o zaplatenie 3 147,66 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 4 Cdo 192/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne H., so sídlom v P., IČO: X., proti ţalovanej A., bývajúcej v N., o zaplatenie 3 147,66 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín, pod sp. zn. 19 C 144/2011, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

1. apríla 2013 sp.zn. 17 Co 180/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
2. apríla 2013 sp.zn. 17 Co 180/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
3. apríla 2012 č.k. 19 C 144/2011-37 uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 1 270,35 Eur s 8,76% úrokom ročne od
4. februára 2010 do zaplatenia v splátkach po 30 Eur mesačne, vţdy do
5. dňa kaţdého mesiaca s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku pod stratou výhody splátok a vo zvyšku ţalobu zamietol. Zároveň samostatným výrokom vyslovil, ţe podmienky v zmluve o úvere č. X. uzavretej medzi ţalobkyňou a ţalovanou
6. mája 2008 v časti týkajúcej sa ročnej úrokovej sadzby 22,44% a v časti celkových nákladov spotrebiteľa vo výške 54 288,-- Sk sú neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe medzi účastníkmi bola
7. mája 2008 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej ţalobkyňa poskytla ţalovanej úver vo výške 62 000,-- Sk, ktorý sa ţalovaná zaviazala zaplatiť v 84 mesačných splátkach po 1 481,-- Sk pri ročnej úrokovej sadzbe 22,44% a celkových nákladoch spotrebiteľa 54 288,-- Sk a zaplatiť poplatok za poskytnutý úver 620,-- Sk. Právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania posúdil ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa zisťoval, či predmetná zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky, či 2 4 Cdo 192/2014 neodporuje ustanoveniu o dobrých mravoch a nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu. Dospel k záveru, ţe ţalobkyňa ako dodávateľ zmluvné podmienky so ţalovanou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednala a tieto nemajú charakter individuálne dojednaných podmienok. Zmluva bola na predtlačenom formulári a podľa názoru súdu niektoré časti sú koncipované tak, ţe pôsobia jednostranne v neprospech spotrebiteľa a to predovšetkým v časti ročnej úrokovej sadzby 22,44% ako aj celkových nákladov spotrebiteľa vo výške 54.288,- Sk, ktoré súd, vychádzajúc z ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, povaţoval za neprimerané. Vzhľadom k tomu, ţe z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe ţalobkyňa poskytla ţalovanej úver vo výške 62.000,- Sk (2.058,02 Eur), z ktorého ţalovaná zaplatila 809,80 Eur, teda zostala nezaplatená suma 1.248,22 Eur, ku ktorej súd pripočítal zmluvnú pokutu vo výške 12,17 Eur ktorú povaţoval za primeranú zostatku nezaplatenej istiny a tieţ náklady spojené s upomienkami vo výške 9,96 Eur, uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 1.270,35 Eur s 8,76% úrokom z omeškania od
8. februára 2010 do zaplatenia v splátkach po 30 Eur mesačne a vo zvyšku ţalobu ţalobkyne zamietol a súčasne v súlade s § 153 ods. 4 O.s.p. vo výroku rozsudku vyslovil ktorá konkrétna zmluvná podmienka pouţívaná ţalobkyňou v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.. Na odvolanie ţalobkyne, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
9. apríla 2013 sp.zn. 17Co 180/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa určenia, ţe podmienky v zmluve o úvere v časti týkajúcej sa ročnej úrokovej sadzby 22,44% a v časti nákladov spotrebiteľa vo výške 54.288,- Sk sú neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými a tieţ v časti týkajúcej sa trov konania potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p., a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti povaţuje v celom rozsahu za vecne správne a odôvodnenie za vyčerpávajúce a preto v celom rozsahu naň poukazuje. Na doplnenie správnosti zdôraznil, ţe úver je odplatný právny úkon, avšak akúkoľvek logiku postráda úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru predstavujú náklady spotrebiteľa, v danom prípade vo výške 54 288,-- Sk pri výške úveru 62 000,-- Sk, teda náklady spotrebiteľa dosahujú 87% z ceny poskytnutého úveru. Nemôţe byť tieţ pochybnosť o tom, ţe aj neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňaţnej pôţičke sú všeobecne povaţované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám chovania vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. 3 4 Cdo 192/2014 Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe nie je dôvod povaţovať za neplatnú celú úverovú zmluvu, ale len jej časť týkajúcu sa ročnej úrokovej sadzby, ktorá presahuje úrokovú sadzbu poskytovanú bankami v danom období a tieţ v časti tzv. nákladov spotrebiteľa, ktoré dosahujú 87% z hodnoty poskytnutého úveru. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti preto ako vecne správny aj vo zvyšnej časti zamietajúcej ţalobu, potvrdil. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie v ktorom navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) a tieţ, ţe rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľka odôvodňuje tým, ţe odvolací súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania, predovšetkým sa nevysporiadal s jej námietkou vo vzťahu k ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, ţe výška úroku je vlastne cena úveru, t.j. cena plnenia, ktorá v zmysle citovaného ustanovenia nemôţe byť určená neprijateľnou podmienkou. Súdy taktieţ neuviedli v odôvodnení rozsudku, s čím porovnávali dojednanú ročnú úrokovú sadzbu, ktorá sa im javí neprimeraná a obmedzili sa len na konštatovanie, ţe je v rozpore s dobrými mravmi a na to, ţe náklady spotrebiteľa na úver sú 87%. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak povaţuje za nepreskúmateľné, nemajúce náleţitosti podľa 157 ods. 2 O.s.p. Za nesprávne právne posúdenie veci potom povaţuje dovolateľka posudzovanie ročnej úrokovej sadzby dojednanej v predmetnej úverovej zmluve, ktorá vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa na poskytnutý úver vo výške 87% za 7 rokov, pretoţe tento záver súdy neporovnali so ţiadnou inou úrokovou sadzbou. Zdôraznila, ţe predmetom plnenia z úverovej zmluvy je peňaţná suma predstavujúca výšku poskytnutého úveru a výška úrokov je povaţovaná za cenu plnenia. S poukazom na ustanovenie § 2 písm. b/, c/ zákona č. 258/2001 Z.z. uviedla, ţe spotrebiteľ je povinný vrátiť poskytnuté peňaţné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, vrátane úroku a poplatkov. Uviedla, ţe náklady úveru premietnuté pod skratku RPMN predstavujú celkové náklady spojené s úverom, do ktorého výpočtu sa zahŕňa nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s úverom. Výška RPMN v danom prípade bola stanovená 25,7%, pomocou ktorého je vyjadrený podiel dlţnej sumy, ktorú je 4 4 Cdo 192/2014 veriteľ povinný uhradiť počas jedného roka v súvislosti s nákladmi spojenými s čerpaním úveru. Ţalovaná vyjadrenie k dovolaniu ţalobkyne nepodala. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone (por. § 238 a § 239 O.s.p., alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (por. § 237 O.s.p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobkyne teda vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. 5 4 Cdo 192/2014 Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do
10. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 a k § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
11. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález 6 4 Cdo 192/2014 z
12. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá síce odpovedať na kaţdú námietku alebo argument, ale musí dať odpoveď na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
13. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného o odsek 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa odôvodnenie obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7 4 Cdo 192/2014 Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienené tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj po právnej stránke. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa v tomto konaní domáhala zaplatenia sumy 3 147,66 Eur s príslušenstvom z dôvodu, ţe ţalovanej poskytla na základe úverovej zmluvy zo
14. mája 2008 (správne
15. mája 2008 – pozn. dovolacieho súdu) č. X. úver vo výške 2 058 Eur, na základe ktorého ţalovaná mala zaplatiť ţalobkyni celkom sumu 4 129,44 Eur, ktorý však ţalovaná riadne nesplácala a na splatenie celého dlhu zostáva ešte zaplatiť poţadovaná suma. Súd prvého stupňa uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 1 270,35 Eur s 8,76% úrokom ročne od
16. februára 2010 do zaplatenia v splátkach po 30 Eur mesačne, vo zvyšku ţalobu zamietol a samostatným výrokom vyslovil, ţe podmienky v zmluve o úvere č. X. uzavretej medzi ţalobkyňou a ţalovanou
17. mája 2008 v časti týkajúcej sa ročnej úrokovej sadzby 22,44% a v časti celkových nákladov spotrebiteľa vo výške 54 288,-- Sk sú neprijateľnými a z toho dôvodu neplatnými. V odvolaní proti tomuto rozsudku ţalobkyňa predovšetkým namietala, ţe výška úroku sa v predmetnom zmluvnom vzťahu povaţuje za cenu plnenia a preto ju v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno povaţovať za neprijateľnú podmienku a tieţ, ţe celkové náklady spotrebiteľa (ročná percentuálna miera nákladov – RPMN – ďalej len „RPMN“) v dohodnutej výške nemoţno povaţovať za neprimerané. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1,2 O.s.p., rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku, ktorým súd vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky potvrdil a dodal, ţe úver je odplatný právny úkon, akúkoľvek logiku postráda úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru predstavujú náklady spotrebiteľa ktoré dosahujú 87% z ceny poskytnutého úveru, a neprimerane vysoké úroky pri peňaţnej pôţičke sú v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, 8 4 Cdo 192/2014 vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s námietkami ţalobkyne, ktorými bolo odôvodnené celé odvolanie. Ţalobkyňa pouţila v odvolaní právnu argumentáciu, ktorá v prípade jej správnosti mala podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej, preto odvolací súd mal v odôvodnení svojho rozsudku dať odpoveď na ţalobkyňou vznesené právne argumenty tak k otázke, čo je cena úveru, čo je RPMN, t.j., čo je cena plnenia a v tej súvislosti, či je moţné, s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tieto poloţky povaţovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd ţiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu ţalobkyne obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď vo svojom odôvodnení v podstate len zopakoval obsah spisu a odkázal na odôvodnenie súdom prvého stupňa, práve nesprávnosť ktorého ţalovaná vo svojom odvolaní namietala a to napriek tomu, ţe v danom prípade išlo o argumenty, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie vo veci (vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky samostatným výrokom) a preto bolo potrebné sa nimi zaoberať. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd neuviedol ţiadne ustanovenie právneho predpisu (pominúc v závere uvedený odkaz na ustanovenie § 53 ods. 1 a 5 bez uvedenia právneho predpisu z ktorého vychádza), preto nie je z neho moţné ani zistiť, podľa akého právneho predpisu vec posudzoval. Ţiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkami ţalobkyne, ktorá výslovne v dôvodoch svojho odvolania namietala skutočnosť, ţe výška úrokov v úverovej zmluve je povaţovaná za cenu plnenia a preto podľa § 53 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka, cenu plnenia nie je moţné povaţovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rovnako ţiadnu pozornosť nevenoval námietke ţalobkyne týkajúcej sa výšky RPMN a v podstate len skonštatoval neprimeranosť týchto nákladov vo vzťahu k výške poskytnutého úveru. Za predpokladu, že odvolací súd nepovažoval dôvody odvolania za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náležitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 9 4 Cdo 192/2014 Procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd tu nad rámec dovolacieho prieskumu povaţuje za potrebné uviesť, ţe úrok je čiastka, ktorú je dlţník povinný zaplatiť veriteľovi ako odmenu za poţičanie finančných prostriedkov a je základnou náleţitosťou zmluvy o úvere. RPMN odzrkadľuje všetky náklady spojené so zriadením a vedením úveru (okrem úrokovej sadzby ktorá je len ukazovateľom ceny poţičaných finančných prostriedkov) a všetky ostatné poplatky a náklady ktoré sú potrebné na získanie úveru. Pre správne posúdenie prejednávanej veci je preto potrebné jednoznačne ustáliť čo je cena úveru, ako sa tvorí a z čoho je tvorená celková cena úveru, t.j. celková čiastka, ktorú klient zaplatí za poţičané finančné prostriedky za celú dobu trvania úveru. Aţ na základe týchto jednoznačne vyriešených základných otázok, je moţné posúdiť, či v prípade úroku a RPMN sa jedná o zmluvnú podmienku, neprijateľnosť ktorej je moţné vysloviť samostatným výrokom rozsudku v zmysle 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, alebo ide o cenu plnenia, ktorej primeranosť je moţné posúdiť len v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, t.j., či dohodnutá výška plnenia je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi a preto jej nemoţno priznať súdnu ochranu. V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
18. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
19. mája 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Patrícia Špacírová 10 4 Cdo 192/2014