Najvyšší súd 2 Cdo 144/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : Ľ. G., bývajúca v P., zastúpená JUDr. D. M., advokátom, D., pre

ustanovením § 24 OZ. Ţalovaný 1/ mohol splnomocniť na predaj ďalšiu osobu, nakoľko ho k tomu oprávňovalo ustanovenie § 33a ods. 1 písm.b/ OZ. Ak je splnomocnencom právnická osoba, je táto vţdy oprávnená udeliť plnomocenstvo inej osobe a to aj vtedy, ak na to nie je výslovne oprávnená v dohode o plnomocenstve. Toto právo mal ţalovaný 1/ ako v prípade, ak by na predaj zálohu bola potrebná plná moc ţalobkyne (teda v súlade s názorom odvolacieho súdu) tak aj v prípade, ak by jeho oprávnenie vyplývalo z postavenia záloţného veriteľa (teda v súlade s názorom ţalovaných). Opak by bolo moţné tvrdiť len za stavu, keby bolo splnomocnenie ďalšej osoby v záloţnej zmluve výslovne vylúčené, teda presne opačne ako 8 2 Cdo 144/2014 mal za to súd prvého stupňa. Odvolací súd sa teda s touto odvolacou námietkou mal vyporiadať aj v prípade, ak mal za to, ţe na predaj zálohu bola potrebná plná moc. V odôvodnení rozsudku však o tejto odvolacej námietke nie je ani zmienka. Ţiadajú dovolací súd, aby posúdil, či je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia moţné poznať akýkoľvek právny názor súdu na tieto dve odvolacie námietky. Ţalovaní nijakým spôsobom neberú odvolaciemu súdu právo na odlišný názor v sporných právnych otázkach, majú však za to, ţe súd má svoj odlišný názor prezentovať nielen vo výroku ale i odôvodnení svojho rozhodnutia, aby sa účastníci konania mohli dozvedieť o dôvodoch svojho neúspechu v spore. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu v podstatných namietaných právnych alebo skutkových okolnostiach je vţdy porušením práva na súdnu ochranu, odňatie moţnosti konať pred súdom, čo zakladá vyššie uvedený dovolací dôvod. Ţalovaní zároveň navrhli, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní. Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovaných zamietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania vo výške 1 663,82 €. Ţalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaných uviedla, ţe sa stotoţňuje s právnym názorom ţalovaných uvedených v predmetnom dovolaní ako aj s dôvodmi podania tohto dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. 9 2 Cdo 144/2014 Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. V danom prípade dovolaním ţalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil 10 2 Cdo 144/2014 len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/, c/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolatelia namietajú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.b/ O.s.p., keď niţšie súdy konali so ţalovaným 3/ H. napriek tomu, ţe táto právnická osoba zanikla dňa 12.9.
2. Uvedená procesná skutočnosť vyplýva o. i. aj z uvedenia ţalovaného 3/ v záhlaví oboch rozsudkov. Z predmetného spisu je zrejmé, ţe Okresný súd Poprad uznesením z
3. apríla 2011 č. k. 11 C 836/1997-817 o. i. konanie voči ţalovanému 3/ zastavil. V odôvodnení rozhodnutia (č. l. 818) uviedol, ţe „Z údajov z obchodného registra mal súd preukázané, ţe spoločnosť H. zanikla výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu dňa 13.9.
