a § 15 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kaţdému vo výške 33 193,92 € (1 000 000,-- Sk), ktorá ujma vznikla ich synovi neoprávneným zásahom ţalovaného do jeho ţivota a telesnej integrity. Touto ţalobou sa ţalobcovia 1/ aţ 3/ domáhali aj ochrany svojej osobnosti poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko usmrtením ich syna a brata došlo k zásahu do ich osobnostných práv, čím bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného ţivota, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Ţalobcovia 1/ a 2/ ako rodičia poţadovali 2 1 Cdo 77/2009 priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 19 916,35 € (600 000,-- Sk) a ţalobkyňa 3/ ako sestra vo výške 16 596,96 € (500 000,-- Sk). Svoju ţalobu odôvodnili tým, ţe ţalovaný zavinením dopravnej nehody, za ktorú bol v trestnom konaní právoplatne uznaný vinným z trestného činu ublíţenia na zdraví z nedbanlivosti, spôsobil smrť ich syna a brata, ktorý zraneniam na mieste dopravnej nehody
hol. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom zo 16. augusta 2007 č.k. 13 C 87/2006-113 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ náhradu nemajetkovej ujmy, kaţdému vo výške 6 638,78 € (200 000,-- Sk) a trovy konania, spolu vo výške 4 514,96 € (136 017,80 Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu ţalobcov. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým čiastočne vyhovel návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobcov
2 OZ odôvodnil tým, ţe neoprávnený zásah ţalovaného do emocionálnej sféry ţalobcov vyvolaný úmrtím blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany ich osobnosti ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku určil
3 OZ s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Skutkovo mal prvostupňový súd za preukázané, ţe ţalovaný bol právoplatným rozsudkom v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíţenia na zdraví
1 a 2 Trestného zákona, nakoľko pri dopravnej nehode 2. septembra 2003, porušením dôleţitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania a uloţenú mu
zákona, z nedbanlivosti spôsobil smrť syna ţalobcov 1/ a 2/ a brata ţalobkyne 3/. Okresný súd tak mal preukázané, ţe zásah bol protiprávny, teda neoprávnený a z hľadiska zodpovednosti nebolo významné, či tento neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene, vedome, alebo nevedome, keďţe ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Na skutočnosť, ţe neoprávnený zásah bol spôsobený z nedbanlivosti a ţe aj sám syn a brat ţalobcov porušil svoju právnu povinnosť, prihliadol potom prvostupňový súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s § 13 ods. 3 OZ ako na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Závaţnosť vzniknutej ujmy ţalobcov mal súd preukázanú s prihliadnutím na zdravotný stav ţalobkyne 3/ a vzhľadom na príbuzenský vzťah ţalobcov ako najbliţších rodinných príslušníkov nebohého, u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná. 3 1 Cdo 77/2009 Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcov i ţalovaného rozsudkom z 12. februára 2008 sp. zn. 14 Co 332/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej okresný súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, kaţdému 6 638,78 € (200 000,-- Sk) potvrdil a v časti, v ktorej čo do zvyšku okresný súd návrh zamietol a v časti o náhrade trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V potvrdzujúcej časti mal odvolací súd za to, ţe prvostupňový súd vykonal dostatočné skutkové dokazovanie, ktoré dalo spoľahlivý základ pre jeho rozhodnutie. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalovaný svojím protiprávnym konaním, ktorým zavinil dopravnú nehodu, následkom ktorej zahynul syn ţalobcov 1/ a 2/ a brat ţalovanej 3/, zasiahol závaţným spôsobom do súkromia ţalobcov, chráneného § 11 OZ, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1). Poukázal na to, ţe súčasťou práva na súkromie je aj rodinný ţivot, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorými ţalobcovia nepochybne voči nebohému boli, nakoľko išlo o rodičov a sestru, pričom strata jedného z členov tohto rodinného spoločenstva je neodčiniteľnou ujmou postihujúcou všetkých ostatných členov. Ţalobcovia ako najbliţší príbuzní mali s nebohým synom a bratom vytvorený pevný citový vzťah, ktorá skutočnosť bola preukázaná výpoveďami svedkov a znaleckým dokazovaním vo vzťahu k ţalobkyni 3/. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd potom rovnako ako súd prvého stupňa povaţoval za primerané zadosťučinenie. Stotoţnil sa s prvostupňovým súdom aj vo výške poskytnutej náhrady. Poukázal na to, ţe prvostupňový súd pri určení výšky náhrady správne prihliadol na závaţnosť vzniknutej ujmy ţalobcom a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Jednou z týchto okolností, na ktorú prvostupňový súd správne prihliadal bola aj skutočnosť, ţe ani konanie nebohého ako účastníka cestnej premávky (chodca) nebolo právne bezzávadné, keď aj on sám porušil pravidlá cestnej premávky (§ 52 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z.) tým, ţe išiel po nesprávnej strane vozovky chrbtom k prichádzajúcim vozidlám, čím vystavil svoj ţivot ohrozeniu. Odvolací súd, vzhľadom na túto okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti, povaţoval svoje rozhodnutie, zaloţené na výklade hmotnoprávneho ustanovenia § 13 OZ, ktorá problematika je nová, bez ustálenej právnej praxe, za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto proti nemu pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho právneho záveru v znení, či aj v prípade, ak dotknutá osoba konala protiprávne a toto protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti s následkom, môţu sa 4 1 Cdo 77/2009 osoby v zmysle § 15 OZ, prípadne samotná takáto osoba domáhať nárokov v zmysle § 13 a či z takéhoto konania môţu odvodzovať svoje nároky ţalobcovia 1/ aţ 3/ v zmysle § 13 OZ. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie
3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ţalovaný. Dovolanie odôvodnil § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Namietal nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
OZ, vzhľadom na skutočnosť, ţe usmrtený chodec sám svojím nedbanlivostným protiprávnym konaním, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s následkom (jeho smrťou) tento zásah umoţnil. Mal za to, ţe za takejto situácie, keď aj samotná dotknutá osoba zavinila zásah do svojich osobnostných práv, nie je moţné, aby sa táto osoba, resp. osoby
OZ, ani dotknuté osoby, ktorým bolo následne zasiahnuté do ich osobnostných práv domáhali nárokov
2 OZ. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok krajského súdu povaţujú za správny a dovolanie ţalovaného za nedôvodné. Navrhli preto dovolanie ţalovaného proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu zamietnuť a ţalovaného zaviazať k povinnosti nahradiť ţalobcom trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
3 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho 5 1 Cdo 77/2009 rozhodnutia, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov
2 písm. a/, b/ O.s.p., môţe byť odôvodnené len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd je viazaný tak rozsahom dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd najskôr skúmal, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalovaný nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Iné vady konania ani dovolaním namietané neboli a zo súdneho spisu nevyplývajú. Prípustnosť dovolania ţalovaného na základe uvedeného tak vyplýva len z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a zo skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Týmto ustanovením je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie 6 1 Cdo 77/2009 odvolacieho súdu je zásadného právneho významu. V takom prípade je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom súdneho posudzovania môţu byť potom len právne otázky, keďţe na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť ţiadneho skutkového záveru, ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, ţe za otázku zásadného právneho významu povaţoval právne posúdenie, či aj v prípade, ak dotknutá osoba konala protiprávne a toto protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti s následkom, môţu sa osoby v zmysle § 15 OZ, prípadne samotná takáto osoba domáhať nárokov v zmysle § 13 a či z takéhoto konania môţu odvodzovať svoje nároky ţalobcovia 1/ aţ 3/ v zmysle § 13 OZ. Tomu zodpovedá dôvod dovolania, ktorý má základ v tvrdení, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu. Uplatnením dovolacieho dôvodu
2 písm. c/ O.s.p. moţno odvolaciemu súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolateľ namietal, ţe v prípade keď aj samotná dotknutá osoba (chodec) zavinila zásah do svojich osobnostných práv (v preskúmavanom prípade svoju smrť aj porušením svojej právnej povinnosti), nie je moţné, aby sa táto osoba, resp. osoby
OZ (v preskúmavanom prípade rodičia nebohého), ani 7 1 Cdo 77/2009 dotknuté osoby, ktorým bolo následne zasiahnuté do ich osobnostných práv (v preskúmavanom prípade rodičia a sestra nebohého) domáhali nárokov
