Najvyšší súd 4 Cdo 366/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., so sídlom v B., IČO : X., zastúpenej F., so sídlom v B., IČO : X., pro

§ 237písm.

f/ O.s.p.), ktorá vada mala spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení práva dovolateľky na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe jej súd uloţil poplatkovú povinnosť tam, kde ju nemala. Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé, pretoţe popieralo doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. marca 2007, sp.zn. 4 Cdo 39/2007, v ktorom dovolací súd vyslovil, ţe „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Ďalej dovolateľka uviedla, ţe vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. a tieţ s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva zákaz pouţitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich spoplatneniu. Dovolateľka mala zato, ţe spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná ţaloba na náhradu škody, nie však odvolanie. Tvrdila, ţe ţalobu podala pred účinnosťou novely č. 286/2012 Z. z., preto mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia § 18c a zákona č. 71/1992 Zb. a aplikovať právnu úpravu platnú do
2. septembra 2012, podľa ktorej bolo toto konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku. 3 4 Cdo 366/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 4 4 Cdo 366/2014 Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. V dovolaní výslovne namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. ţe sa jej postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, ktorú videla v prekvapivom rozhodnutí odvolacieho súdu. Dovolací súd po preskúmaní procesného postupu súdov niţšieho stupňa dospel k záveru, ţe k namietanej vade (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v konaní nedošlo a námietka dovolateľky o jej existencii je neopodstatnená. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, o odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom ide v prípade procesného postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) napriek tomu, ţe poplatník bol od platenia súdneho poplatku oslobodený (viď R 50/1997, I. ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo, vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd riadne prejednal odvolanie podané ţalobkyňou vo veci samej. Ţalobkyňa tak mala právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho opravného prostriedku a zo strany súdov niţšieho stupňa, ktoré rozhodli o poplatkovej povinnosti ţalobkyne, nedošlo k odopretiu jej práva na prístup k súdu garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie by malo za následok odňatie moţnosti ţalobkyne konať pred súdom a zakladalo by procesnú prípustnosť podaného dovolania. Pokiaľ ide o námietku prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie ,,nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa 5 4 Cdo 366/2014 výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe tento sa stotoţnil s podstatou právnej argumentácie súdu prvého stupňa a zároveň sa vyporiadal s odvolacími námietkami ţalobkyne. Jeho odôvodenie neobsahuje ţiadne právne argumenty, ku ktorým by ţalobkyňa nemala moţnosť sa v konaní vyjadriť. Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, ţe dovolateľka ním v skutočnosti namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom. V súvislosti s touto námietkou dovolateľky je potrebné uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci je totiţ realizáciou vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú ţiadne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z
3. júna 2010, sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z
4. novembra 2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z
5. júna 2011, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z
6. mája 2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z
7. mája 2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, z
8. júna 2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo
9. augusta 2013, sp.zn. 7 Cdo 17/2013). Vzhľadom k tomu, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky procesne neprípustné dovolanie ţalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. 6 4 Cdo 366/2014 V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. mája 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová