Z konaní odporcu, ktoré navrhovateľ označil za hrubé porušenie dobrých mravov odporcom, súd prvého stupňa za nemorálne povaţoval iba to, ţe tento ţiadal od svedka P., aby mu išiel svedčiť, ţe navrhovateľ rozkráda ryby, za situácie, keď vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by sa navrhovateľ mal takéhoto konania dopustiť. Preto dospel k záveru, ţe toto konanie samo osebe ani v spojení s prípadnými tvrdeniami odporcu iným bliţšie neznámym osobám, ţe navrhovateľ nemal byť vlastníkom rôznych vecí a pozemkov na F., navyše posudzované v kontexte s konaním navrhovateľa a jeho blízkych príbuzných proti odporcovi, resp. jeho blízkej priateľke, vykazujúcich podstatne vyšší stupeň spoločensky neţiaduceho konania (výslovne protiprávne konanie charakteru trestných činov), keď nepochybne tu bolo vzájomné osočovanie sa zo zavinenia problémov druţstva P., nenapĺňa v danej veci pojem hrubého porušenia dobrých mravov a podľa názoru súdu mohlo ísť iba o menej významné porušenie. Preto návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo
To, ţe by sa mal navrhovateľ dopúšťať krádeţe rýb, sa ničím nepreukázalo. Aj ďalšie konanie odporcu, ktoré mal odvolací súd preukázané z pripojeného spisového materiálu č. O., ktorým síce bolo trestné stíhanie pre trestný čin krádeţe voči obvinenému odporcovi zastavené, no bolo to len z dôvodu, ţe výška spôsobenej škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, nenaplnila skutkovú podstatu trestného činu, povaţoval 5 Cdo 67/2010 4 odvolací súd za hrubé porušenie dobrých mravov. Navyše, keď konania, ktorých sa dopustil odporca, by bolo moţné kvalifikovať ako priestupok, ale vzhľadom na dobu od spáchania skutku, tento uţ nebolo moţné postúpiť v zmysle § 171 ods. l Trestného poriadku na prejednanie príslušným orgánom, preto orgán činný v trestnom konaní odkázal navrhovateľa ako poškodeného s právom na náhradu škody na občiansko-právne konanie. Z uvedených dôvodov aj toto konanie odporcu posúdil odvolací súd ako hrubé porušenie dobrých mravov voči darcovi, skutkovo naplňujúce
Preto podľa § 220 ods. l O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporcu rozsudkom z 30. júna 2008 sp. zn. 5 Cdo 72/2008 (v poradí druhým) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie Uviedol, ţe pokiaľ odvolací súd hodnotil v odôvodnení svojho písomného vyhotovenia rozhodnutia výpovede „svedkov“, ktorých však sám ako svedkov nevypočul a rozhodnutie súdu prvého stupňa aj na základe týchto dôkazov zmenil a návrhu vyhovel, zaťaţil konanie tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. K námietke dovolateľa, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) uviedol, ţe napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad. Napriek tejto skutočnosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môţe domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, ţe tým hrubo porušuje dobré mravy. Vyslovil záver, ţe pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného moţno povaţovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, ţe treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Uviedol, ţe pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Vyslovil, ţe odvolací súd v zmysle týchto zásad vec neposudzoval, keď bral do úvahy len výroky odporcu 5 Cdo 67/2010 5 bez toho, aby prihliadol na správanie sa navrhovateľa voči nemu. Povaţoval nabádanie M. P. odporcom, aby išiel svedčiť, ţe navrhovateľ sa mal dopúšťať krádeţe rýb, za skutok takej intenzity, ktorý napĺňa
Občianskeho zákonníka bez toho, aby v zmysle uvedených zásad vyhodnotil stupeň intenzity takéhoto správania sa odporcu v nadväznosti na okolnosti daného prípadu. V odôvodnení svojho rozhodnutia ani bliţšie neodôvodnil, prečo povaţoval takéto správanie sa odporcu za hrubé porušenie dobrých mravov. V tejto súvislosti ďalej uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý takéto konanie povaţoval len za najviac nemorálne, vo väčšej miere zodpovedá uvedených zásadám hodnotenia splnenia zákonných podmienok na vrátenie daru v zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Aj ďalšie konanie odporcu, ktoré mal odvolací súd preukázané z pripojeného spisového materiálu č. O., ktorým bolo trestné stíhanie pre trestný čin krádeţe voči obvinenému odporcovi zastavené, nie je moţné bez ďalšieho povaţovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Poukázal na skutočnosť, ţe samotné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v tejto časti z dôvodu nedostatku odôvodnenia nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal aj na to, ţe otázka, či boli chovaním obdarovaného hrubo porušené dobré mravy, je predovšetkým otázkou skutkovou. Pre správne zodpovedanie predmetnej otázky je preto nevyhnuté, aby v kaţdom jednotlivom prípade bolo hrubé chovanie obdarovaného nielen darcom tvrdené, ale tieţ preukázané. Takéto preukázanie skutku nevyplýva z rozhodnutia policajného orgánu (spisového materiálu č. O.), ktorým bolo trestné stíhanie pre trestný čin krádeţe, ktorého sa mal dopustiť obvinený odporca, zastavené. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
2 O.s.p. Uviedol, ţe pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd inak právne posúdil vec ako súd prvého stupňa, ktorý rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal dovolateľovi ako úspešnému účastníkovi uplatnené trovy konania. Odvolací súd o trovách konania rozhodol s poukazom na
Tým, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevyzval účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto zákonného ustanovenia vyjadrili, porušil zákon a odňal mu moţnosť konať pred súdom. Navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, ţe ohľadom trov konania dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré rozhodnutie má charakter uznesenia. 5 Cdo 67/2010 7 Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie je rozhodnutím súdu o náhrade trov konania (§ 239 ods. 3 O.s.p.), a preto procesnú prípustnosť tohto dovolania nemoţno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ak je konanie postihnuté procesnou vadou takejto povahy, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. 5 Cdo 67/2010 8 So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe nedošlo k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktoré porušenie dovolateľ povaţoval za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, ţe navrhovaným ustanovením sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bliţšie zároveň odkazuje na výklad ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého, počas konania môţe súd účastníkov uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. 5 Cdo 67/2010 9 Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému prechádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o samotnom ţalobnom návrhu, nie o návrhu o trovách konania. Je tomu tak z dôvodu, ţe rozhodnutie vo veci samej je výsledkom dokazovania a jeho hodnotenia súdom a rozhodovanie o trovách konania je ovládané zásadami, a to zásadou úspechu vo veci (§ 142, § 143, § 145 a § 146 ods. 2, § 148 a § 150 O.s.p.) a zásadou zodpovednosti za zavinenie alebo náhodou (§ 147 O.s.p). Výnimku z týchto dvoch zásad predstavuje
Z uvedeného vyplýva, ţe námietka dovolateľa o výskyte vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nie je dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky však napriek tomu dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti je potrebné zrušiť. Z ustanovenia § 150 O.s.p. vyplýva, ţe ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Výnimočnosť pouţitia tohto ustanovenia, ako aj to, v čom súd videl, ţe išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí súd náleţite odôvodniť. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
nie je moţné povaţovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú moţnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o
, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
preto nie je moţné vykladať tak, ţe je naň moţné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania o vrátenie daru) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môţe tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe ide o
výnimočné, ktoré má súdu umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam 5 Cdo 67/2010 11 jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
preto nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vţdy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tieţ okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd takto právne vec neposúdil a z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Odvolací súd výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. vzhliadal len v okolnostiach danej veci, ktoré ustálil v predmete konania (konanie o vrátenie daru). Jeho záver o dôvodnosti pouţitia ustanovenia § 150 O.s.p. vzhľadom na predmet konania, ako uţ bolo ozrejmené vyššie, nie je vecne správny. Bliţšie sa nezaoberal ani okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania podľa § 150 O.s.p., ktorými sú najmä osobné, majetkové sociálne pomery účastníkov konania. Tieto okolnosti neboli zo strany odvolacieho súdu vôbec odôvodnené, teda nebolo konkretizované, v čom ide o výnimočný prípad a aké boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska § 150 O.s.p. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom. Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňom postihnutom. Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nespočíva v skutočnosti, ako tvrdí dovolateľ, a to ţe odvolací súd mu neumoţnil vyjadriť sa k moţnému 5 Cdo 67/2010 12 inému pouţitiu ustanovenia v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p, ale v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania. Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. júna 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.