o odstránenie lávky a zákaz prechodu cez pozemok

Najvyšší súd 7 Nc 5/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1) J. Ď., 2) E. Ď., obaja bytom S.S., zastúpených Mgr. P. Karmanom, advokátom v Ţiline, J. M. Hurbana 1, proti ţalovaným 1) P. Š., bytom M., 2) P. Š., bytom S. 383, 3) A. Š., bytom S. 157, o odstránenie lávky a zákaz prechodu cez pozemok, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 16 C 136/2002, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 5 NcC 87/2014, takto r o z h o d o l : Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. J. Burik, JUDr. Ladislav Mejstrík a JUDr. Jana Kotrčová nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 NcC 87/

1. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia 1), 2) v písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Ţilina
2. júna 2014 (č.l. 704 spisu), doplnenom na výzvu prvostupňového súdu osobne podaným písomným podaním
3. augusta 2014 (č.l. 739 spisu) vzniesli námietku zaujatosti tak voči všetkým sudcom Okresného súdu Ţilina, ako aj voči všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline a vec ţiadali prikázať inému okresnému súdu v pôsobnosti iného krajského súdu ako Krajského súdu v Ţiline z dôvodu, ţe manţelka P. Š. (ţalovaného 2) je zamestnankyňou Okresného súdu Ţilina a má priateľský vzťah so sudcami tak Okresného súdu Ţilina ako aj Krajského súdu v Ţiline, ktorá skutočnosť uţ bola preukázaná vo viacerých konaniach vedených na Okresnom súde Ţilina. Spochybnenie dôveryhodnosti a nestrannosti Krajského súdu v Ţiline vychádza zo skutočnosti, ţe tento krajský súd umoţnil konať a rozhodovať v odvolacích konaniach sudcom predtým Okresného súdu Ţilina, ktorí boli neskôr pridelení na Krajský súd v Ţiline, ktorí sa na okresnom súde vzájomne zastupovali práve s konajúcimi sudcami v prvostupňovom konaní a v niektorých konaniach pri tých istých účastníkoch Krajský súd v Ţiline sudcov okresného súdu vylúčil a v niektorých zase nie. Rovnako je nepochybné, ţe 2 7 Nc 5/2015 niektorí zo sudcov, ktorí pôvodne pôsobili na Okresnom súde Ţilina a vyjadrili sa o svojej zaujatosti v tejto veci, dnes pôsobia na Krajskom súde v Ţiline. Krajský súd v Ţiline predloţil spis na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky s vyjadreniami všetkých sudcov. Z predkladacej správy je zrejmé, ţe predmetná vec bola pridelená na Krajskom súde v Ţiline senátu 5 Co, ktorý pôsobí v zloţení JUDr. Miroslav Jamrich, predseda senátu (a zároveň sudca – spravodajca v tejto veci – pozn. najvyššieho súdu) a členovaia senátu JUDr. Dagmar Cabadajocá a JUDr. Gabriela Veselová, ktorá je dlhodobo práceneschopná, pričom zastupujúcim senátom je senát 9 Co v zloţení JUDr. J. Burik, JUDr. Ladislav Mejstrík a JUDr. Jana Kotrčová. Všetci vymenovaní sudcovia so svojich vyjadreniach k vznesenej námietke zaujatosti zhodne uviedli, ţe vo veci sa necítia byť zaujatí, nemajú ţiadny vzťah k predmetu konania ani k jeho účastníkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
4. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
5. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
6. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
7. 3 7 Nc 5/2015 Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný 4 7 Nc 5/2015 zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej 5 7 Nc 5/2015 zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či je objektívne oprávnená obava účastníka konania (to isté platí u oznámenia zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený). Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok 6 7 Nc 5/2015 nestrannosti (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či obavu z nedostatku nezaujatosti treba mať za relevantnú. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Vychádzajúc z uţ vyššie uvedeného vyjadrenia sudcov Krajského súdu v Ţiline JUDr. Miroslava Jamricha, JUDr. Dagmar Cabadajovej, JUDr. J. Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej, ţe sa necítia byť vo veci zaujatí, keď ani ďalší obsah spisu 7 7 Nc 5/2015 z objektívneho hľadiska nezakladá ţiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov Krajského súdu v Ţiline, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiaden relevantný dôvod v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by menovaných vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nadriadený súd zároveň pripomína, ţe sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí). Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka účastníka konania o moţnej neobjektívnosti sudcov. Podávatelia námietky zaujatosti vo svojom podaní vyjadrujú iba subjektívny názor (úvahu). Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia sudcov, členov senátu, ktorému bola predmetná vec pridelená, ako sudcov zastupujúceho senátu nemoţno vyvodiť ţiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre ich vylúčenie. Základom pre vylúčenie sudcu môţe byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1 O.s.p.). Zjavná nespokojnosť (nesúhlas) ţalobcov 1), 2) s procesným postupom odvolacieho súdu v iných konaniach tých istých účastníkov nie je dôvodom na vylúčenie. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú totiţ okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, ţe vo výroku tohto uznesenia vymenovaní sudcovia Krajského súdu v Ţiline nie sú vylúčení z prejednávania rozhodovania danej veci. Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe vzhľadom na skutočnosť, ţe nedošlo k vylúčeniu sudcov senátu 5 Co ani sudcov zastupujúceho senátu 9 Co Krajského 8 7 Nc 5/2015 súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania danej veci, vo vzťahu k ostatným sudcom označeného krajského súdu sa námietkou zaujatosti ako bezpredmetnou nezaoberal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. marca 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová