potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení aj ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť 9 2 Cdo 388/2014 i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nedostatok pasívnej vecnej legitimácie má pevnú oporu v dikcii ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných draţbách ako aj v konštantnej judikatúre. Citovaným ustanovením zákona je jednoznačným a taxatívnym spôsobom daný okruh účastníkov draţby, pričom je na ťarchu ţalobcu (ktorý je dominus litis a teda výlučne on určuje okruh účastníkov) to, ţe takéto zákonné ustanovenie si vyloţil nesprávnym spôsobom napriek existujúcej širokej judikatúre obsahujúcej aj detailný výklad tohto ustanovenia. Je nesporné, ţe účastníci tohto špecifického konania tvoria nerozlučné spoločenstvo a keďţe ide o závaţný zásah do vlastníckych práv, je nevyhnutné, aby boli rozhodnutím dotknuté všetky v zákone určené strany. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie musí vţdy viesť k zamietnutiu návrhu. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu). Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov niţších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci – moţno uviesť len to, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám 10 2 Cdo 388/2014 vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobcom navrhovaných dôkazov, nebola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď rozhodnutie 11 2 Cdo 388/2014 Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm.c/ O.s.p., bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovaným 1/ aţ 3/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná 1/ nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 O.s.p.), preto jej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Ţalovaná 2/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila vo výške 6 035,34 € za jeden úkon právnej sluţby písomné podanie na súd – vyjadrenie k dovolaniu + 20 % DPH a reţijný paušál. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta, ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 13. februára 2014 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1, t. j. 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkon právnej sluţby činí 61,87 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 8,04 € a 20 % DPH (t. j. 13,98 €), čo predstavuje spolu 83,89 €. Ţalovaná 3/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. s
1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila za dva úkony právnej 12 2 Cdo 388/2014 sluţby po 60,07 € a to za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu, k tomu 2 x reţijný paušál a DPH v celkovej sume 162,91 €. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.