čl.13 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorý sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len Kódex schengenských hraníc) z dôvodu, ţe ţalobca nemá platné vízum alebo povolenie na pobyt. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnom konaní po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom ţalovaného a správneho orgánu dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Na pojednávaní pred krajským súdom dňa 15.10.2014 právna zástupkyňa ţalobcu zotrvala na ţalobných námietkach. Uviedla, ţe navrhuje napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľností jeho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Poukázala na to, ţe ţalobca sa na územie Slovenskej republiky pricestoval s cieľom poţiadať tu o azyl. Ďalej uviedla, ţe v konaní došlo k porušeniu jeho procesných práv pokiaľ ide o právo, aby mu bol pridelený tlmočník, čo vyplýva z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky orgány verejnej moci a na všetky typy v konaní. Uviedla, ţe ţalobca poţiadal o túto formu medzinárodnej ochrany, pričom nebolo v tomto smere zo strany správneho orgánu prvého stupňa na jeho ţiadosť reagované. Poukázala na judikát Najvyššieho súdu SR uvedený aj v podaní ţaloby, pokiaľ ide o procesné práva cudzinca vo vzťahu k tlmočeniu. V prípade, ak by bola akceptovaná ţiadosť ţalobcu o poskytnutie azylu, o jeho ţiadosti by rozhodoval migračný úrad.
názoru ţalobcu došlo k porušeniu jeho procesných práv, a to pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ako aj porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Poukázala na to, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne vyporiadal s námietkou týkajúcou sa nároku ţalobcu na tlmočníka, a preto jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto odvolacej námietke je potrebné povaţovať za nepreskúmateľné. 3 10Sža/9/2015 Z uvedených dôvodov navrhla zrušiť rozhodnutie ţalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátiť vec ţalovanému na ďalšie konanie. Poverená zamestnankyňa ţalovaného na pojednávaní krajského súdu uviedla, ţe zástupkyňa ţalobcu nemá dostatočné informácie o následnom azylovom konaní jej klienta. Uviedla, ţe ţalobca dňa 24.04.2014 na hraničnom priechode v Ubli poţiadal o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky mu azyl neudelilo a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Ďalej uviedla, ţe dňa 09.09.2014 ţalobca opustil Pobytový tábor v Rohovciach a dňom 16.09.2014 bol vyradený z evidencie ţiadateľov o poskytnutie azylu.
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu, i k spôsobu jeho zistenia, prípade navrhnúť jeho doplnenie. Ţalobca v podanej ţalobe uviedol, ţe
jeho názoru je nesporné, ţe keďţe zákon o pobyte cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu, ţe platí zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc. Namietal však, ţe Kódex neupravuje procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, a preto platí, ţe pokiaľ ide o ich dodrţanie, mal správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou a aplikovať aj vnútroštátne normy, teda napríklad aj zákon č. 71/1967 Zb.. K uvedenej ţalobnej námietke krajský súd uviedol, ţe ţalobca si nesprávne vykladá odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného o výlučnej aplikácií Kódexu, pretoţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe ţalovaný orgán Kódex výlučne uplatňoval len v súvislosti s mechanizmom odopretia vstupu a jeho postupom, pričom tak ako správne uviedol ţalobca, na ostatné procesné oprávnenie cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, je moţné, pokiaľ to nie je zákonom vylúčené, aplikovať aj inú vnútroštátnu úpravu. O uvedenom svedči aj skutočnosť, ţe správny orgán prvého stupňa poučoval ţalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. K námietku ţalobcu, ţe poţiadal o azyl, a ţe mu nebol ustanovený tlmočník, a teda dokladom, ktoré mu boli predloţené nerozumel a odmietol ich podpísať, ţalovaný poukázal na Ústavu Slovenskej republiky a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sţa/9/2014, 4 10Sža/9/2015 v zmysle ktorého sa Najvyšší súd SR zaoberal absenciou tlmočníka, ako aj právneho zástupcu, v priebehu rozhodnutia o zaistení cudzinca. K uvedenej ţalobnej námietke krajský súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 157/2011-17,
ktorého: Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť kaţdému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môţe v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa kaţdému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, ţe neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, ţe neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01). Z príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, ţe moţnosť zvoliť si alebo povinnosť ustanoviť tlmočníka, je moţné v prípade ţiadosti o udelenie prechodného pobytu, ţiadosti o udelenie trvalého pobytu a pri pretlmočení obsahu a dôvodov rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Naproti tomu zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 18 ods. 1 a 2 špecifikuje, ţe ak účastník konania neovláda slovenský jazyk, ministerstvo na konanie o azyle prizve tlmočníka. Účastník konania je oprávnený v konaní pouţívať jazyk, v ktorom sa môţe dorozumieť. Účastník konania si môţe na vlastné trovy prizvať na konanie ďalšieho tlmočníka
svojho výberu. Ţalobca v podanej ţalobe nepopiera, ţe ovláda anglický jazyk a rovnako z úradných záznamov policajtov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu vyplýva, ţe konania sa zúčastnil príslušník Policajného zboru práp. Bc. T. T. za účelom tlmočenia jednotlivých úkonov pri odopretí vstupu, ktorý ţalobcovi vysvetlil jednotlivé úkony a ich význam a taktieţ ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Rovnako aj rozhodnutie o odopretí vstupu bolo ţalobcovi predloţené aj v anglickom jazyku, takţe ţalobca bol informovaný o skutočnostiach týkajúcich sa odopretia vstupu v jazyku, ktorému rozumie. Tvrdenie ţalobcu o tom, ţe ţiadal o azyl, ţalobca v konaní ţiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k tomu krajský súd uviedol, ţe v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 5 10Sža/9/2015 Zb. o správnom konaní, ţalobca sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda ţalobca na predloţenom tlačive o odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, ţe ţiada o azyl, čo však ţalobca neučinil. Z oznámenia ţalovaného zo dňa 26.06.2014 vyplýva, ţe ţalobca tak urobil aţ 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde poţiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach. Krajský súd ďalej poukázal na to, ţe ţalobca v podanej ţalobe namietal, ţe pokiaľ mu správny orgán prvého stupňa svojim konaním umoţnil vstup na územie Slovenskej republiky, nemal uţ teda zákonnú moţnosť na vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu. K uvedenej ţalobnej námietke krajský súd uviedol, ţe v napadnutom rozhodnutí bola ţalobcovi dostatočne vysvetlená situácia s hraničnými priechodmi. Ţalobca sa v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, ţe najbliţší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop aţ o 14.41 hod. a hraničný priechod Čierna nad Tisou - Čop nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by ţalobca mohol počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbliţšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bola aj tá skutočnosť, ţe všetky potrebné úkony k odopretiu vstupu bolo moţné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je špecifická tým, ţe sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Keďţe ţalobca počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad Tisou bol v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený vstup na územie SR, preto aj túto ţalobnú námietku povaţuje súd za neopodstatnenú. Pokiaľ ţalobca v podanej ţalobe poukázal na Správu Vysokého komisára OSN, k tomu krajský súd uviedol, ţe táto správa pojednáva o dodrţiavaní práv osôb podliehajúcich azylovému reţimu, teda osôb, ktoré poţiadajú o azyl na území Ukrajiny. Ţalobca, ako to vyplýva z jeho odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, sa pred svojím neoprávneným vstupom na územie Slovenskej republiky zdrţiaval na území Ukrajiny, kde však o azyl nepoţiadal. Krajský súd uviedol, ţe skutočnosti, na ktoré poukázal ţalobca (riziká hroziace ţalobcovi na Ukrajine), by mohli byť predmetom skúmania v konaní o udelenie azylu, 6 10Sža/9/2015 nakoľko v zmysle § 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak ţiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Pre konanie o odopretí vstupu
3 zákona č. 404/2011 Z. z. platí, ţe vstup nemoţno odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má udelený pobyt v Slovenskej republike, ktorý počas hraničnej kontroly podal ţiadosť o udelenie azylu, ktorému bol udelený azyl na území Slovenskej republiky, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorý poţiadal o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky alebo ktorému bol vydaný cestovný doklad cudzinca
osobitného predpisu. Keďţe podmienky uvedené v § 12 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z., pre ktoré nemoţno odoprieť vstup príslušníkovi tretej krajiny, ţalobca nenapĺňal a nakoľko nespĺňal základné podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktoré sú upravené v čl. 5 ods. 1 a 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), je irelevantná aj ţalobná námietka týkajúca sa porušenia čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pretoţe rozhodnutia ţalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonnými ustanoveniami, ktoré krajský súd v dôvodoch rozhodnutia citoval, ţalobu
1 OSP zamietol. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie, v ktorom uviedol, ţe rozsudok povaţuje za nesprávny a nezákonný z dôvodov ustanovených v § 205 7 10Sža/9/2015 ods. 2 písm.
ktorého účastník konania musí mať „možnosť tlmočenia a právnej služby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu a realizáciu svojich práv a slobôd“. Najvyšší súd Slovenskej republiky vtom istom rozsudku uviedol, ţe „vzhľadom na to, že navrhovateľ v - pre neho - kritickom čase nemal k dispozícii ani právneho zástupcu, ani tlmočníka, nemohol bez pochybností, či si týmto postupom nepriťaží (riadne vyplniť dotazník) a teda nebolo možné v ďalšom konaní pričítať v jeho neprospech, že s orgánmi hraničnej a cudzineckej polície nespolupracoval,...“ Oba správne orgány preto nemôţu mať pochybnosti o rozhodnutí ţalobcu nepodpísať dokumenty, ak argumentuje tým, ţe im neporozumel. Je zrejmé, ţe v danom kritickom čase - zotrvanie na útvare ţalovaného - nemal ţalobca k dispozícii riadneho, nezávislého a nestranného tlmočníka. Ako tlmočník bol ustanovený iný príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade moţno povaţovať za sporné, keďţe nie je moţné prijať domnienku o jeho nestrannosti a nezávislosti. Ţalobca poukázal na to, ţe ţalovaný, po tom, čo umoţnil faktický vstup na územie SR, mal dosť času na prizvanie riadneho tlmočníka, keďţe ţalobca strávil na území SR 9 hodín. V takom prípade by bol mohol zistiť, ţe ţalobca neovláda anglický jazyk natoľko, aby mohol porozumieť obsahu a významu konania, ktoré s ním bolo vedené. Jeho materinským jazykom je francúzština a hovorí so silným francúzskym prízvukom, čiţe vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa s ním mohol správny orgán vôbec dorozumieť. Ţalovaný si navyše vo svojich vyjadreniach protirečí, keď najprv tvrdí, ţe „účastník konania počas výkonu hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na uvedenom oddelení, ako ani pri prevoze z OHK PZ na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu s policajtmi nekomunikoval (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach) a následne uvádza, ţe „počas celého pobytu sa s účastníkom konania v prípade potreby komunikovalo v anglickom alebo ruskom jazyku“ (str. 3 rozsudku Krajského súdu v Košiciach). 9 10Sža/9/2015 Prvostupňový správny orgán mal preto v konaní o odopretie vstupu ţalobcu na územie Slovenskej republiky ustanoviť riadneho tlmočníka, ktorý by ţalobcovi tlmočil konanie, preloţil mu dokumenty, ktoré mal podpísať a vyhnúť sa tomu, ţe by ţalobca mohol mať pochybnosť o tom, čo podpisuje. Keďţe ţalobca pochybnosti mal a prvostupňový správny orgán do dokonania tlmočníka neustanovil, porušil tým ústavné právo ţalobcu na tlmočníka. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal ţalobcovou námietkou týkajúcou sa porušenia práva na tlmočníka, túto však vyhodnotil za nedôvodnú. S právnym názorom krajského súdu ţalobca vyjadril nesúhlas, nakoľko sa prieči ústavným garanciám. Pri opätovnom vychádzaní z ustanovení Ústavy SR, článku 47 ods. 2 je potrebné zdôrazniť, ţe prvostupňový správny orgán konal s osobou, ktorá neovládala slovenský jazyk, v ktorom sa viedlo konanie. Samotné zistenie, ţe účastník konania neovláda slovenský jazyk malo byť pre prvostupňový správny orgán natoľko závaţnou skutočnosťou, ţe mal postupovať rovnako ako v iných konaniach so štátnymi príslušníkmi tretích krajín. V prípade, keď príslušník PZ kontroluje osobu, ktorá sa nevie preukázať platným cestovným dokladom a platným vízom alebo pobytom, je takáto osoba predvedená na oddelenie hraničnej kontroly za účelom spísania zápisnice o podaní vysvetlenia. Ak sa zistí, ţe dotknutá osoba neovláda slovenský jazyk, spočíva postup príslušníka PZ, okrem iného aj vtom, ţe do konania prizve tlmočníka za účelom tlmočenia konania. Tento postup tieţ výslovne nevyplýva z konkrétneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ale priamo z Ústavy SR. Judikatúra slovenských súdov vo veciach práva na tlmočníka je rozsiahla a jednoznačne z nej vyplýva, ţe právo na tlmočenie je ústavným právom a je povinnosťou konajúceho štátneho orgánu zabezpečiť tlmočníka vţdy, ak koná s osobou, ktorá neovláda slovenský jazyk. V tejto súvislosti ţalobca poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 2T 100/2008, v ktorom súd uviedol, ţe „Správny orgán prejednávajúci priestupky nie je kompetentný posudzovať rozsah znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a iba na základe skutočnosti, že cudzí štátny príslušník sa na prejednanie dostaví bez tlmočníka, konštatovať, že jazyk ovláda. Cudzí štátny príslušník nie je povinný si tlmočníka zabezpečiť sám, ale v prípade, že na dotaz uvedie, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, je správny orgán povinný tlmočníka do konania pribrať. Rovnako nie je účastník povinný sám uviesť, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, na uvedené je povinný ho vyzvať správny orgán v rámci všetkých relevantných poučení spojených s následným riadnym priebehom priestupkového konania.“ 10 10Sža/9/2015 Ţalobca vyjadril presvedčenie, ţe na konanie o odopretie vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny sa vzťahuje, okrem Kódexu schengenských hraníc, aj právny poriadok Slovenskej republiky (s čím súhlasí aj Krajský súd v Košiciach), a preto bolo potrebné do konania ustanoviť tlmočníka, ktorý by zabezpečil nezávislé a nestranné tlmočenie. Dané odôvodnenie krajského súdu nevychádza z posúdenia reálnych moţností ţalobcu, ktorý bol vo faktickej moci prvostupňového správneho orgánu, pričom z postupu správneho orgánu je moţné odvodiť, ţe tento svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu ţalobcovi. Keďţe prvostupňový správny orgán so ţalobcom - po tom, čo mu fakticky umoţnil vstup a zotrvanie na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem ţiadať o medzinárodnú ochranu. Je síce pravdou, ţe v predloţenom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania ţalobcu, ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, ţe na druhý deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, ţe sa pokúšal ţiadať o azyl, je moţné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu ţalovaného. V neprospech ţalovaného je tieţ moţné pričítať skutočnosť, ţe so ţalobcom nekonal za prítomnosti riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník policajného zboru, čo v tomto prípade nemoţno povaţovať za splnenie procesných podmienok zo strany ţalovaného. Krajský súd
ţalobcu nesprávne právne posúdil vec pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa práva na tlmočníka. Nemožnosť odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na územie Ţalobca poukázal na to, ţe v podanej ţalobe namietal aj postup prvostupňového správneho orgánu v súvislosti s jeho samotným vstupom na územie Slovenskej republiky, pretoţe prvostupňový správny orgán mu umoţnil svojim konaním vstup na územie, keďţe počas hraničnej kontroly opustil vlak a strávil niekoľko hodín na policajnom útvare, a teda fakticky vstúpil na územie Slovenskej republiky. Ţalobca má za to, ţe prvostupňový správny orgán v danom čase uţ nemal zákonnú moţnosť na vydanie rozhodnutia o odopretí vstupu, pretoţe svojim vlastným postupom zapríčinil, ţe ţalobcovi bolo umoţnené vstúpiť a zotrvať niekoľko hodín na území Slovenskej republiky. Ţalobca sa v čase, v ktorom prvostupňový 11 10Sža/9/2015 správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie uţ nachádzal pod jurisdikciou Slovenskej republiky, preukázateľne sa na území SR fyzicky nachádzal (t.j. vstúpil a zdrţiaval sa) a teda uţ nebol daný zákonný dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia. Krajský súd sa pri preskúmavaní tejto ţalobnej námietky zaoberal opisom postupu zo strany Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou. Ten je ţalobcovi známy. Čo bolo ale podstatou tejto ţalobnej námietky, je posúdenie právnej otázky, či po faktickom vstupe ţalobcu na územie Slovenskej republiky, teda v čase, keď uţ bol pod jurisdikciou Slovenskej republiky, mohol prvostupňový správny orgán vydať rozhodnutie o odopretí vstupu.
