1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 4 4 Cdo 384/2013 V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo dovolanie
odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje proti uzneseniu o predbeţnom opatrení. V prejednávanej veci je nepochybné, ţe ţalobca dovolaním napáda uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci predbeţného opatrenia. Jeho dovolanie je preto
3 O.s.p. procesne neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o predbeţnom opatrení. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ ani g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. V dovolaní sa namieta, ţe súdy odňali ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. 5 4 Cdo 384/2013 Dovolateľ tvrdí, ţe k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené (§ 237 písm. f O.s.p.).
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloţí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázane a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie sudu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francuzsko z 19. februára l998).
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovene inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
názoru dovolacieho súdu odvolací súd pri rozhodovaní v predmetnej veci postupoval v súlade s poţiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní nespochybniteľne viazaný. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia dovolateľa o tom, ţe ide o rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné, v ktorom absentujú skutkové zistenia i právne posúdenie veci. 6 4 Cdo 384/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ţalobca svoj návrh na nariadenie predbeţného opatrenia neosvedčil žiadnou konkrétnou skutočnosťou, na základe ktorej by bolo potrebné jeho návrhu vyhovieť, keď uviedol iba to, ţe je dôvodná obava scudzenia nehnuteľnosti (por. tieţ č.l. 145-148). Napriek tomu, ţe sa s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa stotoţnil, neobmedzil sa len na konštatovanie jeho správnosti (por. § 219 ods. 2 O.s.p.), ale sám zaujal stanovisko k dôvodom uvádzaným v odôvodnení súdu prvého stupňa, pričom sám zdôraznil, ţe ţalobca v návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia ničím neosvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, pretoţe jeho tvrdenia boli len v rovine predpokladaného správania sa ţalovaného 1/ (neposkytol súdu ţiaden dôkaz). Dovolací súd na tomto mieste povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe pokiaľ v čase podania návrhu ţalobca mal indície svedčiace o úmysle žalovaného odpredať predmetný byt (k čomu došlo bezprostredne po vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa), bol povinný tento dôkaz súdu poskytnúť, na základe ktorého by súd mohol povaţovať jeho návrh za dôvodný. Súd nemá povinnosť (ani moţnosť) zabezpečovať dôkazy na preukázanie opodstatnenosti nariadenia predbeţného opatrenia. Ţalobca dokonca ani v čase rozhodovania odvolacím súdom neposkytol súdu informáciu, ţe došlo k prevodu predmetného bytu (z čoho by bolo napokon potrebné vyvodiť uţ len bezpredmetnosť navrhovaného predbeţného opatrenia). Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu takto spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, ţe dovolateľ sa s názorom odvolacieho súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru a zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. 7 4 Cdo 384/2013 Dovolateľ v súvislosti s tvrdenou procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta tieţ tú skutočnosť, ţe súd prvého stupňa doručoval návrh na nariadenie predbeţného opatrenia účastníkom a nedoručil mu vyjadrenie ţalovaného 1/ k tomuto návrhu.
6 O.s.p., súd môţe vydať rozhodnutie o predbeţnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.
ods. 8 cit. ustanovenia, o nariadení predbeţného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbeţného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom aţ spolu s uznesením, ktorým bolo predbeţné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbeţné opatrenie. Dovolací súd nespochybňuje skutočnosť, ţe súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď doručoval účastníkom návrh ţalobcu na nariadenie predbeţného opatrenia, uznesenie, ktorým takýto návrh zamietol a tieţ odvolanie ţalobcu (por. vyššie cit. § 75 ods. 8 O.s.p.), avšak nemoţno z takéhoto (i keď nesprávneho) postupu vyvodiť, ţe ním odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Doručením návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia ţalovaným ţalobca nebol ukrátený na svojich procesných právach, pričom výslovný zákaz informovania ţalovaného o tom, ţe je takýto návrh podaný nevyplýva zo ţiadneho ustanovenia O.s.p., keď ani ustanovenie § 75 ods. 6 O.s.p. pri rozhodovaní o nariadení predbeţného opatrenia nevylučuje moţnosť nariadiť v prípade potreby na prejednanie veci dokonca aj pojednávanie. Súd prvého stupňa neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom ani tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného 1/ k jeho návrhu, v ktorom ţalovaný 1/ neuviedol ţiadne podstatné skutočnosti významné pre rozhodnutie veci a v ktorom len skonštatoval, ţe návrh na nariadenie predbeţného opatrenia neobsahuje ţiadnu skutočnosť osvedčujúcu dôvodnosť poţadovaného predbeţného opatrenia. Napokon, ţalobca túto skutočnosť (nedoručenie vyjadrenia) namietol vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorú odvolací súd zobral na zreteľ. 8 4 Cdo 384/2013 Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd svojím postupom nezaloţil vadu konania
f/ O.s.p., teda neodňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcou v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní ktoré podporil judikatúrou, ktorú odvolací súd prehliadol mlčaním. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ ide o ţalobcom uplatnené dovolacie dôvody, z obsahu podaného dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ namieta najmä vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, teda namieta aj existenciu vady
2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd však uvádza, ţe tzv. nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však taktieţ prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky 9 4 Cdo 384/2013 prípustnosti dovolania, nie je moţné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.