← Slovensko

predpis č. § 461/2003, § 65, § 274, § 82

Obsah (14)§ 65§ 250l§ 250k§ 210§ 124§ 39§ 26§ 82§ 250r§ 10§ 60§ 1§ 274§ 219

Najvyšší súd 1So/34/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henče

§ 65, § 274 a § 82 zákona č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) priznala navrhovateľke od

  1. apríla 2010 starobný dôchodok v sume 172,70 eur mesačne, od
  2. 1So/34/2014 2 januára 2011 v sume 175,90 eur mesačne, od
  3. januára 2012 v sume 181,80 eur mesačne a od
  4. januára 2013 v sume 193 eur mesačne. Súd v konaní

§ 250la nasl.

O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. O trovách konania súd rozhodol

§ 250kods.

1 v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, pretoţe navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporkyňa nemá zo zákona právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 č. GR ZVJS-12608/30-01 bol

§ 210a nasl.

zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa povaţuje od 1. júla 2002

§ 124ods.

2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku boli navrhovateľke zhodnotené doby sluţby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráţe od

  1. augusta 1978 do
  2. mája
  3. Rovnaké skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa
  4. októbra 2010 č. GRZVJS-12608/33-
  5. Krajský súd dôvodil tým, ţe výsluhový príspevok (predtým príspevok za sluţbu), vzhľadom na iný spôsob výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku, priznanému

§ 39zákona č.

328/2002 Z. z., resp. predtým

§ 26zákona č.

114/1998 Z. z.. Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom

predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok

zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba povaţoval a tieţ sa následne

prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. povaţuje za výsluhový dôchodok

tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú

predchádzajúcich predpisov. 1So/34/2014 3

názoru krajského súdu v dôsledku skutočnosti, ţe výsluhový príspevok sa za výsluhový dôchodok iba povaţuje, názor odporkyne, ţe obdobie výkonu sluţby navrhovateľka získala v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, nie je správny. Z tohto dôvodu je nesprávny i jej záver, ţe obdobie výkonu sluţby nemoţno povaţovať za obdobie dôchodkového poistenia (§ 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení). Navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok

zákona č. 328/2002 Z. z. nevznikol, preto nemoţno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej sluţby. Správne preto rozhodol krajský súd (tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25Sd/2/2011 týkajúci sa navrhovateľky), keď odporkyni v ďalšom konaní uloţil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Poukázal na rozsiahle písomné vyjadrenie odporkyne v ktorom uviedla, ţe suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu sluţby vypočítaná

zákona č. 461/2003 Z. z. je u navrhovateľky 421,30 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu sluţby vypočítaná

zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 272,60 eur mesačne. Suma starobného dôchodku

zákona č. 461/2003 Z. z. k 9. aprílu 2010 je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku

zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení k 9. aprílu 2010 je 90,90 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená

zákona č. 461/2003 Z. z. je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku určená

zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 90,90 eur mesačne. Pretoţe suma starobného dôchodku určená

zákona č. 461/2003 Z. z. je vyššia starobný dôchodok k 9. aprílu 2010 patrí navrhovateľke v sume 167,50 eur mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej

§ 82a § 293ce zákona č.

461/2003 Z. z. zvyšuje od 1. januára 2013 o 11,20 eur mesačne (o pevnú sumu zvýšenia starobného dôchodku ustanovenú v § 1 písm. a) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 329/2012 Z. z.) na sumu 193,- eur mesačne. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa určenia dôchodkového veku odporkyňa uviedla, ţe

§ 250r

O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku 1So/34/2014 4 sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 vyslovil názor, ţe navrhovateľka

§ 65ods.