2 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou musí konštatovať, ţe vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, v ktorej bol návrh na poskytnutie posmrtnej ochrany ţalobcom 1/ a 2/ poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušené a vrátené tomuto súdu na ďalšie konanie, sa nemôţe zaoberať tou časťou dovolacej otázky, ktorá sa týka tohto nároku, nakoľko v tejto časti vec nie je právoplatne skončená. V ďalšom sa preto dovolací súd zaoberal dovolacou otázkou len čo do vymedzenia vo vzťahu k návrhu ţalobcov 1/ aţ 3/ na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 OZ z dôvodu neoprávneného zásahu do práva na ochranu ich osobnosti. Ústava SR v čl. 19 zaručuje kaţdému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Kaţdý má
tohto článku právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota.
OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
3 OZ, výšku náhrady
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy pri zásahoch do práv na ochranu osobnosti chránených všeobecným osobnostným právom, ktoré sú 8 1 Cdo 77/2009 kvalifikované ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom (právnym poriadkom). Treba prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, ţe na to, aby ţalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti
OZ v prípade, keď ţalovaný neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata ţalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v preskúmavanom prípade ţalobcovia) mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyţaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným aţ pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd
závaţnosti ujmy a
okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v preskúmavanom prípade ţalovaného), ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata ţalobcov), na ktoré okolnosti správne súdy niţších súdom prihliadali. Zo spisu vyplýva, ţe ţalovaný bol
1 a 2 Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom uznaný vinným z trestného činu ublíţenia na zdraví syna a brata ţalobcov, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu, následkom ktorej syn a brat ţalobcov zahynul, ktorým výrokom rozhodnutia boli súdy niţších stupňov v tomto konaní viazané. Tým bola preukázaná zodpovednosť ţalovaného za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti ţalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný ţivot, ktorý bol smrťou ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený. Uvedenú zodpovednosť správne súdy niţších stupňov posúdili ako objektívnu zodpovednosť, ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Spoluzavinenie samotnej dotknutej osoby, ktoré bolo taktieţ z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom preukázané v preskúmavanom prípade, má význam aţ pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
3 OZ, na ktorú okolnosť správne oba súdy niţších stupňov prihliadli popri prihliadnutí na závaţnosť ujmy, ktorá ţalobcom nepochybne vznikla. Súdy tak v preskúmavanom prípade pri úvahe o výške náhrady 9 1 Cdo 77/2009 nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 OZ správne prihliadli k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nielen k podielu ţalobcu, ale i k podielu priamo dotknutej osoby na priebehu dopravnej nehody a jej následku. Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania prípustného z dôvodu, ţe išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, sa v tomto konaní mohol zaoberať len právnymi otázkami v súlade s poloţenou dovolacou otázkou a nie právnym posúdením primeranosti poskytnutého zadosťučinenia, respektíve primeranosti samotnej výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré samotné neboli predmetom dovolacej otázky a ktoré primerané zadosťučinenie a následne aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy posúdili súdy niţších stupňov zhodne. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalovanému sa prostredníctvom uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho obsahového vymedzenia nepodarilo spochybniť správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, a preto dovolací súd jeho dovolanie musel ako nedôvodné zamietnuť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo trovy právneho zastúpenia v dovolacom konaní v zákonom stanovenej lehote nevyčíslili a iné trovy dovolacieho konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. októbra 2010 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 10 1 Cdo 77/2009
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.