Najvyšší súd 1Sža/11/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej v právnej veci navrhovateľa: M. S., alias S. M., alias A. R. alias M. H. alias S. M. C., narodeného X., alias X. alias X., štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len „Pakistan"), v krajine pôvodu naposledy bytom D., W., provincia P., bez cestovného dokladu, zastúpeného Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra so sídlom Kalvárska 2, Nitra v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 13.12.2014 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV zo dňa 8.12.2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/49/2014-37 zo dňa 13. januára 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/49/2014-37 zo dňa 13. januára 2015 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : 2 1Sža/11/2015 Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA11-18-039/2014-AV zo dňa 8.12. 2014, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm.
- b)a § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa s poukazom na vykonateľné rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra č. PPZ-HCP-BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 o administratívnom vyhostení a dňom 8.12.2014 ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „UPZC“) so stanovenou dĺţkou zaistenia do 8.6.2015. Krajský súd tak rozhodol potom, čo po preskúmaní navrhovateľom vznesených námietok dospel k záveru, ţe tieto neboli spôsobilé viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd zdôvodnil prečo sa nestotoţnil s námietkou nedostatočne zisteného stavu veci pričom poukázal na to, ţe odporca tak v konaní ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ako aj v konaní o zaistení navrhovateľa dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci. Navrhovateľovi po oznámení o pokračovaní konania o jeho administratívnom vyhostení oznámil začatie konania o jeho zaistení, navrhovateľa vypočul a okrem iných skutočností aj zisťoval, či existujú predpoklady, ktoré by umoţňovali aplikáciu iného (miernejšieho) opatrenia, zabezpečujúceho realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V rámci celého konania bolo preukázané, ţe navrhovateľ nedisponuje ţiadnym a teda ani cestovným dokladom, preukazujúcim jeho totoţnosť. Tieţ zistil, ţe navrhovateľ sa zdrţuje na slovenskom území bez náleţitého oprávnenia (povolenia k pobytu, víza a pod.). Navrhovateľ opakovane uvádzal, ţe na Slovensku nemá kde bývať, ţe tu nemá ţiadnych príbuzných, ţe nemá peniaze na vycestovanie. Po náleţitom poučení o moţnosti asistovaného dobrovoľného návratu o moţnosti kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom ÚNHCR navrhovateľ tak isto opakovane uvádzal, ţe nechce vyuţiť ţiadnu z týchto moţností. Odporca podobne zisťoval u odborného orgánu, ktorý o. i. zabezpečuje vybavovanie náhradných cestovných dokladov, resp. zabezpečuje faktickú prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia (ÚPZC) dĺţku predpokladanej doby, potrebnej na zabezpečenie výkonu administratívneho výkonu. Tento orgán tak s poukazom na stav veci (keď navrhovateľ nedisponuje ţiadnym a teda ani cestovným dokladom) ako aj s poukazom na svoje skúsenosti a znalosti odporcovi oznámil, ţe predpokladaná doba zabezpečenia a realizácie 3 1Sža/11/2015 administratívneho vyhostenia navrhovateľa je šesť mesiacov. Pokiaľ navrhovateľ v podanom návrhu namietal, ţe odporca nevykonal dokazovanie na moţnosť prostredníctvom mimovládnych organizácií zabezpečiť podporu navrhovateľa, resp. jeho základných ţivotných potrieb súd poukazuje na obsah spisu z ktorého (na viacerých miestach) navrhovateľ po riadnom poučení opakovane uvádzal, ţe tieto organizácie nechce kontaktovať. Teda takéto tvrdenie navrhovateľa sa teda nezakladá na pravde. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, ţe odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal náleţité zistenie stavu veci, potrebné k tomu, aby ako orgán zabezpečujúci administratívne vyhostenie navrhovateľa postupoval v ňom zákonom predpísaným a povoleným spôsobom. Teda vykonaným dokazovaním dospel k potrebnej sume informácií, ktorá bola dostatočnou pre objektívne posúdenie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa neprihliadol ani na námietku, ţe zistenie stavu veci je v rozpore s obsahom spisu. Podľa jeho názoru odporca v rozhodnutí, teda ani v jeho odôvodnení neviedol ani jednu skutočnosť, ktorá by bola v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Jasnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciou vyhodnotil v konaní zistený stav veci bez toho, aby sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prípadne opieralo o skutočnosti či zistenia, ktoré by sa v administratívnom spise nenachádzali. V súvislosti s ďalšími čiastkovými námietkami krajský súd konštatoval, ţe nezistil rozpor napadnutého rozhodnutia so znením čl. 5 ods. 1 písm.
- f)Dohovoru, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní o vyhostení navrhovateľa. Námietku týkajúcu sa vhodnosti a primeranosti zaistenia navrhovateľa za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa súd nepovaţoval za dôvodnú s odkazom na skutočnosť, ţe navrhovateľ nedisponuje ţiadnym preukazom svojej totoţnosti, teda ani cestovným dokladom, pričom na slovenskom území sa zdrţuje bez povolenia slovenských štátnych orgánov. Vyhosťovacím rozhodnutím z 8.12.20154 mu nebola určená lehota na vycestovanie a teda výkon tohto rozhodnutia prislúcha priamo zo zákona (§ 84 ods. 1 písm.
- a)zákona o pobyte cudzincov) odporcovi. Následný postup odporcu (konajúceho vo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení) mu v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov umoţňuje za účelom tohto výkonu navrhovateľa zaistiť. Následne vyvstáva otázka, či tento účel zaistenie je alebo nie je moţné dosiahnuť iným - miernejším prostriedkom, ako je obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa formou jeho zaistenia. Zákon o pobyte 4 1Sža/11/2015 cudzincov v ust. § 89 ods. 1 vymenúva ako alternatívne spôsoby hlásenie pobytu (navrhovateľa), resp. zloţenie peňaţnej záruky. Logickým predpokladom aplikovania týchto alternatív zaistenia je to, aby vyhosťovaná osoba disponovala min. preukazom totoţnosti, pričom súčasne predpokladom aplikovania týchto alternatívnych riešení je naplnenie predpokladov ust. § 89 ods. 3, resp. ods. 4. Z obsahu administratívneho spisu odporcu, predovšetkým však z obsahu opakovaných vyjadrení samotného navrhovateľa vyplýva, ţe navrhovateľ 1/ nevlastní ţiaden preukaz svojej totoţnosti, 2/ nevlastní ţiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu a nemá zabezpečené ţiadne ubytovanie, 3/ odmietol kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho ţiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečili jeho pobyt na Slovensku. Naviac sám výslovne uviedol, ţe by nebol schopný splniť povinnosti uloţené ako alternatívy k zaisteniu t. j. hlásenie svojho pobytu resp. zloţenie peňaţnej záruky. Súd odmietol námietku navrhovateľa, ţe jeho aktuálne zaistenie je „prezaistením" a zdôraznil, ţe obsah tohto výrazu je značne nejasný, pričom poukázal na to, ţe obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa, ku ktorým došlo v čase predchádzajúcom aktuálnemu zaisteniu boli uskutočnené z rozdielnych dôvodov. V prvom prípade išlo o väzobné stíhanie navrhovateľa (bez ohľadu na skutočnosť ako trestné konanie v ktorom došlo k väzbe skončilo), v druhom prípade o zaistenie počas posúdenia ním podanej ţiadosti o azyl. Ţiaden z týchto dôvodov obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa nebol totoţný s dôvodom aktuálne uskutočneného zaistenia. V súvislosti s námietkou stanovenej dĺţky zaistenia krajský súd vychádzal zo skutočnosti, ţe odporca pri stanovení doby zaistenia (6 mesiacov) vychádzal zo stanoviska štátneho orgánu (ÚPZC), ktorý zabezpečuje faktickú realizáciu vyhostenia. Za daného stavu, keď navrhovateľ nie je vlastníkom resp. nepreukázal relevantným spôsobom existenciu svojho preukazu totoţnosti a teda ani cestovného dokladu je zrejmé (pričom sa na slovenskom území zdrţuje nelegálne), ţe fyzickému vyhosteniu navrhovateľa môţe dôjsť aţ po vydaní náhradného cestovného dokladu a to štátom, ktorého je navrhovateľ štátnym príslušníkom (Pakistanu). Tomu nutne predchádza celý rad administratívnych úkonov (stotoţnenie osoby navrhovateľa, ţiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu, nutné kontaktovanie pakistanského zastupiteľského úradu, zabezpečenie letenky, prípadne zabezpečenie policajného sprievodu). Ak teda tento odborný útvar dospel k presvedčeniu, ţe na vykonanie týchto úkonov je predpokladaný potrebný čas v trvaní 6 mesiacov, navrhovateľove námietky smerujúce voči 5 1Sža/11/2015 takto stanovenej dĺţke zaistenia nie sú opodstatnené. Okrem toho súd upriamil pozornosť aj na aktuálne vyjadrenie ÚPZC z 12.1.2015, zaloţené odporcom na pojednávaní, podľa ktorého navrhovateľ pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu ţiadnym spôsobom nespolupracuje - odmieta vyplniť dotazník potrebný k jeho vystaveniu, ţe v súčasnosti prebieha lustrácia navrhovateľa prostredníctvom Národnej ústredne Interpolu, ţe doposiaľ ÚPZC nedisponuje dostatočnými informáciami o totoţnosti navrhovateľa, pričom z jeho doterajšej praxe vyplýva, ţe pakistanský zastupiteľský úrad reaguje na totoţné ţiadosti ÚPZC o vydanie náhradného cestovného dokladu len po uplynutí 3 - 5 mesiacov, resp. na ne vôbec nereaguje. Táto informácia iba potvrdzuje, ţe stanovenie doby zaistenia navrhovateľa nie je neprimerané. Pokiaľ navrhovateľ ústami svojej zástupkyne namietal, ţe táto informácia by bola dôvodom pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia súd poznamenáva, ţe tomu tak nie je. Ďalší postup v otázke zaistenia navrhovateľa sa bude nutne riadiť v budúcnosti nastaným stavom veci, resp. do úvahy pripadajúcimi rozhodnutiami odporcu a teda pre prepustenie navrhovateľa aktuálne z tohto dôvodu niet právneho dôvodu. Na základe uvedených skutočností povaţoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne včas odvolanie a navrhol ho zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pripomenul, ţe podstata podania opravného prostriedku spočívala predovšetkým v námietke, ţe odporca sa nedostatočne zaoberal otázkou prípadného vyuţitia alternatívnych opatrení na zabezpečenie účelu zaistenia v súlade s čl. 15 ods. 1 návratovej smernice (2008/115/ES), posúdenia zámeru navrhovateľa vrátiť sa do krajiny, do ktorej sa realizuje i jeho administratívne vyhostenie (Irán), neúčelnosti zaistenia, ako aj v námietke neprimeranosti zaistenia, a to i vzhľadom na dĺţku dobu zaistenia, avšak krajský súd povaţoval podané námietky na nespôsobilé k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal tieţ na skutočnosť, ţe na pojednávaní dňa 13.1.2015 predloţil odporca krátkou cestou súdu (právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo iba umoţnené nahliadnuť do uvedeného dokumentu) vyjadrenie ÚPZC Medveďov zo dňa 12.1.2015, podľa ktorého 6 1Sža/11/2015 vzhľadom na predchádzajúcu skúsenosť ÚPZC Medveďov, existuje predpoklad, ţe cestovný doklad nebude cudzincovi vystavený, na čo reagoval navrhovateľ námietkou zániku účelu zaistenia, na čo však krajský súd v rozsudku nijakým spôsobom nereagoval. Podľa názoru navrhovateľa však práve vyjadrenie ÚPZC Medveďov, je dôleţitou skutočnosťou odôvodňujúcou neexistenciu účelu zaistenia z dôvodu nerealizovateľnosti vyhostenia. Pripomenul tieţ, ţe v opravnom prostriedku namietal neprimeranosť dĺţky doby zaistenia v kontexte nadväzujúcich rozhodnutí o zaistenie (prvý raz z dôvodu podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, a druhý krát, po skončení azylového konania, z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b). Podľa jeho názoru, aj s ohľadom na neodôvodnenosť a teda nezákonnosť zaistenia v prvom prípade (nad čas od 25.11.2014, kedy bolo vydané rozhodnutie v azylovom konaní, avšak nedošlo k prepusteniu ţiadateľa z dôvodu zániku účelu zaistenia - udialo sa tak aţ 8.12.2014, teda takmer dva týţdne po vydaní rozhodnutia), je dĺţka zaistenia v druhom prípade (na základe napadnutého rozhodnutia o zaistení z dôvodu výkonu vyhostenia) neprimeraná a je hrubým zásahom do základných práv navrhovateľa. K tejto námietke sa krajský súd nevyjadril, iba okrajovo skonštatoval zákonnosť v kontexte vyjadrenia ÚPZC Medveďov na potrebu 6 mesiacov na prípadnú realizáciu vyhostenia. Podaným odvolaním navrhovateľ vytýkal, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s moţnosťou vyhostenia navrhovateľa do Iránu poukázal na to, ţe nový dôkaz - vyjadrenie ÚPZC Medveďov zo dňa 12.1.2015 prednesené na pojednávaní o tom, ţe cestovný doklad pravdepodobne nebude pakistanským zastupiteľským úradom vystavený, opakovane spochybňuje otázku existencie účelu zaistenia. Krajský súd sa týmto dôkazom, ktorý predloţil sám odporca, síce zaoberal, avšak časť o nepravdepodobnosti získania cestovného dokladu nevzal do úvahy a dospel tak k nesprávnemu záveru, ţe existuje účel zaistenia. Tento záver je však nesprávny a vedie tak i k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom zákonnosti zaistenia. Navrhovateľ zdôraznil, ţe zistenie, ţe ÚPZC Medveďov sa pravdepodobne nepodarí získať cestovný doklad, a teda vyhostenie navrhovateľa nebude moţné, pričom závery o nepravdepodobnosti získania dokladu boli indikované uţ pri zaistení navrhovateľa, sú tak prekáţkou, ktorá neumoţňuje zákonne odôvodniť účelnosť zaistenia. K takémuto záveru sa 7 1Sža/11/2015 prikláňa i judikatúra Slovenskej republiky. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţa/7/2012 zo dňa 6. novembra 2012 „v prípadoch, keď bude už v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, či pravdepodobné, že účel zaistenia, nebude môcť byť realizovaný, nebude možné pozbavenie, či obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a ani s príslušnými ustanoveniami návratovej smernice ". Toto je aj prípad navrhovateľa, kedy je pravdepodobné, ţe účel zaistenia nebude môcť byť realizovaný. Rovnako v súvislosti s potrebou skúmania vyhostiteľnosti navrhovateľa, poukázala právna zástupkyňa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý konštatuje potrebu existencie reálnosti cudzinca. V uvedenom náleze konštatuje: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutností neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.". Navrhovateľ trval na tom, ţe v zmysle uvedeného nemoţnosť realizácie vyhostenia je jednoznačne dôvodom na prepustenie navrhovateľa a preukázaním neexistencie účelu zaistenia. V kontexte posúdenia dĺţky doby zaistenia zástupkyňa navrhovateľa namietala rozhodnutie krajského súdu v súvislosti s neakceptáciou námietky ohľadom neprimeranosti 8 1Sža/11/2015 tejto doby. I keď súhlasila so záverom krajského súdu, ţe predchádzajúce rozhodnutia, na základe ktorých bola navrhovateľovi obmedzená osobná sloboda, boli vydané v súvislosti s inými účelmi a dôvodmi, trvala na tom, ţe je potrebné, aby v kaţdom prípade bolo zaistenie primerané, uloţené len na nevyhnutnú dobu. Za primerané nemoţno povaţovať, ak sa osoba, ktorá bola v zaistení bez právneho dôvodu od 25.11.2014 do 8.12.2014 (pričom pred tým bola vo väzbe bez právoplatného odsúdenia a následne zaistená z iného, zákonného dôvodu), bola opäť zaistená na najdlhšiu prípustnú dobu. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zopakoval argumenty vznesené pôvodne k opravnému prostriedku navrhovateľa z 29.12.2014, trval na tom, ţe predmetné rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom nezistilo nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu vyplýva, ţe napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV zo dňa 8.12.2014 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ a § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) dňom 8.12.2014 o 16.05 hod. zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia Medveďov (ďalej len „ÚPZC"), pričom dobu zaistenia stanovil do 8.6.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav a konštatoval, ţe z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa na slovenskom území bolo pod číslom PPZ-HCP-BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa s dobou zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, pričom bol súčasne vylúčený odkladný účinok tohto rozhodnutia. Ďalej uviedol, ţe z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, ţe tento by nemohol reálne splniť alternatívu hlásenia svojho pobytu, resp. zloţenia peňaţnej záruky a teda ţe (odporca) nemohol aplikovať ust. § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. K stanovenej dĺţke zaistenia uviedol, ţe táto je nevyhnutná a úmerná potrebe vykonaniu úkonov, smerujúcich k samotnej realizácii vyhostenia (potvrdenie totoţnosti navrhovateľa, komunikácia so zastupiteľským úradom krajiny pôvodu navrhovateľa, zabezpečenie náhradného cestovného 9 1Sža/11/2015 dokladu, fyzické zabezpečenie a uskutočnenie vyhostenia), pričom tieţ poukázal na nutnosť spolupráce navrhovateľa pri realizácii týchto potrebných úkonov. Poukázal tieţ na súlad vydaného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa s článkom 5 ods. 1 písm.
- f)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). Z obsahu pripojeného administratívneho spisu ďalej vyplýva, ţe navrhovateľ od roku 2004 do roku 2013 celkovo šesť krát neúspešne poţiadal o azyl. V období od 23.6.2014 bol vo väzbe z ktorej bol prepustený 22.10.2014 z dôvodu, ţe Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom navrhovateľa oslobodil spod obţaloby [navrhovateľ bol trestne stíhaný pre zločin ublíţenia na zdraví]. Odporca dňa 22.10.2014 odporca zistil, ţe navrhovateľ nemá na Slovensku povolený ţiaden druh pobytu a preto začal voči navrhovateľovi konanie o jeho administratívnom vyhostení s poukazom, na ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ uviedol, ţe na Slovensku nemá kde bývať, ţe tu nemá ţiadnych príbuzných, ţe nemá peniaze na vycestovanie, ţe nechce vyuţiť moţnosť asistovaného dobrovoľného návratu a ani moţnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom ÚNHCR. Súčasne uviedol, ţe na Slovensku chce poţiadať o azyl. Dňa 22.10.2014 bolo konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľ z dôvodu jeho ţiadosti o azyl prerušené a následným rozhodnutím Oddelenia azylu PZ Humenné bol navrhovateľ zaistený ÚPZC Sečovce z dôvodu ust. § 88a ods. 1 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov. O podanej navrhovateľovej ţiadosti o azyl rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-320-10/PO-Ţ-2014 z 25.11.2014 tak, ţe konanie zastavilo z dôvodu ust. § 19 ods. 1 písm.
- i)zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle. Dňa 8.12.2014 bol navrhovateľ zo zaistenia (v ÚPZC Sečovce) prepustený. V priebehu spísania zápisnice o podaní vyjadrenia navrhovateľa z 8.12.2014, kedy odporca navrhovateľovi oznámil pokračovanie v konaní o jeho administratívnom vyhostení, navrhovateľ zopakoval a uviedol, ţe na Slovensku ani v štátoch EÚ nemá ţiadnych príbuzných, ţe nemá kde bývať, ţe nemá ţiadne peniaze na vycestovanie, ţe nechce vyuţiť moţnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom UNHCR, resp. ţe nechce poţiadať o moţnosť asistovaného dobrovoľného návratu. Po oboznámení sa s obsahom spisu odporca rozhodnutím PPZ-HCP- BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 za pouţitia ust § 82 ods. 1 písm. b), § 82 ods. 3 písm. b), § 83 ods. 2 písm.
- c)zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa administratívne vyhostil na územie Iránskej islamskej republiky so zákazom vstupu na slovenské územie po dobu jedného roku a navrhovateľovi neurčil lehotu na vycestovanie. Následne dňom 8.12.2014 navrhovateľovi oznámil začatie konania vo veci jeho zaistenia na účel výkonu 10 1Sža/11/2015 administratívneho vyhostenia. V rámci podania vyjadrenia v konaní o zaistení navrhovateľa tento opakovane uviedol, ţe nemá kde bývať, ţe nemá ţiadne peniaze na vycestovanie, ţe na Slovensku ani v štátoch EÚ nemá ţiadnych príbuzných, ţe nechce vyuţiť moţnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom UNHCR, resp. ţe nechce poţiadať o moţnosť asistovaného dobrovoľného návratu, ţe uţ nechce poţiadať o azyl a ţe by nevedel splniť ev. povinnosť hlásenia svojho pobytu, resp. by nemohol zloţiť peňaţnú záruku. ÚPZC dňa 8.12.2014 odporcovi doručil informáciu, podľa obsahu ktorej predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s prípravou, vykonaním a realizáciou je šesť mesiacov. Následne odporca 8.12.2014 napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v ÚPZC. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to najmä rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Migračného úradu Bratislava č. MU-320-10/PO-Ţ-2014 zo dňa 25.11.2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej republiky zastavené podľa § 19 ods. 1 písm.