6 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. dovŕšila

  1. apríla 2010 vek 58 rokov, potrebný pre vznik jej nároku na starobný dôchodok. Na základe uvedeného a v súlade s § 250r O.s.p., nakoľko je viazaná právnym názorom súdu, bol navrhovateľke priznaný starobný dôchodok tak, ako uviedol aj Najvyšší súd SR, t. j. od
  2. apríla
  3. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k názoru, ţe nárok navrhovateľky na starobný dôchodok bol posúdený správne, v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa
  4. apríla 2013, preto napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa
  5. októbra 2013 ako zákonné potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p.. Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka včas odvolanie. Dôvodila tým, ţe krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, ţe za nezákonné, protiústavné a v rozpore s medzinárodným dohovorom č. 128 povaţuje postup odporkyne v tom, ţe výšku starobného dôchodku 272,60 eur mesačne, na ktorý vznikol navrhovateľke nárok dňom
  6. apríla 2010 aj uvedeným dňom krátila v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru, a teda nie je pravda, ţe odporkyňa v napadnutom rozhodnutí realizovala rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa
  7. apríla 2013 ani rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  8. februára
  9. Poukázala na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v tom smere, ţe súd má vedieť, aké obsahové náleţitosti má rozsudok obsahovať, pretoţe právo na riadne odôvodnenie je procesným právom účastníka, pretoţe len dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia dáva účastníkovi moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti tomuto rozhodnutiu voči ktorému chce vyuţiť moţnosť podať opravný prostriedok. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Nestačí len ak súd dospeje k názoru ale je rozhodujúce, či tento názor dokáţe v odôvodnení právne zdôvodniť, čo sa v uvedenom rozsudku nestalo. Ďalej uviedla, ţe navrhovateľke nárok na starobný dôchodok vznikol na základe zaradenia do II. pracovnej kategórie

príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. 1So/34/2014 5 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov účinného k 31. decembru 1999, teda uplatnenie zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 274) neprichádza do úvahy ani z toho titulu, ţe suma starobného dôchodku vyplývajúca z nároku do II. pracovnej kategórie je

tohto zákona vyššia ako suma, na ktorú vznikol navrhovateľke nárok

zákona č. 100/1988 Zb.. Opakovane uviedla, ţe uţ v podanom návrhu na súdne preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa

  1. októbra 2013 uviedla právne dôkazy o neprípustnosti uplatnenia článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, s čím sa krajský súd nezaoberal a taktieţ v zaslanom vyjadrení uviedla dôkazy o neprípustnosti uplatnenia názoru vysloveného Najvyšším súdom SR zverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 5/2011 pod por. č.
  2. Taktieţ poukázala na to, ţe navrhovateľke vznikol nárok na starobný dôchodok uţ dňom
  3. apríla 2009 a nie dňom
  4. apríla
  5. Odporkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Dôvody, ktoré navrhovateľka uvádza v odvolaní povaţuje odporkyňa za neopodstatnené. Odporkyňa má za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náleţite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť rozhodnutia odporkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

§ 10ods.

2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nemoţno vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, ţe predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne, ktorým bol navrhovateľke

§ 65, § 274 a § 82 zákona č.

461/2003 Z. z. od

  1. apríla 2010 priznaný starobný dôchodok v sume 172,70 eur mesačne, od
  2. januára 2011 v sume 175,90 eur mesačne, od
  3. januára 2012 v sume 181,80 eur mesačne a od
  4. januára 2013 v sume 193 eur mesačne. Ako vyplynulo z predloţeného administratívneho spisu ako i súdneho spisu Krajský súd v Ţiline rozsudkom č. k. 25Sd/2/2011-75 zo dňa
  5. februára 2012 zrušil rozhodnutie 1So/34/2014 6 odporkyne č. X. zo dňa
  6. decembra 2010 v spojení so zmenovým rozhodnutím č. X. zo dňa
  7. februára 2011 a rozhodnutie č. X. zo dňa
  8. augusta 2011 a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. V citovanom rozsudku v jeho odôvodnení krajský súd poukázal na znenie § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 55/2007 Z. z.), čl. 30 Dohovoru č. 128, § 255 ods. 1 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a konštatoval, ţe pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či navrhovateľka splnila podmienky nároku na výsluhový dôchodok

zákona č. 328/2002 Z. z.. Povaţoval za preukázané, ţe navrhovateľka bola v sluţobnom pomere ako príslušníčka Zboru väzenskej a justičnej stráţe v dobe od

  1. augusta 1978 do
  2. mája 2011 a rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe z
  3. júna 2011 jej bol

§ 210a nasl.

zákona č. 73/1998 Z. z. priznaný výsluhový príspevok od

  1. júna 2001, ktorý bol od
  2. júla 2002 pretransformovaný

§ 124ods.

2 zákona č. 328/2002 Z. z. na výsluhový dôchodok. Krajský súd uviedol, ţe pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Aţ po takom stanovení výšky starobného dôchodku moţno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe sluţby, najviac však o sumu výsluhového príspevku, povaţovaného za výsluhový dôchodok. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 potvrdil vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k. 25Sd/2/2011- 75 zo dňa 9. februára 2012 a v uvedenom rozsudku vyslovil najvyšší súd právny názor

ktorého navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok

zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov nevznikol, preto nemoţno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej sluţby. Správne preto rozhodol krajský súd, keď odporkyni uloţil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. 1So/34/2014 7

§ 60ods.

2 zákona č. 461/2003 Z. z. obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu sluţby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej sluţby, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej sluţby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok

osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok

osobitného predpisu.

§ 65ods.

1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 555/2007 Z. z.) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

prechodného ustanovenia § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia sa povaţuje aj obdobie výkonu sluţby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej sluţby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej sluţby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok

osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok

osobitného predpisu.

§ 1ods.

2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) sa pod pojmom policajt

tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej sluţby, Slovenskej informačnej sluţby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráţe. Ţelezničnej polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako bolo preukázané rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 číslo GR ZVJS-12608/30-01 bol

§ 210a nasl.

zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru. Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) 1So/34/2014 8 navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa povaţuje od 1. júla 2002

§ 124ods.

2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku bola navrhovateľke zhodnotená doby sluţby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráţe od

  1. augusta 1978 do
  2. mája
  3. Rovnaké skutočnosti vyplývajú aj z potvrdenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave z
  4. októbra 2010 číslo GRZVJS- 12608/33-
  5. V uvedenej právnej veci odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou udáva, ţe výsluhový príspevok (predtým príspevok za sluţbu), vzhľadom na iný spôsob výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku, priznanému

§ 39zákona č.

328/2002 Z. z., resp. predtým

§ 26zákona č.

114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov. Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom

predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok

zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba povaţoval a tieţ sa následne

prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. povaţuje za výsluhový dôchodok

tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú

predchádzajúcich predpisov.

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí č. 55/2011 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR v čiastke 5/2011, ak je príspevok za sluţbu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, povaţovaný za výsluhový dôchodok, môţe od dovŕšenia dôchodkového veku

všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému dôchodkového poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku primeranej dobe trvania sluţobného pomeru. 1So/34/2014 9 Pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku za sluţbu. Aţ po takomto stanovení výšky starobného dôchodku, moţno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu starobného dôchodku, zodpovedajúcu dobe sluţby. Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 7So/51/2012 dôchodkový vek navrhovateľka

§ 65ods.

2 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. s pouţitím ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dosiahla dovŕšením 58 rokov veku, t. j. 9. apríla 2010.

§ 274ods.

1 zákona č. 461/2003 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie vrátane doby sluţby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do

  1. decembra
  2. Pretoţe navrhovateľka získala najmenej 25 rokov obdobia dôchodkového poistenia vrátane doby sluţby, splnila podmienku nároku na starobný dôchodok v súlade s § 274 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. s pouţitím ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dovŕšením 58 rokov veku. Správne teda rozhodla odporkyňa keď v súlade s názorom krajského súdu priznala navrhovateľke starobný dôchodok tak, ţe pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia započítala aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Aţ po takom stanovení výška starobného dôchodku moţno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za sluţbu, povaţovaného za výsluhový dôchodok. Odvolací súd poukazuje aj na to, ţe v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňaţnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (preţitie ustanoveného veku), môţu sa dávky

tohto Dohovoru 1So/34/2014 10 krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, ţe časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuj druhú dávku. Taktieţ odvolací súd poukazuje na článok 33 ods. 2 Dohovoru, pričom

jeho názoru z uvedeného článku vyplýva, ţe v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru moţné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť a to najviac a sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (príspevku za sluţbu povaţovaného za výsluhový dôchodok). Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva k konštantnej judikatúry ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad II. ÚS 127/07, 1. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť je moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, ţe sa sťaţovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotoţňuje, nemôţe sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale 1So/34/2014 11 len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,

  1. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku zo dňa
  2. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa
  3. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Toríja proti Španielsku zo dňa
  4. decembra 1994).

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôleţité argumenty navrhovateľky, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., a preto

názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľky na prístup k súdu, nebola jej ani odňatá moţnosť konať pred súdom. Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd povaţoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny

§ 219od.

1, 2 O.s.p. potvrdil, pričom sa stotoţnil s právnym posúdením veci, ktoré krajský súd náleţite odôvodnil. Námietky navrhovateľky neboli tak spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu. 1So/34/2014 12 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná a odporkyni náhrada trov nepatrí zo zákona. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 24. februára 2015 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.