú nepreskúmateľné pre ich zmätočnosť, rozporuplnosť, logickú nekonzistentnosť. Súdy oboch stupňov sa v odôvodnení svojich rozhodnutí mali predovšetkým vysporiadať s otázkou, aká bola skutočná výška dlhov ţalovaného 1/ a ţalobkyne ako dlţníkov voči ţalovanému 2/ ako veriteľovi v mesiaci august 2007, aký dlh bol splatený plnením v rozsahu 1 190 000 Sk (ktorú sumu po odstúpení od kúpnej zmluvy vrátila spoločnosť A., s.r.o., ţalobkyni a ţalovanému 1/, a ktorá následne bola na splatenie dlhov z obdobia rokov 2001, 2002 poskytnutá ţalovanému 2/ a aký dlh ţalovanému 1/ a ţalobkyni v auguste 2007 voči ţalovanému 2/ ešte ostal (dlh zo zmluvy o pôţičke vo výške 1 850 000 Sk). Rozhodnutia súdov oboch stupňov obsahujú odôvodnenie takého 6 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 zanedbateľného rozsahu, obsahu i kvality, ţe nie je moţné tak zo strany ţalovaného 2/ ani zo strany akejkoľvek tretej osoby sa s nimi uspokojiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami plynúcimi z vykonaného dokazovania a úvahami súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdov na strane druhej. Odôvodnenie rozsudkov v nijakom prípade nepôsobí presvedčivo a takto vypravené odôvodnenia nenapĺňajúce ani základné atribúty kladené na zdôvodnenie rozhodnutia nemôţu poţívať právnu ochranu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobu zamietol, alternatívne aby zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, prípadne aj zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalovaného 2/ zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon, k tomu reţijný paušál a DPH vo výške 664,60 €. Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. septembra 2013 č. k. 8 Co 83/2013-558 uloţil ţalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 81,24 € k rukám J., so sídlom D., do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala odvolanie ţalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd zmenil výrokovú časť uznesenia a priznal jej trovy právneho zastúpenia v uplatnenej výške 664,60 €, nakoľko sa jednalo o určovaciu ţalobu s oceniteľným predmetom plnenia, ktorá odôvodňuje priznanie odmeny za právne zastupovanie
hodnoty predmetu sporu, nie z neurčitej hodnoty sporu. Ohľadne posúdenia úkonu ako dovolanie na dotaz dovolacieho súdu ţalobkyňa uviedla, ţe pokiaľ Krajský súd v Ţiline rozhodol o trovách odvolacieho konania, predmetné rozhodnutie je moţné povaţovať v danej časti (trovy konania) za rozhodnutie prvého stupňa a preto ho ţalobkyňa napadla odvolaním. Predmetný úkon nemoţno posudzovať ako dovolanie, nakoľko dovolanie voči trovám je vylúčené. Zároveň § 202 ods. 1 O.s.p. nevylučuje podanie odvolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). 7 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaného 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
8 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 2/ nie je
1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalovaného 2/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 9 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 S prihliadnutím na obsah dovolania a na vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväzným právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj prvostupňového súdu, čo súčasne zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ţalovaný 2/ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania 10 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
poţiadaviek ţalovaného 1/ na uhrádzanie jednotlivých dlhov). Taktieţ tvrdenia ţalovaného 1/ ako dlţníka o prevzatí sumy neboli jednoznačné a vzbudzovali pochybnosti s prihliadnutím na časový horizont uzavretého úkonu dňa 8.5.2007 (bez súhlasu manţelky), ktorého právnym dôsledkom je exekučné konanie spoločného majetku (§ 145 ods. 1) a dňa 31.5.2007 uzavretá úverová zmluva na sumu 1 190 000 Sk na vyplatenie starých dlhov ţalovanému 2/. Ak by mal záväzok ţalovaného 1/ vzniknúť na základe tohto právneho úkonu dňa 8.5.2007 malo k odovzdaniu peňazí ţalovanému 1/ dôjsť najneskôr do 31.5.2007 a ak sa strany dohodli, ţe predmet pôţičky bude odovzdaný neskôr, má taká zmluva charakter zmluvy o budúcej zmluve, pretoţe pri zmluve o pôţičke ide o reálnu zmluvu. Na to, aby 12 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 vznikol právny vzťah pôţičky na základe posudzovanej zmluvy mohlo dôjsť aţ odovzdaním peňazí ţalovanému 1/, t. j. dlţníkovi, pričom táto skutočnosť v konaní hodnoverným spôsobom preukázaná nebola, preto pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedošlo, medzi zmluvnými stranami právny vzťah pôţičky nevznikol a ani tomu zodpovedajúce právo veriteľa poţadovať vrátenie pôţičky z tohto právneho úkonu zo dňa 8.5.2007. Pokiaľ ţalovaný 2/ v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalovaného 2/). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný 2/ neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). 13 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného 2/ nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol (týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu)
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalovaný 2/ nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalobkyni a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 29. novembra 2013 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1, § 10 ods. 2 a § 10 ods. 1 vychádzajúc zo základu 61 408,74 €, kde jeden úkon právnej sluţby činí 546,05 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € a 20 % DPH (t. j. 110,77 €), čo predstavuje spolu 664,63 €, ţalobkyňa však ţiadala iba 664,60 €. V súvislosti s odvolaním, ktoré ţalobkyňa podala proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. septembra 2013 č. k. 8 Co 83/2013-558, ktorým odvolací súd uloţil ţalovaným spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti 14 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014 ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. V prejednávanej veci odvolanie ţalobkyne smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní rozhodol o trovách odvolacieho konania.
účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník.
1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.
2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu o trovách odvolacieho konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch
1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Ţalobkyňa napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa ale ako súdom odvolacím. 15 2 Cdo 52/2014 2 Co 2/2014
kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Keďţe na prejednanie odvolania podaného ţalobkyňou proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ţiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.