Obsah (5)

§ 150§ 237§ 224§ 151§ 10

Najvyšší súd 3 Cdo 214/2010 Slovenskej republiky 3 Cdo 215/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne V. N., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. M. V., advokátom so

§ 150O.s.p.

Uviedol, ţe predmetom konania boli spojené nároky ţalobkyne titulom ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Ţalovaný bol v časti konania úspešný a ţiadal priznať náhradu trov. Išlo však aj o nároky týkajúce sa práv k bytu a uloţenia povinnosti vydať ţalobkyni kľúče od daného bytu, v časti ktorej bola naopak úspešná ţalobkyňa (rozsudok Okresného súdu Roţňava z

1. novembra 2001 č.k. 10 C 1932/1997-135), a patrilo by jej preto právo na náhradu trov konania. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania dospel k záveru, ţe ţalobkyňa bola úspešná iba v nepatrnej časti a ţalovaný bol úspešný takmer v celom rozsahu. Z uvedených dôvodov priznal ţalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 50 % z trov, ktoré by mu inak patrili; prihliadol pri tom na majetkové pomery oboch účastníkov, čiastočný nepatrný úspech ţalobkyne v konaní a dospel k záveru, ţe vzhľadom na výsledok sporu, jeho predmet a skutočnosť, ţe ţalobkyňa vzhľadom na jej majetkové a sociálne pomery bola v konaní od súdnych poplatkov oslobodená, boli v konaní pred súdom prvého stupňa dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Roţňava z
2. januára 2010 č.k. 8 C 24/2003-264 Krajský súd v Košiciach uznesením z
3. apríla 2010 sp. zn. 4 Co 91/2010 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.); účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal pri tom na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a zdôraznil, ţe súd rozhodol správne o náhrade trov konania a ţe námietky ţalovaného o neprávnej aplikácii § 150 O.s.p. sú irelevantné. Ţalobkyňa napadla dovolaním rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
4. septembra 2008 sp. zn. 4 Co 51/
5. Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţe na odvolacom súde rozhodoval nesprávne obsadený súd (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

g/ 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 4 O.s.p.). Uviedla, ţe v priebehu konania opakovane namietla zaujatosť JUDr. Z. Š., ktorá vyplýva nielen z rozhodovania tejto sudkyne odvolacieho súdu, ale aj z jej postupov v konaní. Poukázala na postup menovanej sudkyne, ktorá ţalobkyni v rozpore s § 40 ods. 3 O.s.p. nedoručila opravené zápisnice o pojednávaniach z

