ktorej zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť
1 zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné rozumieť aj oslobodenie spod obţaloby, pričom na ţalobkyňu sa hľadí akoby čin nespáchala a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Ţalobkyňa listom zo dňa
1, 2 O.s.p. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym 3 5 Cdo 223/2014 skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods.2 O.s.p. a odvolací súd naň odkazuje v celom rozsahu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, ţe v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ak je trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obţaloby, je potrebné vychádzať z toho, ţe občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vydané. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obţaloby majú teda vţdy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obţaloby oslobodený, má v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka,,). Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Dovolací dôvod videla tieţ v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Ţalovaná v dovolaní namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo svojvoľné a arbitrárne, pretoţe odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ani s podstatnými skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci.
názoru ţalovanej na to, aby súd mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o dôvodnosti základu nároku ţalobkyne, bolo potrebné, aby boli splnené všetky tri základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to nezákonné rozhodnutie, škoda na strane ţalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pritom medzi uznesením o vznesení obvinenia a poţadovanou náhradou škody za vyplatené odmeny za zastupovanie súdnymi exekútormi a za cestovné náklady spojené so zastupovaním ţalobkyne príčinná súvislosť nebola. Tieţ namietala, ţe predmetom konania bola aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú však zákon č. 58/1969 Zb. neumoţňuje odškodniť, poukázala pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku z 31. mája 2007 sp.zn. 4Cdo 177/2005. Súd svoj záver o dôvodnosti nároku na nemajetkovú ujmu náleţite neodôvodnil a rozhodol bez toho, aby v tomto smere vykonal dokazovanie. Z týchto dôvodov
ţalobkyne rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá kritériám ustanoveným v §157 ods.2 O.s.p. a v dôsledku toho jej bola rozhodnutiami súdov odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle vady
f/ O.s.p. 4 5 Cdo 223/2014 Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale 5 5 Cdo 223/2014 sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaná namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia ţalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a zistil, ţe konanie bolo touto vadou zaťaţené. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ţalovaná v dovolaní tvrdila, ţe odňatie jej moţnosti konať pred súdom spočívalo v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho nepreskúmateľnosti, pretoţe krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska rozhodovania o základe prejednávaného nároku na náhradu škody. 6 5 Cdo 223/2014 Dovolací súd uvádza, ţe k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môţe dôjsť aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho rozhodnutia (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia), jeho obsahovej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo pre nedostatok dôvodov (arbitrárnosti), zakladajúcej jeho nepreskúmateľnosť. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom (§ 1 a § 157 ods.2 O.s.p.), spravidla vţdy dochádza k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (právo na presvedčivé súdne rozhodnutie). Vydanie takéhoto rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môţe sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo 7 5 Cdo 223/2014 nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v odvolacom a dovolacom konaní náleţite argumentovať. V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s pouţitím § 219 ods. 2 O.s.p. odkáţe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náleţitostiam § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ to tak nie je, zaťaţí konanie vadou
f/ O.s.p. bez ďalšieho a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za preskúmateľné a správne. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe tak rozhodnutie odvolacieho súdu ako ani rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pričom ani neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol tzv. medzitýmnym rozsudkom o tom, ţe základ nároku ţalobkyne je daný, bez toho, aby sa zaoberal a vysporiadal so základnými otázkami rozhodnými pre správne posúdenie veci. Odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil
1 O.s.p. a v celom rozsahu naň
2 O.s.p. poukázal, hoci neobsahovalo náleţitosti rozsudku v zmysle § 157 ods.2 O.s.p., pričom sa dôsledne nezaoberal odvolacími námietkami ţalovanej a preto aj jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. 9 5 Cdo 223/2014 V zmysle § 152 ods.2 O.s.p. súd môţe vo veci rozhodnúť aj medzitýmnym rozsudkom, pokiaľ to povaţuje za účelné, musí však rozhodnúť o celom základe prejednávanej veci nielen o určitej čiastkovej otázke sporu. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, opodstatnený, t.j. či ţaloba bola podaná dôvodne. Rozhodnutie touto formou rozsudku tak prichádza do úvahy napríklad aj v sporoch o náhradu škody, kde je moţné a hospodárne najskôr samostatne rozhodnúť o právnom a skutkovom základe veci - zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú škodu a aţ následne o výške tohto záväzku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Pri ţalobách o náhradu škody tak pod základom nároku je potrebné rozumieť posúdenie otázok subjektu škodcu a poškodeného, protiprávnosť konania, existenciu škody a príčinnej súvislosti prípadne zavinenia ţalovaného, spoluzavinenia ţalobcu či premlčania. Medzitýmnym rozsudkom v spore o náhradu škody súd musí rozhodnúť o všetkých predpokladoch zakladajúcich zodpovednosť ţalovaného za spôsobenú škodu, nielen o určitej spornej skutkovej či právnej otázke týkajúcej sa ţalobného nároku, pretoţe týmto rozsudkom súd prakticky rozhodne o dôvodnosti celej podanej ţaloby. Pre konštatáciu zodpovednosti ţalovaného medzitýmnym rozsudkom súdu preto nepostačuje len posúdenie protiprávnosti konania ţalovaného, pretoţe ide len o jeden z viacerých predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú škodu. Okrem toho aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, musí byť z neho zrejmé, o akom základe rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov rozhodol a ako vec právne posúdil. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne uţ len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní uţ nemôţe posudzovať otázky týkajúce sa samotného základu nároku, ktoré majú a musia byť vyriešené v medzitýmnom rozsudku. V prejednávanej veci predpokladom takéhoto výroku rozhodnutia súdu malo byť posúdenie všetkých podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi, ktorými vo veci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem samotného nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia či zmeny pre nezákonnosť, sú 1/existencia škody ako majetkovej ujmy a 2/ príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Pre rozhodnutie o základe nároku a vyslovenie dôvodnosti podanej ţaloby v tejto 10 5 Cdo 223/2014 veci teda nepostačuje len samotné konštatovanie, ţe ţalobkyňa bola spod obţaloby oslobodená v dôsledku čoho bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, i keď tento záver je jedným z nevyhnutých predpokladov pre rozhodovanie súdov o náhrade škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov (viď R 35/1991, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 57/2010). Súdy však v danej veci prehliadli okolnosť, ţe ţalobkyňa svoj nárok odvodzovala nielen od samotného trestného stíhania ale predovšetkým od
jej názoru nezákonného rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu. Uvedenou okolnosťou sa však súdy nezaoberali a nedali odpoveď na otázku, či predmetné rozhodnutie zakladá prípadne nezakladá nárok ţalobkyne na náhradu škody a v akej príčinnej súvislosti je uvedené rozhodnutie vo vzťahu k trestného stíhaniu a zrušeniu obţaloby. Pokiaľ za nezákonné rozhodnutie povaţovali iba uznesenie o vznesení obvinenia, potom sa súdy nevysporiadali ani s ďalšou pre spor najdôleţitejšou otázkou, a to príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a deklarovanou škodou s výnimkou trov vynaloţených ţalobkyňou na obhajobu v trestnom konaní a ostatných výdavkov v trestnom konaní. Rovnako sa súdy nezaoberali ani okolnosťou, či u ţalobkyne skutočne došlo k vzniku škody a čo ju tvorí, nezodpovedaná ostala aj otázka kauzálneho nexu medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu s akcentom na označenie skutočnej príčiny vzniku škody. Okrem uţ uvedených nedostatkov v súdnych rozhodnutiach súdy niţšieho stupňa prehliadli aj ďalšiu dôleţitú skutočnosť a to, ţe ţalobkyňa si v konaní okrem majetkovej ujmy
zákona č. 58/1969 Zb. uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
jej názoru bola dôsledkom nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozastavenia výkonu funkcie súdnej exekútorky v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 20 zákona č.58/1969 Zb. V zmysle vyššie vysvetlených zásad vydania medzitýmneho rozsudku, rozsudok súdu prvého stupňa tak znamenal aj to, ţe je daný základ nároku ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec nezaoberal. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a na základe ktorého ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. prípadne iného právneho predpisu súd tento nárok posudzoval a priznal a ani skutočnosť, čo súdy povaţovali za neoprávnený zásah do práv ţalobkyne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach. Nakoľko absentuje akékoľvek skutkové aj právne zdôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti 11 5 Cdo 223/2014 nároku ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, sú rozhodnutia súdov niţších stupňov v tejto časti absolútne nepreskúmateľné a predčasné. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nezodpovedá kritériám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods.2 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne, bolo potrebné ho zrušiť. Keďţe odvolací súd uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, hoci preto neboli splnené podmienky, a nezaoberal sa podstatnými odvolacími námietkami ţalovanej, jeho rozhodnutie nedalo odpoveď na podstatné otázky prejednávanej veci, trpí aj jeho rozhodnutie rovnakou vadou. Dovolací súd dospel k záveru, ţe procesným postupom súdov oboch niţších stupňov došlo v danom prípade k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil. Keďţe rovnakou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods.2 a 3 O.s.p.). Vzhľadom k zrušeniu napadnutých rozhodnutí sa dovolací súd uţ nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami ţalovanej. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. 12 5 Cdo 223/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.