- i)zákona číslo 480/2002 Z. z. o azyle, zápisnica 11 1Sža/11/2015 o vyjadrení navrhovateľa č. PPZ-HCP-BA11-18-020/2014-AV a č. PZ-HCP-BA11-18- 025/2014-AV zo dňa 8.12.2014, rozhodnutím o administratívnom vyhostení číslo PPZ-HCP- BA11-18-024/2014-AV zo dňa 8.12.2014, obsahom administratívneho spisu o administratívnom vyhostení so zákazom vstupu Prezídia Policajného Zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície Nitra vedeného pod č. PPZ-HCP-BA11-18/2014-AV. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní správny orgán vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe námietky navrhovateľa vytýkajúce nedostatočne zistený skutkový stav veci nebolo moţné povaţovať za dôvodné. Zaistenie cudzinca je prípustné len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na môţe členské štáty zaistiť iba príslušníka tretej krajiny, o vyhostenie ktorého prebieha konanie a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia. V posudzovanej veci bol navrhovateľ zaistený rozhodnutím orgánu polície zo dňa 8.12.2014 podľa § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom doba zaistenia bola stanovená v zmysle § 88 ods. 4 do 8.6.2015. Pri určovaní tejto lehoty vychádzal z podkladov, ktoré mal k dispozícii pri vydávaní rozhodnutia. Vzhľadom na nemoţnosť určiť alebo zistiť ako dlho bude trvať proces zabezpečenia náhradných cestovných dokladov pre navrhovateľa, odporca konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, ţe nie je moţné presnejšie vymedziť a určiť lehotu zaistenia a preto vyuţil zákonnú moţnosť, ktorú mu poskytuje zákon o pobyte cudzincov. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia je v zmysle § 88 ods. 1 písm.
- b)zákona č. 404/2011 Z. z. preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení alebo rozhodnutia o uloţení trestu vyhostenia. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou, za ktorú označil existenciu rozhodnutia odporcu o vyhostení navrhovateľa č. p. PPZ-HCP- BA11-18-024/2014 zo dňa 8.12.2014, ktorým bol navrhovateľovi určený 12 1Sža/11/2015 zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka. K výkonu administratívneho vyhostenia slúţi inštitút zaistenie cudzinca. V dobe rozhodovania odporcu o zaistení navrhovateľ nebol ţiadateľom o azyl. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe správny orgán dostatočne zistil skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenia zákona a rozhodnutie náleţite odôvodnil. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môţe byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺţiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺţi z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môţe policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺţení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺţenia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemoţno predĺţiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totoţnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemoţno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi. 13 1Sža/11/2015 Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môţe štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uloţiť povinnosť: a/ hlásenie pobytu alebo b/ zloţiť peňaţnú záruku. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uloţiť povinnosť podľa ods. 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáţe zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. O uloţení povinnosti podľa ods. 1 písm.