4. Nakoľko ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie voči 11 2 Cdo 144/2014 ţalovanému 3/ zastavil.“. Predmetné uznesenie bolo zrušené odvolacím súdom Krajským súdom v Prešove uznesením z
5. augusta 2011 č. k. 16 Co 66/2011-842 „zrušuje uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči ţalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie“. Samotné uvedenie tohto účastníka v záhlaví rozhodnutia nenapĺňa ešte zákonný dôvod dovolania uvedený v ustanovení § 237 písm.b/ O.s.p. Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm.b/ O.s.p. uvádzaný ţalovanými nie je dôvodný. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou, keď odvolací súd nedoručil ţalovaným vyjadrenie ţalobkyne v odvolacom konaní a neposkytol im moţnosť vyjadriť sa k nemu. Je skutočnosťou, ţe súd opomenul doručiť zástupcovi ţalovaných vyjadrenie ţalobkyne k odvolaniu ţalovaných datované dňom 28.11.2012, ktoré sa nachádza v predmetnom spise na č. l. 917 aţ
6. Zástupca ţalovaných bol dňa 13.3.2013 nahliadnuť do spisu, o čom svedčí aj úradný záznam (č. l. 936), kedy si aj okrem iných písomností prevzal fotokópiu predmetného vyjadrenia, čo potvrdil aj vo svojom podaní zo dňa 14.3.2013, v ktorom ţiadal o odročenie termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia na deň 21.3.2013 o 10.30 hod. Nedoručenie vyjadrenia ţalovaným cestou súdu bolo teda konvalidované tým, ţe zástupca ţalovaných si predmetné vyjadrenie osobne prevzal. Konaním súdu teda nedošlo k odňatiu moţnosti ţalovaným konať pred súdom. Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je taktieţ postihnuté vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie ich práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) 12 2 Cdo 144/2014 a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a nevyporiadanie sa so všetkými ich odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ţalovaní namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby 13 2 Cdo 144/2014 bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
7. apríla 1993, Séria A č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre Ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
8. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť, všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe z hľadiska posúdenia všetkých súvislostí, ktoré súviseli s uplatneným nárokom ţalobkyne a jej domáhania sa (pôvodne aj určenia neplatnosti kúpnych 14 2 Cdo 144/2014 zmlúv) a neskôr len určenia vlastníctva, bolo dôleţité vymedziť podstatné ustanovenia dohodnuté medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu, teda medzi ţalobkyňou a ţalovaným 1/ v súvislosti s realizáciou záloţného práva. Dôleţité z tohto pohľadu bolo medzi nimi dohodnutie ohľadom plnej moci, resp. splnomocnenia, ktoré ţalobkyňa udelila ţalovanému 1/, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj zaloţenej nehnuteľnosti (čl. 9 záloţnej zmluvy). Ustanovenie, ktorým ţalobkyňa dávala súhlas k predaju nehnuteľnosti (čl. 4 záloţnej zmluvy zo dňa 26.9.1995), ešte neznamenalo, ţe bolo ustanovením o dohodnutej plnej moci. Predmetnú plnú moc ţalobkyňa výslovne vymedzila a učinila do čl. 9 záloţnej zmluvy, s ktorou mohol ţalovaný 1/ v takto vymedzenom rozsahu disponovať. Táto plná moc v čl. 9 záloţnej zmluvy je jasná a z nej vyplýva, ţe ţalobkyňa splnomocnila len právneho predchodcu ţalovaného 1/, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj zaloţenej nehnuteľnosti. Len v takomto rozsahu mohol ţalovaný 1/ realizovať plnomocenstvo, ktoré mu bolo udelené ţalobkyňou. Iné výklady tohto ustanovenia poukazom na čl. 4 záloţnej zmluvy, nemôţu znamenať výslovne vymedzené splnomocnenie medzi ţalobkyňou a ţalovaným 1/ a neznamenajú ani určenie plnej moci, pretoţe z obsahu čl. 4 vyplýva len súhlas ţalobkyne k predaju. Predmetná kúpna zmluva zo dňa 10.10.1997, ktorým odpredával ţalovaný 1/ nehnuteľnosť ţalobkyne nezodpovedá obsahu čl. 9 záloţnej zmluvy dohodnutého medzi ţalobkyňou a ţalovaným 1/, teda predmetná nehnuteľnosť nebola predaná spôsobom dohodnutým medzi účastníkmi pôvodne zmluvného vzťahu (na základe zmluvy o úvere a záloţnej zmluvy medzi ţalobkyňou a ţalovaným 1/) a nehnuteľnosť predal niekto, kto nebol oprávnený ju predať, pričom nehnuteľnosť bola predaná v rozpore s podmienkami dohodnutými pre výkon záloţného práva medzi ţalobkyňou a ţalovaným 1/. Neplatnosť zmluvy zo dňa 10.10.1997 má za následok, ţe následne ţalovaní 3/ a 4/ sa nestali vlastníkmi predmetných nehnuteľností a ako nevlastníci nemohli previesť vlastníctvo na ďalšie osoby a tie vykonať ďalšie prevody. Pokiaľ ţalovaní v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľov (ţalovaných). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide 15 2 Cdo 144/2014 vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/20101, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaní neopodstatnene namietali, ţe v konaní im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalovaní 4/, 5/, 7/, 8/ a 9/ neboli v dovolacom konaní úspešní. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalobkyni a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila vo výške 1 663,82 € za dva úkony právnej sluţby, a to prevzatie a vyjadrenie k dovolaniu ako aj náhradu hotových výdavkov a DPH. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších 16 2 Cdo 144/2014 stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

1. júla 2013 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1, vychádzajúc zo základu 132 775,68 € (hodnota nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy), kde jeden úkon právnej sluţby činí 685,49 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € a 20 % DPH (t. j. 138,66 €), čo predstavuje spolu 831,96 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2015 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová