písm.f/ O.s.p., nakoľko v konaní došlo k vadám, pretoţe sa ţalobcovi 3/ ako účastníkovi konania postupom odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Ţalobca 3/ povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné pre nedostatok jeho odôvodnenia, čím došlo k odňatiu moţnosti ako účastníka konania konať pred súdom. Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil len na doslovné a mechanické prepísanie odôvodnenia svojho skoršieho rozhodnutia, a to rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.4.2010 sp. zn. 9 Co 230/09-459, ktoré bolo následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012 sp. zn. 2 Cdo 171/2011 zrušené, vrátane rozhodnutia prvostupňového súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia po neúplnom opísaní skutočností tvrdených ţalobcom 3/ ďalej týmito jeho argumentmi nezaoberal, pričom podľa ţalobcu 3/ išlo o argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce, teda išlo o argumenty relevantné a konkrétne, a bolo teda povinnosťou súdu dôsledne sa s kaţdým týmto argumentom vysporiadať a poskytnúť ţalobcovi 3/ jasnú, zrozumiteľnú a konkrétnu odpoveď. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje odpoveď odvolacieho súdu na tieto relevantné argumenty ţalobcu 3/ obsiahnuté v jeho odvolaní : 1/ Nevysporiadanie sa súdu prvého stupňa na začiatku konania s prejudiciálnou otázkou, či navrhované riešenie ţalobcov je zlepšovacím návrhom, ak áno, či došlo k jeho vyuţitiu u ţalovanej. 2/ Nedostatočné odôvodnenie ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so spornosťou toho, či bol ţalovanou vyuţívaný zlepšovací návrh X. alebo nie. 3/ Neodstránením nepresvedčivých (rozpor medzi výsledkom vykonaného dôkazu a vyhodnotenia tohto výsledku súdom) a nesprávnych záverov súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal ţalobca 3/ vo svojom odvolaní („zo znaleckých posudkov jednoznačne vyplývalo, ţe ZN nebol odporcom vyuţívaný“, „iné dôkazy preukazujúce tvrdenia ţalobcov neboli predloţené“, atď.). 4/ Nevysporiadanie sa súdu prvého stupňa so ţalobcom 3/ namietanými a preukázanými nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, a to ţe znalec z dôvodu svojej nekvalifikovanosti na posúdenie vyuţívania riešenia navrhovaného v Z. vychádzal z porovnania receptúr 4 2 Cdo 284/2013 a konštatoval, ţe ţalovaná nevyuţila ani jednu z receptúr vyuţívanú S., pričom znalec nevedel vysvetliť, v čom nie sú zhodné. Sám znalec tieţ spochybnil uvedený záver, keď na otázku ţalobcu 3/ odpovedal tak, ţe chránené zlepšovacím návrhom je sklo a nie výrobný postup. 5/ Nevysporiadanie sa súdu prvého stupňa s obsahom písomných stanovísk ţalobcov k znaleckému posudku S., jeho odpovediam ktoré uviedol v rámci jeho výsluchu ako aj predchádzajúcim rozhodnutiam súdu a taktieţ nedostatočné, nezrozumiteľné a vadné vyhodnotenie vykonaných dôkazov a z nich plynúcich skutkových zistení, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplývajú a následne tomu nezodpovedajúce právne posúdenie veci. Navrhol, aby dovolací súd podľa ustanovenia § 243b O.s.p. zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je „klasickou“ treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. V danom prípade ale dovolanie ţalobcu 3/ nie je prípustné. Je tomu tak preto, ţe dovolaním ţalobcu 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci síce rozhodoval, avšak nevyslovil právny názor (zrušoval rozhodnutia súdov niţších stupňov z procesných dôvodov), ktorým by boli súdy viazané, a od ktorého by sa prípadne mohli odchýliť (§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.). Za tohto procesného stavu (kedy dovolanie nie je prípustné) Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený (ex oficio) v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. prihliadať len na vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada však na tzv. iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani na dôvody, pre ktoré 5 2 Cdo 284/2013 by rozhodnutie spočívalo prípadne na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p.). Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. 6 2 Cdo 284/2013 Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenom na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe súdy sa nedostatočne zaoberali (nevysporiadali) s jeho námietkami v konaní, ktoré povaţoval za relevantné vo veci a na ktoré v obsahu odvolania i dovolania výslovne upozornil. Pokiaľ ţalobca 3/ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj 7 2 Cdo 284/2013 laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (
potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. 8 2 Cdo 284/2013 Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe nevyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe posudzovaná prihláška pod číslom Z. nespĺňa všetky zákonné znaky zlepšovacieho návrhu v zmysle § 58 zákona č. 84/1972 Zb., keď ţalovaná nepouţila riešenia obsiahnuté v posudzovanej prihláške zlepšovacieho návrhu a preto nemohla dosiahnuť ţiaden spoločenský prospech. Ţalobcom teda nemohol vzniknúť nárok na odmenu v zmysle § 116 zákona č. 84/1972 Zb. Pokiaľ ţalobca 3/ zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. (t. j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záveroch pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania sama osebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali ţalobu za nedôvodne podanú. Tým zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu dovolateľa (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalobcu 3/ z jeho uhla pohľadu). Všetkým týmto otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre záver súdu o nedôvodnosti podanej ţaloby s cieľom zdôrazniť ich správnosť sa osobitne venoval v odôvodnení aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa aj s jeho skutkovými zisteniami, preto boli dané podmienky pre postup v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Doplnením dôvodov na zdôraznenie správnosti odvolací súd len posilnil argumentačnú stránku rozsudku súdu prvého stupňa v podmienkach prejednávaného prípadu (aj z pohľadu odvolacích námietok uplatnených ţalobcom 3/ a ich primeraným zodpovedaním), dovolací súd preto nemohol prisvedčiť dôvodnosti námietok dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí (§ 157 ods. 2 O.s.p.), o ich nepreskúmateľnosti a porušení jeho základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. V rozpore s právom na spravodlivý proces totiţ nie je, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku stručne odôvodní svoje rozhodnutie tým, ţe prevezme odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ak je zrejmé, ţe sa skutočne vysporiadal so všetkými dôleţitými otázkami (obdobne napr. Hell proti Fínsku rozsudok z 19. decembra 1997 č. 20772/92 a iné). Účastník konania nedisponuje právom, podľa ktorého by bol súd povinný zdôvodniť rozhodnutie podľa jeho predstáv. Súdna prax sa zhodla na tom, ţe právnym posúdením veci 9 2 Cdo 284/2013 sa neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca 3/ neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu 3/ nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe ţalobca 3/ nebol v dovolacom konaní procesne úspešný a nevzniklo mu právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.