- b)môţe policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uloţení povinnosti podľa ods. 1 sa nemoţno odvolať. Vychádzajúc z takto stanovenej úpravy postupu správneho orgánu moţno konštatovať, ţe súd prvého stupňa dôvodne neprihliadol na námietku vytýkajúcu odporcovi, ţe sa nedostatočne zaoberal otázkou prípadného vyuţitia alternatívnych opatrení na zabezpečenie účelu zaistenia, keďţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (i keď pomerne stručne) vyplýva (str. 8), ţe podmienky vyplývajúce z ust. 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov t. j. povinnosť hlásenia pobytu resp. zloţenie peňaţnej záruky by navrhovateľ nevedel reálne splniť pričom odkázal na obsah jeho vyjadrení v zápisnici č. PPZ-HCP-BA11- 18-025/2014-AV, z ktorých je zrejmé, ţe navrhovateľ nevlastní ţiaden preukaz svojej totoţnosti, nevlastní ţiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu a nemá zabezpečené ţiadne ubytovanie a odmietol aj kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho ţiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečili jeho pobyt na Slovensku, pričom sám výslovne uviedol, ţe by povinnosti uloţené ako alternatívy k zaisteniu nebol schopný splniť. K námietke navrhovateľa, ţe nebol naplnený účel ani dôvodnosť zaistenia sa takisto odvolací súd stotoţňuje so záverom krajského súdu, ţe táto námietka nie je dôvodná, keďţe moţno súhlasiť s tým, ţe v prípade navrhovateľa boli splnené podmienky jeho zaistenia za účelom výkonu správneho vyhostenia. V konaní nebolo sporné, ţe navrhovateľ, ktorý mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, čím sa dopustil priestupku, sa zdrţiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území Slovenskej republiky, nemá zabezpečené finančné pokrytie nákladov na pobyt a nahlásený pobyt. 14 1Sža/11/2015 K odvolacej námietke týkajúcej sa neprimeranej dĺţky doby zaistenia odvolací súd poukazuje na záver súdu prvého stupňa, ktorý mal za dostatočne preukázané, ţe odporca dĺţku doby zaistenia náleţitým spôsobom odôvodnil, a to najmä potrebou vykonania všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, pričom uviedol najmä potvrdenie jeho totoţnosti, komunikáciu so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je navrhovateľ štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotnú realizáciu administratívneho vyhostenia. Aj keď pripustil, ţe doba zaistenia sa môţe skrátiť, konštatoval, ţe presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov a hlavne závisí od spolupráce účastníka konania pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného na realizáciu jeho reálneho vyhosteniu do krajiny, do ktorej sa rozhodol dobrovoľne vrátiť, t. j. do Iránskej islamskej republiky. Takto stanovenú dĺţku zaistenia teda nemoţno povaţovať za neprimeranú ani v kontexte s inými predchádzajúcimi opatreniami spojenými so zbavením osobnej slobody navrhovateľa, z dôvodu, ţe tieto sa opierali o iné zákonných dôvodov a sledovali iný účel, neţ ten ktorý bol predmetom tohto konania. Na námietku vytýkajúcu zaistenie navrhovateľa bez právneho dôvodu v období od 25.11. do 8.12.2014 nebolo moţné v tomto konaní prihliadnuť, keďţe otázka jej zákonnosti mala byť riešená v prípadnom konaní o nezákonnom zásahu. V tejto súvislosti nemoţno opomenúť skutočnosť, ţe odporca z hľadiska svojho postavenia orgánu verejnej správy vykonávajúceho zákonom stanovené úlohy na úseku cudzineckej politiky štátu nemôţe rezignovať na povinnosť zistiť totoţnosť príslušníka tretej krajiny, ktorý má byť vyhostený a zabezpečiť pre tento účel jeho náhradné cestovné doklady, preto spochybňovanie jeho úsilia v priebehu tohto procesu (pod dojmom vyjadrenia ÚPZC Medveďov z 12.1.2015) je hypotetické a ako také nemôţe vopred legitimizovať záver o neefektívnosti takéhoto konania, najmä ak v danom prípade samotný navrhovateľ svojím odmietaním súčinnosti vytvára prekáţku pri naplnení povinnosti odporcu v tomto smere. Je treba pripomenúť, ţe pre rozhodnutie o zaistení cudzinca sa okrem splnenia formálnej podmienky, ktorou je existencia rozhodnutia o správnom vyhostení vyţaduje aj materiálny dôvod spočívajúci okrem iných v tom, ţe jeho vyhostenie bude aspoň potenciálne moţné, čo v danom prípade moţno podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne konštatovať, pričom postup odporcu pri realizácii vyhostenia navrhovateľa nevykazuje znaky svojvoľnosti resp. konania bez riadnej starostlivosti a teda záver prijatý odporcom nie je v rozpore ani s navrhovateľom zmienenou judikatúrou. 15 1Sža/11/2015 Z uvedeného dôvodu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa na námietku navrhovateľa o nemoţnosti realizácie vyhostenia a preukázaním neexistencie účelnosti jeho zaistenia neprihliadol. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v intenciách opravného prostriedku v postupe odporcu ţiadne pochybenie a odvolacie námietky navrhovateľa posúdil ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, keďţe tento sa náleţitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku (na jeho závery pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa stotoţňuje). Pokiaľ teda krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. V Bratislave, dňa 4. marca 2015 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová