Najvyšší súd 2 Cdo 382/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. U., bývajúci R., proti ţalovanému : Krajský súd v Žiline, so s

antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či určité konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Antidiskriminačný zákon kladie dôraz na dôvod diskriminácie, čo znamená, ţe k porušeniu zákazu diskriminácie, resp. porušeniu dodrţania zásady rovnakého zaobchádzania môţe dôjsť len konaním vedeným z niektorých dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákone. Nie je pritom vylúčené, aby osoba bola diskriminovaná kumulatívne z viacerých dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákone (napr. z dôvodu pohlavia a z dôvodu príslušnosti k etnickej skupine alebo z dôvodu pohlavia a veku, alebo z dôvodu sexuálnej orientácie a veku a pod.). Len ťaţko však moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať za diskriminačné konanie ţalovaného, ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá mala byť v prípade ţalobcu vedená iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca. S poukazom na vyššie uvedené návrh ţalobcu v časti o zaplatenie 370,39 € ako nedôvodný zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom z

1. júla 2013 č. k. 14 Co 187/2013-139 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Dáva za pravdu ţalobcovi, ţe pokiaľ jeho nároky 3 2 Cdo 382/2013 vyplývajúce z protiústavného zákona týkajúce sa mzdy neboli vyplatené, je povinnosťou platiteľa mzdy po konštatovaní neústavnosti zákona mzdové nároky ţalobcovi vyplatiť. Ţalovaný ako platiteľ mzdy však nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto bola zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej činnosti ţalovaného. Škodu v skutočnosti spôsobil štát. Pri realizácii takejto náhrady však nie je pasívne legitimovaný ţalovaný. Rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje vrátane rozhodnutia o trovách konania argumentačne náleţite zdôvodnené. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Namietal, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti odôvodnenia je v zásade len spojením citácie právnych noriem (prípadne maximálne ich všeobecného výkladu) a konštatácií súdu, bez vymedzenia východísk, či konkrétnych úvah, ktoré okresný súd viedli k dotknutým konštatáciám. Napríklad konštatovanie, ţe právnu argumentáciu v bodoch II. A a II. B v návrhu povaţuje za irelevantné. Odvolací súd sa síce (opätovne) stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ale svoje predchádzajúce stanovisko doplnil o (významné) konštatovanie, ţe zákon (zrejme § 77 ods. 1 písm.c/ zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom v roku 2007 a 2008, keďţe ţiadne označenie právneho predpisu či zákonného ustanovenia neuvádza), bol protiústavný. Uvedené zakladá značnú protirečivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Na jednej strane sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu (vrátane napríklad konštatovania, ţe právna argumentácia v bodoch II. A a II. B, t. j. práve argumentácia o protiústavnosti povaţuje za irelevantnú), na strane druhej súčasne výslovne protiústavnosť konštatuje. Bez ohľadu na uvedenú rozpornosť odvolací súd však ďalej nevysvetlil, osobitne v spojení so zásadnou právnou námietkou (obsiahnutou uţ v prvotnom návrhu časť II. A a B), prečo nie je moţné priznať nárok majúci základ v ustanoveniach ústavy. Zároveň púhou konštatáciou, bez akejkoľvek úvahy, je záver o tom, ţe „pri realizácii takejto náhrady však nie je odporca pasívne legitimovaný“. Následné vytknutie, ţe zrejme neporozumel odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu, hoci je právne vzdelaný, povaţuje za nie celkom primerané významu súdneho rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd na jednej strane „volá“ po stručnosti odôvodnenia na strane druhej zbytočne obšírne, takmer doslovne, prepisuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a tieţ odvolanie. V podstate nad rámec dovolacieho konania, ktoré sa týka námietky odňatia moţnosti konať pred súdom, opakovane poukazuje, ţe z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je nepochybné, ţe súd môţe (vo význame musí) konať (aj) iba na základe ústavy a v jej 4 2 Cdo 382/2013 medziach, čiţe aplikácia jednotlivých právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR, čo napokon jednoznačne vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Judikatúra Ústavného súdu SR rovnako jednoznačne zadefinovala povinnosť všeobecných súdov poskytovať ochranu nielen zákonnosti ale prioritne aj ústavnosti. Nedostatkom odôvodnenia trpia aj jeho časti týkajúce sa náhrady trov konania. Okresný súd vôbec neuviedol, akou úvahou sa riadil pri aplikácii § 142 ods. 2 O.s.p. a odvolací súd uvedené vyhodnotil ako argumentačne náleţité. Je nepochybné, ţe postupom a rozhodnutím súdov oboch stupňov došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, konkrétne jeho neoddeliteľnej súčasti – práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe povaţuje rozhodnutie tak súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, ktorými došlo k právoplatnému zamietnutiu ţaloby v časti o zaplatenie 370,39 € za vecne správne – odkazuje na vyjadrenie vo veci zo dňa
2. mája 2011, na obsahu ktorého argumentačne trvá. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť 5 2 Cdo 382/2013 správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

§ 238ods.

1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4.

§ 238ods.

5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V danej veci bolo dovolaním ţalobcu napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení v sume 370,39 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby, t. j. 24. septembra 2010 bola v zmysle Nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. stanovená na sumu 307,70 € a jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

uvedeného ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či 6 2 Cdo 382/2013 konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. 7 2 Cdo 382/2013 Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ţalobca namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva aj z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007) pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené 8 2 Cdo 382/2013 v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z

1. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
2. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. 9 2 Cdo 382/2013 Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ustanovenie § 77 ods. 1 po novele zákonom č. 517/2008 Z.z. nadobudlo účinnosť aţ 1.1.2009, a teda ţalovaný mal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi hneď v nasledujúcom prvom výplatnom termíne, teda najneskôr do
3. januára
4. Za obdobie do
5. januára 2009 preto ţalovaný nemohol byť v omeškaní, pretoţe dovtedy platná právna úprava neumoţňovala vyplatenie ďalších platov ţalobcovi. Ţalovaný nemal povinnosť vyplatiť ďalšie platy ţalobcovi v období pred novelou ustanovenia § 77 ods. 1 písm.c/ zákona o sudcoch a prísediacich, pretoţe mu to zákon neumoţňoval. Nárok ţalobcu poţadovať úroky z omeškania v sume 370,39 € za obdobie od 9.6.2007 do 15.1.2009 je preto nedôvodný. Právnu argumentáciu ţalobcu uvádzanú v bode II. A a B návrhu na začatie konania týkajúcu sa porušenia princípu rovnosti, diskriminácie, porušenia zásady prezumpcie neviny a zákazu duplicitného potrestania povaţovali za irelevantnú vo vzťahu k uplatňovanému nároku titulom úrokov z omeškania. Uviedli, ţe pri uplatnení nárokov vyplývajúcich z nedodrţania zásady rovnosti rovnakého zaobchádzania, resp. nárokov vyplývajúcich z diskriminácie

antidiskriminačného zákona a pri posúdení, či určité konanie bolo alebo nebolo diskriminačné, resp. či ním bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania sa kladie dôraz na dôvod diskriminácie uvedený v § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Určité konanie je moţné posúdiť ako antidiskriminačné len vtedy, ak k nemu došlo z niektorých dôvodov uvedených v tomto ustanovení. Len ťaţko však moţno prima facie, teda na prvý pohľad povaţovať za diskriminačné konanie ţalovaného, ktorý vykonáva svoju činnosť v zmysle zákona a ktorá mala byť v prípade ţalobcu vedená iným spôsobom ako to tvrdil ţalobca. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu). Doplnil, ţe ţalovaný ako platiteľ mzdy nezadrţal svojvoľne platbu mzdy pre ţalobcu, ale táto bola zadrţaná na základe hoci neústavného ale vtedy platného zákona. Uplatňované úroky z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku toho, ţe zadrţanú mzdu nemohol vo výplatnom termíne zrealizovať. Táto „škoda“ však nevznikla zo svojvoľnej činnosti ţalovaného, túto v skutočnosti spôsobil štát, pri realizácii takejto náhrady však nie je pasívne legitimovaným ţalovaný. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je 10 2 Cdo 382/2013 činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 5 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 11 2 Cdo 382/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. novembra 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová