← Slovensko

o neplatnosť kúpnej zmluvy

Najvyšší súd 2 Cdo 228/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. K., nar. X., bývajúceho v S.S. 2/ J. K., nar. X., bývajúceho v S.S. 3/ M. I., bývajúcej v S., 4/ PaedDr. A. B., bývajúcej v S. 5/ Ing. Š. V., bývajúceho v S., 6/ Ing. J. V., bývajúceho v S., 7/ M. Š., bývajúcej v S., 8/ A. K., bývajúcej v S., zastúpení JUDr. P. P., advokátom v S., 9/ A. D., bývajúceho v M., 10/ P. D., bývajúceho v M., 11/ V. Š., bývajúcej v Ţ., 12/ M. D., bývajúceho v B., 13/ J. K., bývajúcej v P., 14/ I. N., bývajúca v L., 15/ J. S., bývajúcej v N. 16/ J. M., bývajúcej v M., 17/ V. Š., bývajúcej v S., 18/ P. D., bývajúceho V., proti ţalovaným 1/ K. L., bývajúcej V. 2/ W. S., spol. s.r.o., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. R. B., advokátom v P., o neplatnosť kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 13 C 806/2002, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 8/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21.mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Prešove z

  1. mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007, zru šu j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Poprad rozsudkom z
  2. septembra 2007, č.k. 13 C 806/2002-830 ţalobu ţalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej
  3. novembra 1992 medzi ţalovanou 1/ ako predávajúcou a ţalovanou 2/ ako kupujúcim zamietol. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení z
  4. decembra 2005, sp.zn. 7 Co 154/2005, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Poprad zo
  5. júna 2005, č.k. 13 C 806/2002-582, prvostupňový súd skúmal, či boli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prevedeným napadnutou kúpnou zmluvou vydrţaním v prospech ţalovanej 2/. Darovacia zmluva medzi neb. T. V. a ţalovanou 1/ bola uzavretá
  6. júna 1991, pričom ţalovaná 1/ začala s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou, o čom svedčí aj skutočnosť, ţe prostredníctvom 2 Cdo 228/2009 2 svojho zaťa poţiadala o vydanie pôdy od PD D. (napr. č.l. 214 a nasl.), pri jednaniach s JUDr. F., vtedy zástupcom ţalovanej 2/, vystupovala ako vlastníčka týchto pozemkov. Následne ţalovaná 1/
  7. novembra 1992 uzavrela kúpnu zmluvu so ţalovanou 2/, ktorou naňho previedla nehnuteľnosti darované neb. T. V.. Súd skúmal oprávnenosť drţby - dobromyseľnosť drţiteľa o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, a to tak voči ţalovanej 1/, ako aj voči ţalovanej 2/. Skúmal, či ţalovaná 1/ mohla vedieť, ţe darovacia zmluva, ktorú uzatvárala s neb. T. V., by mohla byť (absolútne) neplatným právnym úkonom z dôvodu duševnej poruchy menovanej, ktorá ju činí nespôsobilou na právne úkony, najmä s ohľadom na rozsudok Okresného súdu Poprad z
  8. januára 2002, č.k. 9 C 1592/1998-
  9. Výsluchom svedkov zistil, ţe ţiaden z nich nemal pochybnosti o tom, ţe by neb. T. V. mala trpieť na duševnú poruchu, ktorá by jej bránila chápať význam právnych úkonov . Vedela sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva, navonok sa neprejavovala ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka neb. T. V., MUDr. R. K., sa vyjadrila, ţe neb. T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými poruchami, a ona nikdy neuvaţovala, ţe by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Na základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel k záveru, ţe rozsah duševných zmien neb. T. V. nemusel byť pri beţnej komunikácii postrehnuteľný. Ţalovaná 2/ sa drţby ujala odo dňa uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy, t.j. od
  10. novembra 1992 s tým, ţe nehnuteľnosti kupovala od ţalovanej 1/ ako od vlastníčky na základe predloţeného listu vlastníctva. Od uzavretia zmluvy sa správala ako vlastníčka. Uţ v decembri 1992 poţiadala o udelenie súhlasu k pouţitiu poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely (stavebné - rozšírenia areálu) a aj inak nakladala s pozemkami ako s vlastnými, platila z nich daň z nehnuteľností, rokovala s PD D. o uţívaní pozemkov, na ktorých ešte nemohla realizovať stavebné práce (napr. čl. 283, 289 a nasl.). Ţalobcovia vyzvali ţalovanú 2/ listom z
  11. augusta 2002, ku ktorému pripojili právoplatné rozsudky vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 9 C 1592/
  12. Ešte pred zaslaním listu ţalobcovia rokovali v lete 2002 so zástupkyňou ţalovanej 2/. Súd uzavrel, ţe do doby oprávnenej drţby pozemkov ţalovanou 2/ moţno započítať dobu, po ktorú pozemky oprávnene drţala ţalovaná 1/, a teda desaťročná vydrţacia doba ustanovená § 134 ods. 1 O.z. pre vydrţanie nehnuteľnosti uplynula
  13. júna 2001 (
  14. júna 1991 uzavreli neb. T. V. a ţalovaná 1/ darovaciu zmluvu), momentom ktorým sa ţalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydrţaním . Vzhľadom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydrţaním ţalovanou 2/, nie je zo strany 2 Cdo 228/2009 3 ţalobcov preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe. O trovách konania rozhodol súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  15. mája 2008, sp.zn. 11 Co 100/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne vo výroku rozsudku pripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., s tým, ţe za otázku zásadného právneho významu povaţoval otázku, či spor medzi ţalobcami a ţalovanou 1/ o platnosť darovacej zmluvy, ktorá časovo predchádzala napadnutej kúpnej zmluve ohľadom tej istej nehnuteľnosti uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, mal vplyv na dobromyseľnosť drţby ţalovanej 2/, ak o tomto spore mala počas plynutia vydrţacej doby vedomosť. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade ţalovaná 2/ predmetnú nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva vydrţaním. Nie je teda daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, pretoţe právne postavenie ţalobcov by sa ani v prípade opačného rozhodnutia nijako nezmenilo. Za začiatok plynutia vydrţacej doby však povaţoval nie deň uzatvorenia darovacej zmluvy medzi neb. T. V. a ţalovanou 1/, t.j.
  16. jún 1991, ale aţ moment registrácie tejto zmluvy, t.j.
  17. apríl
  18. Ţalovaná 1/ drţala nehnuteľnosť aţ do
  19. augusta 1993, kedy bol povolený vklad kúpnej zmluvy, ktorou previedla nehnuteľnosti na ţalovanú 2/, tzn. ţe vydrţacia doba uplynula
  20. apríla
  21. Ţaloba ţalobcov v tu prejednávanej veci bola podaná
  22. novembra 2002, teda po uplynutí uvedenej doby. Súd nemal pochybnosti o dobromyseľnosti drţby oboch ţalovaných. Osoba, ktorá je zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti v príslušnej evidencii, nemôţe pochybovať o oprávnenosti svojej drţby a ani o tom, ţe je vlastníkom tejto nehnuteľnosti aţ do momentu, kedy je preukázaný opak. Existencia sporu o platnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi T. V. a ţalovanou 1/ nemohla spochybniť oprávnenosť jeho drţby ako vlastníka nehnuteľnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd samostatným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 8/. Ţiadali napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalovaná 1/ uzavrela darovaciu zmluvu vo svoj prospech s jasným úmyslom obísť ostatných dedičov (vtedy ešte ţijúcej T. V., zomr. X.), a to aj v dôsledku rodinných rozporov medzi nimi. Ţalobcovia 1/ aţ 8/ ešte za ţivota neb. T. V. podnikli kroky, ktoré jasne vyjadrovali ich postoj. M. K.
  23. februára 1992 adresovala Štátnemu notárstvu ţiadosť o vyrovnanie dedičských podielov, 2 Cdo 228/2009 4 JUDr. J. S. sa
  24. októbra 1992 u T. V. doţadoval vyrovnania dedičských podielov, M. K. podala obdobnú ţiadosť na Okresný súd Poprad
  25. augusta 1993 s tým, ţe ju sestra - ţalovaná 1/ na základe darovacej zmluvy ukrátila na jej dedičských právach. Je teda jednoznačné, ţe ţalovaná 1/ nebola a ani nemohla byť dobromyseľná ani pri uzavretí darovacej zmluvy, a ani kúpnej zmluvy v dobe, keď sa ďalší dedičia doţadovali svojich nárokov. Ţalovaná 2/ (resp. jej právny predchodca - T) bola ešte pred výzvou JUDr. K., zástupcu ţalobcov, z
  26. augusta 2002 oboznámená s problémami vo veci, a to písomne i osobne, čo v konaní preukázali. V marci 1998 s JUDr. S., právnou zástupkyňou ţalovanej 2/, osobne rokovali Ing. J. V., R. B. a Ing. Š. V.. Počas konania vedeného na Okresnom súde Poprad sp.zn. 9 C 1592/98 a po jeho právoplatnom skončení bol JUDr. S. odovzdaný rozsudok z
  27. januára 2002 v tejto veci spolu so znaleckým posudkom MUDr. L. o zdravotnom stave T. V., čo čiastočne potvrdila nielen právna zástupkyňa ţalovanej 2/ vo výpovedi na pojednávaní konanom
  28. septembra 2003 a
  29. apríla 2003, ale aj ďalší svedkovia. Stanovisko okresného súdu, ţe len písomný kontakt je právne relevantný pre posúdenie dobromyseľnosti dotknutej osoby, je právne nepodloţený. Ani u ţalovanej 1/ a ani u ţalovanej 2/ neboli splnené podmienky pre vydrţanie nehnuteľností prevedených napadnutou kúpnou zmluvou. Rozhodnutiami vo veci boli porušené Čl. 20 a Čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. Ţalovaná 1/ sa vo svojom písomnom vyjadrení stotoţnila s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku. Oba súdy správne vyhodnotili výpovede svedkov, ale aj ţalobcov aj ţalovaných. Ţalovaná 2/ navrhla dovolanie ţalobcov 1/ aţ 8/ zamietnuť. V dovolaní nie je namietaná ţiadna skutočnosť, ktorá by súvisela s dovolacou otázkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku 2 Cdo 228/2009 5 svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolací súd sa predovšetkým zameral na niektoré procesné otázky významné z hľadiska rozhodovania o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 8/ s ohľadom na § 238 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, keď toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. V zmysle ustálenej súdnej praxe treba pod pojmom rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu chápať rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú právnu otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Uvedené oprávnenie odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a musí vychádzať z prísneho rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania najmä neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky. Odvolací súd musí v odôvodnení rozhodnutia bliţšie vysvetliť svoj myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, uviesť, ktorú normu hmotného práva aplikoval na daný skutkový stav, a z akého dôvodu. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania nesmie ani v zákonom vymedzenom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd. Odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa § 238 ods. 3 O.s.p. osobitný význam, pretoţe účastník (dovolateľ) je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve a len práve v konkrétne vymedzenej právnej otázke, pre ktorú bolo dovolanie prípustné. Odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania by mal odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci 2 Cdo 228/2009 6 samej. Ak odvolací súd spomedzi viacerých, v konaní do úvahy prichádzajúcich alebo účastníkmi vyslovených právnych názorov zvolil len jeden, musí dostatočne vysvetliť, prečo ho povaţoval za správny a prečo iný názor neprijal. Vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo v danej veci pripustené dovolanie, ktorou bola otázka vplyvu dosiaľ právoplatne neskončeného súdneho konania o vyslovenie (absolútnej) neplatnosti úkonu, ktorým neskoršia predávajúca (ţalovaná 1/) nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, na dobromyseľnosť drţby jednak jej, a tieţ jej právneho nástupcu, neskoršieho kupujúceho (ţalovaná 2/), pre potreby posúdenia moţnosti vydrţania predmetných nehnuteľností. V prejednávanej veci odvolací súd jasne neuviedol, k akým záverom dospel pri riešení otázky zásadného právneho významu, o ktorú oprel prípustnosť dovolania. Najmä sa nezaoberal dopadom vedomosti ţalovanej 2/ o trvajúcom spore o neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi neb. T. V. a ţalovanou 1/ na dobromyseľnosť drţby nehnuteľnosti ţalovanou 2/. Odvolací súd len konštatoval, ţe fyzická osoba, ktorá je zapísaná ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, nemôţe pochybovať o oprávnenosti svojej drţby a ani o tom, ţe je vlastníkom tejto nehnuteľnosti aţ do momentu, kedy je preukázaný opak. Z toho vyvodil, ţe ak počas vedenia sporu o neplatnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi T. V. a ţalovanou 1/ bola ţalovaná 2/ evidovaná ako vlastníčka tejto nehnuteľnosti, existencia tohto sporu nemohla spochybniť oprávnenosť jej drţby ako vlastníčky nehnuteľnosti. Keďţe odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na poloţenú dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje rozsah preskúmavania dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto rozsahu. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenţe znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku, ale sa ňou vo svojom rozhodnutí aj zaoberať a predloţiť ním odôvodnený právny záver. Dovolací súd len preskúmava správnosť a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd sa následne svojím právnym názorom buď stotoţní s názorom odvolacieho súdu (dovolanie zamietne), alebo zaujme opačné stanovisko (napadnuté rozhodnutie zruší alebo zmení). Nemôţe však sám túto otázku riešiť. Pokiaľ odvolací súd nevysloví právny názor, ktorým zodpovedá celú dovolaciu 2 Cdo 228/2009 7 otázku, trpí jeho rozhodnutie inou vadou spočívajúcou v nedostatku, respektíve nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia. Takéto rozhodnutie je v rozpore s právami účastníka konania a zakladá tzv. inú vadu rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Navyše v prejednávanom prípade dovolacia otázka nie je ani tak otázkou právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, ale je otázkou skutkovou, ktorej riešenie vţdy znášajú súdy v základnom konaní. S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p., § 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  30. septembra 2010 JUDr. Martin V l a d i k , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.