1. septembra 2008 a z
2. septembra
3. Podľa názoru ţalobkyne sudkyňa umelo zvýšila trovy konania tým, ţe
4. septembra 2008 odročila pojednávanie na
5. september
6. Nesprávny postup sudkyne videla aj v tom, ţe do zápisnice o pojednávaní konanom na dovolacom súdu
7. septembra 2008 nebol zaprotokolovaný jej prednes. Podľa názoru ţalobkyne zaujatosť sudkyne je priamo potvrdená i jej rozhodovacou činnosťou, keď napriek jednoznačne preukázanému zásahu do jej osobnostných práv, sa spravodlivého rozhodnutia nedočkala. Ţalobkyňa podala dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
8. apríla 2010 sp. zn. 4 Co 91/
9. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Podľa jej názoru spočíva napadnuté uznesenie na nesprávnom právnom posúdení, v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tieţ k vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Tvrdenie o nesprávnom obsadení súdu odôvodnila ţalobkyňa dôvodmi zhodnými s dôvodmi uvedenými v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu. Zároveň namietla nezákonnosť celého súdneho konania z dôvodu, ţe súd prvého stupňa, po vylúčení ţaloby na ochranu osobnosti uznesením z
10. novembra 2001 č.k. 10 C 1932/97-135 (teraz vedenú pod sp. zn. 8 C 24/2003) na samostatné konanie, nezabezpečil najpodstatnejšie dôkazy, ktorými odôvodňovala svoju ţalobu. Nezákonnosť konania podľa názoru ţalobkyne spočívala i v tom, ţe súd o trovách celého konania rozhodol samostatne uznesením, nezávisle na tom, ako konanie o merite veci skončilo, čo malo za následok realizáciu exekúcie vedenej proti nej. I keď jej bola exekvovaná suma vrátená, exekučné konanie jej spôsobilo psychickú traumu. Dodala, ţe jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe jej odvolací súd nedoručil vyčíslenie trov konania ţalovaným na vyjadrenie ako aj tým, ţe pri výpočte výšky trov, ktoré priznal právnemu zástupcovi ţalovaného, prehliadol, ţe vyčíslená výška trov nezodpovedá úkonom, ktoré v konaní skutočne vykonal. Ţalobkyňa navrhla obe ňou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 5 Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu navrhol tento opravný prostriedok odmietnuť ako procesne neprípustný. Zároveň ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením ţalobkyne, ţe odvolací súd nebol správne obsadený, a to najmä z dôvodu, ţe o námietkach zaujatosti ţalobkyne proti JUDr. Z. Š. bolo opakovane a právoplatne rozhodnuté. Uviedol, ţe ţalobkyňa si § 237 písm. g/ O.s.p. vykladá účelovo tak, ţe súd nebol správne obsadený, avšak je si vedomá skutočnosti, ţe namietaná sudkyňa z konania a rozhodovania vo veci vylúčená nebola. Za čisto subjektívne označil jej tvrdenie, ţe sa nedočkala spravodlivého rozhodnutia a boli poškodené jej ústavné práva. Nesúhlasil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý ţalobkyni priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil jej zástupcu z radov advokátov, i keď neboli dané predpoklady pre také rozhodnutie. Vo vyjadrení k dovolaniu smerujúcemu proti uzneseniu odvolacieho súdu ţalovaný navrhol, aby dovolací súd toto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Poukázal na to, ţe subjektívne pocity ţalobkyne týkajúce sa ňou tvrdenej zaujatosti predsedníčky odvolacieho senátu, ktorá podľa jej názoru nekonala a nerozhodla podľa jej predstáv, nemôţu byť spôsobilým dovolacím dôvodom. Namietol, ţe v dovolacom konaní nie je moţné skúmať, či tvrdený zásah do sféry osobnosti ţalobkyne bol alebo nebol dôvodný, či bol alebo nebol spôsobilý vyvolať negatívne následky a či sa do nového (na samostatné prejednanie vylúčeného) konania „dostali alebo nedostali nejaké dôkazy“. Uvedené skutočnosti mohla ţalobkyňa namietať iba do skončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe obe dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť.
11. Dovolací súd sa najprv zaoberal preskúmaním prípustnosti dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
12. septembra 2008 sp. zn. 4 Co 51/
13. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 6 odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ (s dopadom na ţalobou uplatnený nárok na ochranu osobnosti) vecne nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy (čo do posúdenia nároku na ochranu osobnosti) viazané. Vzhľadom na to nie je toto dovolanie ţalobkyne podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Uvedené dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 7 účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní proti rozsudku namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľka namietala existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Dovolací súd sa preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci bol súd nesprávne obsadený. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97). Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu) informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko, 1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 8 akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in this respect). V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa vzniesla voči sudkyni JUDr. Z. Š. námietku zaujatosti opakovane. O jej námietke z
14. júna 2006 (na č.l. 134 spisu) rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
15. marca 2007 sp. zn. 1 Nc 5/2007 tak, ţe menovaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. O ďalšej námietke z
16. apríla 2008 (č.l. 178 spisu) rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
17. mája 2008 sp. zn. 5 Nc 17/2008, ktorým menovanú sudkyňu opätovne nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Postup odvolacieho súdu, ktorý po vznesení týchto námietok zaujatosti predloţil spis na rozhodnutie nadriadenému súdu, bol v súlade s § 16 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd konštatuje, ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobkyňa uviedla vo svojom dovolaní, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.). Z podstaty argumentácie ţalobkyne vyplýva, ţe zaujatosť JUDr. Z. Š. vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Treba preto zopakovať, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Dovolací súd so zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobkyňa nedôvodne namieta, ţe v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe obsah spisu nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Dovolateľka zastáva názor, ţe súdy vec v napadnutom rozsudku nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 9 Právnym posúdením veci súdom sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p, ani z § 238 O.s.p.
18. Ţalobkyňa dovolaním napadla aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
19. apríla 2010 sp. zn. 4 Co 91/2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o náhrade trov celého konania. Uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Z ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ale vyplýva, ţe proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, nie je dovolanie prípustné. Prípustnosť tohto dovolania ţalobkyne by preto prichádzala do úvahy len ak v konaní došlo k procesným vadám konania v zmysle § 237 O.s.p. Ako uţ dovolací súd uviedol v časti tohto odôvodnenia týkajúcej sa prípustnosti dovolania ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu (viď vyššie 1.), podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd neprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z týchto procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka jej podstatu vidí v tom, ţe odvolací súd pred vydaním uznesenia, ktorým rozhodol o trovách celého konania, nedoručil ţalobkyni na vyjadrenie vyčíslenie týchto trov, ktoré vyhotovil právny zástupca ţalovaného. 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 10 Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., je taký procesne vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré sú mu priznané ako účastníkovi občianskeho súdneho konania. Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov, platenia, nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137 aţ § 151a Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ale, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa, ţe by súd bol povinný pred rozhodnutím o trovách doručiť protistrane vyčíslenie trov, ktoré súdu predloţil účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov (§ 151 O.s.p.). O trovách rozhoduje súd; jeho povinnosťou je pri tom (aj bez vyjadrenia protistrany vyčísľujúceho účastníka) preveriť, či je vyčíslenie trov správne a či zodpovedá skutočne urobeným úkonom, za ktoré je odmena uplatnená. Zo spisu v preskúmavanej veci vyplýva, ţe postup odvolacieho súdu mal zákonný podklad tak pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania, ako aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania. Nešlo o procesne nesprávny postup, preto moţno uzavrieť, ţe ţalobkyňou namietaným postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti pred súdom konať. Neopodstatnená je v dôsledku toho námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa názoru dovolateľky došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom aj tým, ţe súdy niţších stupňov pri svojom rozhodovaní opomenuli zohľadniť a právne posúdiť všetky listinné dôkazy, ktoré zaloţila do pôvodného spisu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 11 uviedol vo viacerých rozhodnutiach, pokiaľ súd rozhodol bez správneho alebo úplného zistenia skutkového stavu (o ktorý prípad ide tieţ v takto formulovanej námietke ţalobkyne), nie je tým bez ďalšieho daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keď účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný vysvetliť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Neúplne zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (moţno ju uplatniť v procesne prípustnom dovolaní), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Ţalobkyňa v dovolaní namieta aj to, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
20. Z dôvodov uvedených vyššie pod
21. a
22. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe procesnú prípustnosť dovolaní ţalobkyne (proti rozsudku a proti uzneseniu odvolacieho súdu) nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 aţ § 239 O.s.p. Vzhľadom na to obidve dovolania odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.; so zreteľom na ich odmietnutie sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutých rozhodnutí. 3 Cdo 214/2010 3 Cdo 215/2010 12 Ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania vyčíslil vo dvoch vyjadreniach k dovolaniam v celkovej výške 1 507,04 €. Dovolací súd mu – v súlade s praxou dovolacieho súdu – priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval uţ v konaní pred súdmi niţších stupňov) za dva úkony právnej sluţby poskytnutej vypracovaním dvoch samostatných písomných vyjadrení k dovolaniam proti rozsudku i uzneseniu odvolacieho súdu. Vychádzajúc z toho, čo bolo predmetom dovolacieho konania, určil náhradu nasledovne: a/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu ţalobkyne proti rozsudku určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. b/

§ 10ods.

8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb) vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH (18,71 €), predstavuje spolu 117,21 €, b/ v prípade vyjadrenia ţalovaného k dovolaniu ţalobkyne proti uzneseniu určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 3 písm. b/ a § 14 ods. 8 tejto vyhlášky

jej § 11 ods. 1 písm. a/ vo výške 27,74 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,21 € (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) a 19 % DPH (6,64 €), predstavuje spolu 41,59 €. Náhrada spolu (117,21 € + 41,59 €) predstavuje 158,80 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. novembra 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková