← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 264/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ B., bývajúcej v P.P. a 2/ J., bývajúcemu v P.P., zastúpených JUDr. D., advokátom, so sídlom v P.P., proti ţalovanej B., bývajúcej v Š., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešove pod sp. zn. 14 C. 52/2011, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. januára 2013 sp. zn. 12 Co 66/2012, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. januára 2013 sp. zn. 12 Co 66/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobcovia sa ţalobou podanou na Okresnom súde Prešov
  3. marca 2011 domáhali určenia ich bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vo vlastníctve ţalovanej, evidovanej na LV č. X., k. ú. Š., parcela registra C., parcelné číslo X., orná pôda o výmere 864 m2 (ďalej aj sporná, predmetná nehnuteľnosť“). Svoj vlastnícky titul odvodzovali zo skutočnosti, ţe predmetnú nehnuteľnosť uţívali viac ako 15 rokov spolu s ostatnými nehnuteľnosťami v ich vlastníctve (parcelné čísla X. s výmerom 2548 m2 ovocné sady, X. s výmerou 24 m2 zastavané plochy a nádvoria, X. s výmerou 151 m2 zastavané plochy a nádvoria, X. s výmerou 197 m2 zastavané plochy a nádvoria, na parcele č. X. postavený rodinný dom). Nehnuteľnosti boli spolu oplotené a ţalobcovia sa o ne starali. Uţívali ich v stave a rozsahu ako boli oplotené. Zdôrazňovali, ţe ich právna predchodkyňa E. a oni samotní boli celý čas dobromyseľní v uţívaní a ich uţívanie bolo nerušené. Nikto nespochybňoval ich vlastnícke právo aţ do momentu, keď ţalovaná nadobudla vlastnícke právo (vklad bol povolený
  4. decembra 2010) od obce Š.. 2 4 Cdo 264/2013 Okresný súd Prešov rozsudkom z
  5. mája 2012 č.k. 14 C. 52/2011-127 určil, ţe ţalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. KN – C. X. – orná pôda o výmere 864 m2, zapísanej na LV č. X., k. ú. Š., Obec Š., okres P.. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcom spoločne a nerozdielne trovy konania 656,16 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na § 129, § 130 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané, ţe ţalobcovia na základe kúpnopredajnej zmluvy z
  6. júna 1995 nadobudli vlastnícke právo k rodinnému domu a parcelám na LV č. X. a ţalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na LV č. X. na základe kúpnej zmluvy z
  7. novembra
  8. Ţalobcovia podľa súdu vlastné aj sporné nehnuteľnosti nerušene uţívali od ich zakúpenia aţ do roku 2010, kedy sa ţalobkyňa 1/ dozvedela o zmene vlastníctva spornej nehnuteľnosti a vyzvala Obec Š. na prešetrenie týchto skutočností, tvrdiac, ţe je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu prvého stupňa bolo dokazovaním preukázané, ţe oplotenie pozemku bolo dlhodobo v stave ako v súčasnosti, a to uţ asi 30 rokov a ţe pozemok v rozsahu aţ po oplotenie nerušene uţívali aj právni predchodcovia ţalobcov. K spochybneniu drţby došlo prvýkrát v decembri 2010, kedy svedkyňa K. na to upozornila ţalobkyňu 1/. Podľa názoru súdu bolo nesporné, ţe ţalobcovia aj ich právni predchodcovia boli oprávnenými drţiteľmi, keďţe fakticky ovládali spornú nehnuteľnosť, ktorú nadobudli na základe kúpnej zmluvy, čo súd povaţoval za ich vstup do draţby, mali vôľu nakladať s vecou ako so svojou a mali aj dobrú vieru, ţe im pozemok ako celok patrí. Čo do výmery nehnuteľnosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (č. C836SOU R NČ J. Spáčil: Ochrana vlastníctva a drţby v občanském zákonníku, str. 226 – 227) pojednávajúci o posúdení oprávnenosti drţby na základe pomeru zakúpeného a skutočne drţaného pozemku, pričom podľa judikatúry sa pripúšťa prekročenie aj o viac ako 50% výmery nadobudnutého pozemku. Pri spornej nehnuteľnosti ide o 864 m2, čo predstavuje rozdiel 23%, ktoré ţalobcovia uţívali. Súd prvého stupňa mal za to, ţe ţalobcovia splnili všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním, keď uzavrel, ţe sporná parcela bola spôsobilým predmetom vydrţania, ţalobcovia boli oprávnenými drţiteľmi tejto parcely a túto nerušene uţívali od roku 1995, kedy na základe kúpnopredajnej zmluvy odkúpili nehnuteľnosti v domnení – ospravedlniteľnom omyle, ţe sú vlastníkmi aj spornej parcely. Ţalobcovia sa stali vlastníkmi titulom vydrţania
  9. júna 2005, kedy uplynula 10 – ročná vydrţacia doba. Naliehavý právny záujem súd vyvodzoval zo skutočnosti, ţe ţalovaná bola zapísaná na liste vlastníctva ako vlastníčka spornej 3 4 Cdo 264/2013 nehnuteľnosti. V zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom trovy konania 656,16 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  10. januára 2013 sp. zn. 12 Co 66/2012 na odvolanie ţalobcov rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol. Ţalobcov zaviazal zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania 2 738,50 Eur k rukám advokáta JUDr. P. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalobcovia vlastnícke právo nemohli nadobudnúť na základe kúpnopredajnej zmluvy z
  11. júna 1995, pretoţe predmetom kúpy nebola parcela č. X., ale len presne vymedzené nehnuteľnosti a ţalobcovia neboli v drţbe dobromyseľní, preto nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydrţaním. Skutočnosť, ţe ţalobcovia neboli dobromyseľní, odvolací súd odôvodnil tým, ţe pri skúmaní oprávnenosti drţby je vţdy potrebné vychádzať z toho, či drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, ţe mu vec patrí a ţe je drţiteľom oprávneným, pričom k splneniu podmienok oprávnenej drţby je potrebná existencia dobrej viery drţiteľov, teda drţba na základe ospravedlniteľného omylu, keď jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti je pomer plochy kúpeného a skutočne drţaného pozemku (v tejto súvislosti poukázal na dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z
  12. marca 2000 sp. zn. 22 Cdo 1848/98). V prejednávanej veci je podľa odvolacieho súdu pochybnosť o dobromyseľnosti uţ v tom, ţe ţalobcovia vstúpili do uţívania podstatne väčšej časti pozemkov, ako bolo uvedené v kúpnej zmluve a pri náleţitej opatrnosti si toho mohli byť vedomí. Subjektívna predstava o vlastníctve k nehnuteľnosti bola v rozpore s obsahom kúpnopredajnej zmluvy z
  13. júna
  14. Okrem toho kópia katastrálnej mapy naznačuje určitý priebeh hranice, čo mohlo zvýšiť pozornosť ţalobcov, či uţívajú pozemok v tom rozsahu ako je uvedený v kúpnopredajnej zmluve. Uzavrel, ţe subjektívne predstavy ţalobcov o vlastníctve k spornej nehnuteľnosti nemohli byť základom pre dobromyseľnosť pri drţbe pozemkov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. na základe úspechu v konaní, ktorý mala ţalovaná. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, keď mali za to, ţe v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobcovia namietali, ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretoţe sa odvolací súd nevyporiadal s argumentáciou ţalobcov a zásadnými skutočnosťami, je arbitrárne, porušuje právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Odňatie moţnosti konať pred súdom videli aj v nesprávnom poučení o tom, ţe odvolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti trov konania neprípustné. 4 4 Cdo 264/2013 Ţalobcovia ako dovolacie dôvody uvádzali, ţe v konaní došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. C./ O.s.p.). Podľa ich názoru odvolací súd mal dokazovanie ohľadom dobromyseľnosti doplniť alebo rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Konštatovanie odvolacieho súdu, ţe ţalobcovia vstúpili do uţívania podstatne väčšej výmery pozemkov, neţ aká bola predmetom kúpy, nie je správne a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dovolatelia, čo do spochybnenia ich dobromyseľnosti zo strany odvolacieho súdu, namietali, ţe sporná parcela č. X. bola do katastra nehnuteľností zaznačená aţ v roku 1999, pričom nehnuteľnosti nadobudli v roku 1995, teda objektívne ani pri náleţitej opatrnosti sa nemohli dozvedieť o nesúlade. Boli toho názoru, ţe pre posúdenie dobromyseľnosti je kritériom aj správanie osoby k nehnuteľnosti, preto bolo potrebné brať na zreteľ, ţe pozemky boli oplotené, reálne v prírode vyčlenené. Zdôraznili, ţe sa počas celej doby o pozemky starali, uţívali ich, správali sa k ním ako vlastníci, čo potvrdili svedecké výpovede. Drţba bola počas celej doby nerušená a bola taká aj pri ich právnych predchodcoch. Poukázali na to, ţe pozemok je terasovitého charakteru a preto je pre laikov zloţité vizuálne odhadnúť výmeru pozemkov. O dobromyseľnosti ţalobcov svedčí aj to, ţe obec ich ani písomne ani inak nevyzvala na sprístupnenie pozemku, nepodala návrh na jeho vypratanie a ani sa inak nedomáhala svojho vlastníckeho práva. Vyčítali odvolaciemu súdu, ţe ignoroval § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ţe v pochybnostiach je drţba oprávnená. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal ich argumentáciou, ţe predmetný pozemok vydrţali uţ ich právni predchodcovia, a preto ţalobcovia nadobudli pozemok uţ titulom kúpnopredajnej zmluvy. Ţiadali zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a ich ţalobe vyhovieť. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu povaţovala rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. 5 4 Cdo 264/2013 V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalobcov je v dôsledku toho procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd preto skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. S prihliadnutím na dovolateľmi tvrdenú vadu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť realizovať procesné práva priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolatelia procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. odôvodňujú tým, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nesprávne ich poučil o moţnosti podať opravný prostriedok čo do trov konania. Pokiaľ ide o prvú námietku, treba uviesť, ţe rozhodnutie súdu nie je moţné povaţovať za nedostatočne odôvodnené, pretoţe súd sa vyporiadal s podstatnými skutočnosťami a uviedol, čo povaţoval vo veci za rozhodujúce a čo nie tak po právnej ako aj skutkovej stránke. Táto námietka dovolateľov skôr smeruje k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a k námietke spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa poučenia, krajský súd rozhodujúc o trovách konania, nerozhodoval ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací, proti ktorému rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak neobsahuje chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti nemu. Namietaná vada sa teda v konaní nevyskytla a táto námietka dovolateľov je preto neopodstatnená. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. 6 4 Cdo 264/2013 Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah dovolania zaoberal i tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je takou (inou) vadou postihnuté. Nakoľko z obsahu dôvodov dovolania vyplýva, ţe odvolací súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, dovolací súd pri zisťovaní existencie tejto vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich hodnotenie dôkazov. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie o nedobromyseľnosti ţalobcov na veľkosti sporného pozemku a moţnosti nahliadnuť do katastrálnej mapy a s tým súvisiacej beţnej opatrnosti. Opomenul však zohľadniť výsledky dokazovania, z ktorých vyplynulo, ţe ţalobcovia pozemky nadobudli od ich právnej predchodkyne, ktorá im odovzdala do uţívania aj spornú parcelu. Ţalobcovia okrem vykonaných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení navrhli vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré však odvolací súd ponechal bez povšimnutia, osobitne, nebola vypočutá právna predchodkyňa ţalobcov E., ktorej výpoveď sa javí ako podstatná z hľadiska vstupu ţalobcov do drţby spornej nehnuteľnosti. Z výpisu LV č. X., na ktorom sú evidované nehnuteľnosti, ktoré ţalobcovia skutočne nadobudli kúpnou zmluvou od E. vyplýva, ţe titulom nadobudnutia je okrem kúpy z roku 1995 aj ,,Z. ţiadosť“. Z takejto formulácie nie je moţné zistiť čo bolo dôvodom takéhoto zápisu. Je len zrejmé, ţe ide o zápis formou záznamu z roku
  15. Súd sa touto skutočnosťou nezaoberal, mohla by však mať podstatný význam pre posúdenie, či ţalobcovia (ne)boli v drţbe dobromyseľní. Skutočnosť, ţe ţalobcovia mali k dispozícii kópiu katastrálnej mapy (sporná nehnuteľnosť nebola označená číslom a na mape sa nachádzajú len pomyselné hranice pozemku), či veľkosť rozdielu v drţaných a zakúpených nehnuteľnostiach, ktorý navyše nedosahuje ani 50%, nemôţe sama osebe, bez zohľadnenia ostatných skutkových okolností a výsledkov 7 4 Cdo 264/2013 dokazovania, viesť k záveru, ţe ţalobcovia neboli v drţbe dobromyseľní. Za daného skutkového stavu treba preto tento záver odvolacieho súdu povaţovať za predčasný. Pokiaľ ţalobcovia v dovolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. C./ O.s.p.) uvedenými dôvodmi sa dovolací súd nezaoberal vzhľadom na nesprávne (predčasné) skutkové závery odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedeného moţno uzavrieť, ţe odvolací súd zaťaţil konanie tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  16. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  17. septembra 2014 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.