ţalobcu ţalovaný správny orgán sa v tejto situácii nemôţe brániť skutočnosťou, ţe hraničný priechod Čierna nad Tisou nie je vybavený tranzitnou miestnosťou a ţe sa tam nedajú vykonávať potrebné úkony. Ak totiţ takáto situácia existuje, znamená to, ţe štát nevytvoril dostatočné podmienky pre to, aby mohlo konanie o odopretí vstupu na danom konkrétnom hraničnom priechode prebehnúť riadne a zákonne. Ak teda nie sú vytvorené materiálne a technické podmienky na konanie o odopretí vstupu, dokonca ani nie je vytvorená tranzitná miestnosť, v dôsledku čoho dôjde k faktickému povoleniu vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny na územie SR, nie je moţné na danom hraničnom priechode rozhodovať o odopretí vstupu. Ţalobca poukázal na to, ţe odopretie vstupu je právna moţnosť, ktorú má štát k dispozícii a ktorá uţ samotnou svojou podstatou vedie k tomu, ţe štátny orgán počas kontroly na hraniciach odoprie vstup osobe, o ktorej zistí, ţe nespĺňa podmienky na povolenie vstupu. Aj z jazykového výkladu tohto pojmu je moţné usúdiť, ţe k takémuto konaniu môţe nutne prísť len vtedy, ak osoba (účastník konania) ešte nevstúpil na územie štátu. Preto sa toto konanie vyuţíva najmä v priestoroch letísk alebo priamo na hraničnom priechode v mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola a teda ešte nedôjde k vstupu na územie štátu. Ţalobca podporne poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-575/10 zo dňa 4. septembra 2014 (Air Baltic Corporation AS) - odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na letisku v Rige (Lotyšsko) a rozsudok vo veci C-364/10 zo dňa 16. októbra 2012 (Maďarsko proti Slovenskej republike), v ktorej išlo o odopretie vstupu na územie SR maďarskému prezidentovi. V týchto prípadoch síce nešlo o rozhodnutia, ktoré by sa týkali rovnakej otázky ako je prejednávaná vec, avšak z ich kontextu je moţné vyvodiť, 12 10Sža/9/2015 ţe k odopretiu vstupu skutočne dochádza len vtedy, ak ešte nedošlo k samotnému fyzickému vstupu osoby na územie dotknutého štátu. Ţalobca tieţ poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý upravuje, čo je hraničný prechod:
1 „Hraničným priechodom na vonkajšej hranici je
osobitného predpisu 15) (ďalej len "medzinárodné letisko")“.
1 zákona o pobyte cudzincov (odopretie vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny): „Policajný útvar na hraničnom priechode je oprávnený štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odoprieť vstup
osobitného predpisu“. Ďalej, Kódex Schengenských hraníc upravuje v čl. 2 bodoch 7-10 nasledujúce pojmy: „hraničný priechod“ je každý priechod schválený príslušnými orgánmi na prekračovanie vonkajších hraníc (bod 8); „kontrola hraníc“ je činnosť vykonávaná na hraniciach na účely tohto nariadenia a v súlade s ním, výlučne v nadväznosti na úmysel prekročiť takúto hranicu alebo na prekročenie takejto hranice bez ohľadu na akýkoľvek iný úmysel, ktorá zahŕňa hraničné kontroly a hraničný dozor (bod 9); „hraničné kontroly“ sú kontroly vykonávané na hraničných priechodoch, aby sa osobám, vrátane ich dopravných prostriedkov a predmetov v ich držbe, mohol povoliť vstup na územie členských štátov, alebo aby smeli toto územie opustiť (bod 10); Ţalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc (časť „Odopretie vstupu“), ktorý uvádza: 13 10Sža/9/2015 „Pohraničná stráţ zabezpečí, aby na územie dotknutého členského štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý." Z uvedeného je teda
ţalobcu jednoznačne zrejmé, ţe k odopretiu vstupu môţe dôjsť len na hraničnom priechode pri vykonávaní hraničnej kontroly. V prípade Čiernej nad Tisou je jednoznačne týmto hraničným priechodom ţelezničný priechod na slovensko- ukrajinskej hranici Čierna nad Tisou - Čop, teda miesto, kde aj bola vykonaná hraničná kontrola. Z dôvodu, aby konanie o odopretie vstupu prebehlo čo najrýchlejšie a priamo na hraniciach, sa v tomto konaní pouţívajú rozhodnutia v jednotnom štandardnom formáte v súlade s čl. 13 ods. 2 Kódexu schengenskych hraníc („Vstup sa môţe odoprieť len na základe odôvodneného rozhodnutia, v ktorom sa uvedú presné dôvody odopretia. Rozhodnutie prijme orgán, ktorý na to oprávňuje vnútroštátne právo. Rozhodnutie nadobúda účinnosť okamţite. Odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopretí vstupu prostredníctvom uvedeného formulára.“). Je teda zrejmé, ţe cieľom zákonodarcu bolo pouţitím týchto formulárov umoţniť, aby konanie o odopretí vstupu prebehlo priamo na hraniciach, rýchlo a efektívne. Aj ţalovaný priznáva, ţe k odopretiu vstupu došlo aţ na oddelení hraničnej kontroly Čierna nad Tisou, teda po tom, čo ţalobcovi fakticky umoţnil vstup a niekoľkohodinový pobyt na území SR. Z uvedeného je
ţalobcu zrejmé, ţe ţalovaný konal v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov ako aj s Kódexom Schengenskych hraníc a umoţnením vstupu ţalobcu na územie SR stratil moţnosť vydať rozhodnutie o odopretí vstupu. Ak chcel ţalovaný ukončiť pobyt ţalobcu na území SR, mohol postupovať tak, ţe by bol začal konanie o administratívnom vyhostení, čo by bolo bývalo zákonným postupom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalobca má za to, ţe rozsudok krajského aj túto ţalobnú námietku nesprávne právne posúdil, resp. vada rozsudku spočíva vtom, ţe sa nedostatočne zaoberal touto námietkou z hľadiska právneho posúdenia vstupu, resp. svoje rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil. 14 10Sža/9/2015 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky alternatívne ţalobca navrhol, aby sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, v rámci ktorého by poloţil Súdnemu dvoru otázku o výklad článku 13 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a konkrétne toho, či je moţné odoprieť vstup štátneho príslušníka tretej krajiny na územie členského štátu Európskej únie aj po tom, čo fakticky uţ vstúpil na územie členského štátu Európskej únie. Porušenie práva na azyl Ďalšou ţalobnou námietkou ţalobcu bolo porušenie práva na azyl. Ţalobca v ţalobe uviedol, ţe: „Ţalobca ţiadal o udelenie azylu počas hraničnej kontroly na ţelezničnom hraničnom priechode Čierna nad Tisou ako aj na prvostupňovom správnom orgáne. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky ako aj právo Európskej únie takúto situáciu predvídajú a upravujú príslušný postup.
2 písm.
ustanovenia § 13 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, pretoţe v čase rozhodovania o odopretí vstupu ţalobcu na územie Slovenskej republiky ţiadal o udelenie azylu a teda neboli splnené podmienky pre odopretie vstupu ţalobcu na územie Slovenskej republiky. Ţalovaný ďalej v rozhodnutí o odvolaní tvrdí, ţe „v prípade odopretia vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa policajný útvar riadi v zmysle ustanovenia čl. 13 (Kódex schengenských hraníc) a nie
Správneho poriadku.“ Tento právny názor ţalovaného nie je moţné akceptovať.
rozsudku Súdneho dvora v prípade Costa v. ENEL, 6/64 „prednosť komunitárneho práva potvrdzuje článok 189 (teraz či. 249) Zmluvy o založení ES,
ktorého sú nariadenia „záväzné“ a „priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch“; toto bezvýhradné ustanovenie by stratilo význam, ak by členský štát mohol jednostranne zmariť jeho účinky právnym aktom odporujúcim komunitárnym predpisom“. Zásada prednosti Kódexu schengenských hraníc na postup pri odopretí vstupu je nesporná, keďţe zákon o pobyte cudzincov neupravuje postup pri odopretí vstupu. Nakoľko však Kódex schengenských hraníc neupravuje procesné oprávnenia cudzincov v súvislosti s odopretím vstupu, platí, ţe pokiaľ ide o ich dodrţanie, mal prvostupňový správny orgán postupovať v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou a teda aplikovať na prípad ţalobcu vnútroštátne právne normy a teda aj zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej ako „Správny poriadok“), resp. zákon o pobyte cudzincov. Nie je zrejmé na základe akej správnej úvahy dospel ţalovaný k záveru, ţe pri odopretí vstupu sa „má riadiť“ len Kódexom schengenských hraníc a nie aj vnútroštátnou právnou úpravou. Analogicky je totiţ moţné poukázať na priamu aplikáciu Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti vjednom z členských štátov (ďalej len ako „Nariadenie 16 10Sža/9/2015 Dublin III”) Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý v prípade začatia konania
Nariadenia Dublin III sa riadi týmto nariadením pri rozhodovaní o transfere, ale pokiaľ ide o dodrţanie procesných práv cudzincov postupuje rovnako ako pri ostatných ţiadateľoch o azyl, tzn., zabezpečuje im tlmočníkov na pohovor, oboznamuje ich s obsahom spisov pred vydaním rozhodnutia a pod. K tejto ţalobnej námietke sa Krajský súd v Košiciach vyjadril len veľmi stručne, keď uviedol, ţe „tvrdenie žalobcu o tom, že žiadal o azyl, žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom k tomu, súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, žalobca sa pred vydaním rozhodnutia o odopretí vstupu, k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia mohol vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. V konkrétnom prípade mohol teda žalobca na predloženom tlačive o odopretí vstupu na hranici, ktorý odmietol podpísať, konkrétne uviesť, že žiada o azyl, čo však žalobca neučinil. Zoznámenia žalovaného zo dňa 24.04.2014, kedy pricestoval na hraničný priechod v Ubli, kde požiadal o udelenie azylu a momentálne sa nachádza v Pobytovom tábore v Rohovciach." Dané odôvodnenie súdu nevychádza z posúdenia reálnych moţností ţalobcu, ktorý bol vo faktickej moci prvostupňového správneho orgánu, pričom z postupu správneho orgánu je moţné odvodiť, ţe tento svojím konaním sledoval záujem spočívajúci v odopretí vstupu ţalobcovi. Keďţe prvostupňový správny orgán so ţalobcom - po tom, čo mu fakticky umoţnil vstup a zotrvanie na území SR - nekonal za súčinnosti s riadnym, nestranným a nezávislým tlmočníkom, nemohol ani riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, najmä to, či nekoná s osobou, ktorá má záujem ţiadať o medzinárodnú ochranu. Je síce pravdou, ţe v predloţenom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu, avšak z konania ţalobcu, ktorý odmietol podpísať formulár o odopretí vstupu a ďalšie dokumenty, ako aj z toho, ţe na druhý deň po odopretí vstupu kontaktoval Ligu za ľudské práva emailom a od začiatku tvrdil, ţe sa pokúšal ţiadať o azyl, je moţné získať minimálne odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu ţalovaného. V neprospech ţalovaného je tieţ moţné pričítať skutočnosť, ţe so ţalobcom nekonal za prítomnosti riadneho tlmočníka, ale tlmočníkom bol príslušník Policajného zboru, čo v tomto prípade nemoţno povaţovať za splnenie procesných podmienok zo strany ţalovaného V takomto prípade a predovšetkým kvôli tomu, ţe do konania nebol ustanovený riadny tlmočník máme za to, ţe právo ţiadať 17 10Sža/9/2015 o azyl v prípade ţalobcu bolo porušené, a ţe právo ţiadať o azyl má mať vţdy prednosť pred odopretím vstupu, s čím počíta aj samotný Kódex schengenských hraníc (či. 13 ods. 1 Kódexu). Porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv Ţalobca uviedol v ţalobe, ţe jeho návrat na Ukrajinu bol porušením princípu zákazu vrátenia (tzv. princíp non-refoulement), ako aj ochrany zaručenej čl. 3 Dohovoru a odvolal sa na správu Úradu Vysokého Komisára OSN pre utečencov z júla 2013: „Ukraine as a country ofasylum. Observations on the situation of asylum-seekers and refugees in Ukraine"5, v ktorom UNHCR uvádza, ţe ukrajinský azylový systém potrebuje zásadné zlepšenia. UNHCR konštatuje, ţe absentuje účinná ochrana pred vrátením, spravodlivé a účinné konanie a vyzýva štáty, aby nevracali ţiadateľov o azyl na Ukrajinu. Mal za to, ţe v jeho prípade prvostupňový správny orgán tieto informácie nezohľadnil a ţiadnym spôsobom sa nevysporiadal s rizikami, ktoré mi na Ukrajine hrozia a to konkrétne odopretie vstupu do azylového konania, spravodlivé konanie a najmä, riziko návratu do krajiny môjho pôvodu - Beninu. Krajský súd v Košiciach nesprávne právne posúdil vec, keď uviedol, ţe ţalobná námietka týkajúca sa porušenia článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je irelevantná. V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Hirsi Jamaa a ostatní proti Taliansku (sťažnosť č. 27765/09, rozsudok z 23.02.2012) sa konštatuje, ţe zmluvný štát Dohovoru má povinnosť zabezpečiť dodrţiavanie práv uvedených v Dohovore kaţdému, kto sa nachádza pod jurisdikciou zmluvného štátu Dohovoru. ESĽP uviedol, ţe jurisdikcia štátu je daná v prvom rade územne. Jurisdikcia zmluvného štátu je
ESĽP zaloţená aj v prípade, ak agenti štátu operujúci mimo územia zmluvného štátu vykonávajú nad jednotlivcom kontrolu a právomoc. ESĽP jednoznačne uviedol, ţe aj v prípade, kde ide o kontrolu hraníc a povoľovanie vstupu, sú zmluvné štáty Dohovoru povinné dbať na zachovanie práv jednotlivcov uvedených v Dohovore a najmä rešpektovať absolútny zákaz zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru. V súvislosti s právom na účinný opravný prostriedok (čl. 4 Protokolu č. 4 Dohovoru), ESĽP uviedol ţe nedostatočný prístup k informáciám je hlavnou prekáţkou prístupu k azylovému konaniu. Zdôraznil, ţe kaţdý, kto je podrobený návratu, ktorého dôsledky môţu byť potenciálne nezvratné, má právo získať dostatočné informácie umoţňujúce mu získať účinný prístup k relevantnému konaniu, v ktorom môţe uplatniť svoje námietky (čl. 204 a 205 rozsudku). 18 10Sža/9/2015 Ţalobca má za to, ţe aj s ohľadom na citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je moţné dospieť k záveru, ţe právo ţalobcu na účinný prístup k azylovému konaniu, ako aj právo na tlmočníka a v tej súvislosti ochrana pre navrátením do krajiny, kde by mu mohlo hroziť zaobchádzanie v rozpore s čl. 3, boli porušené a ţe Krajský súd v Košiciach aj v tomto smere vec nesprávne právne posúdil. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia, sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V, ktorý vyplní orgán, ktorý oprávňuje vnútroštátne právo odoprieť vstup. Vyplnený štandardný formulár sa odovzdá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potvrdí prijatie rozhodnutia o odopreti vstupu prostredníctvom uvedeného formulára."
článku 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc: „Osoby, ktorým sa odoprie vstup, majú právo na odvolanie. Odvolanie sa podáva v súlade s vnútroštátnym právom. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Podanie takéhoto odvolania nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o odopretí vstupu odkladný účinok. Bez toho, aby bola dotknutá náhrada poskytovaná
vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, že sa v odvolacom konaní zistí, že rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodložené , právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup.“
článku 13 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc: „Pohraničná stráž zabezpečí, aby na územie dotknutého členské štátu nevstúpil štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol vstup odopretý "
článku 13 ods. 6 Kódexu schengenských hraníc: „Podrobné pravidlá, ktorými sa riadi odopretie vstupu, sú uvedené v časti A prílohy V. " 19 10Sža/9/2015
časti A prílohy V ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc: „ Pri odopretí vstupu oprávnený príslušník pohraničnej stráže vyplní štandardný formulár pre odopretie vstupu
vzoru v časti B. Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny tento formulár podpíše a obdrží jeho podpísanú kópiu. Ak štátny príslušník tretej krajiny odmietne podpísať formulár, príslušník pohraničnej stráže zaznačí takéto odmietnutie v časti formulára „pripomienky“. K námietke ţalobcu týkajúcej sa porušenie práva na tlmočníka ţalovaný uviedol, ţe z úradných záznamov policajtov, ktorí vykonávali hraničnú kontrolu ţalobcu, ako aj z úradného záznamu policajta vykonávajúceho stálu sluţbu a policajta, ktorý komunikoval so ţalobcom vyplýva, ţe pri vykonávaní úkonov súvisiacich s odopretím vstupu bol prítomný policajt ovládajúci anglický jazyk, s ktorým ţalobca komunikoval. Týmto policajtom boli ţalobcovi vysvetlené jednotlivé úkony a ich význam a taktieţ ďalší postup, ktorý sa bude vykonávať za účelom odopretia vstupu. Odopretie vstupu je upravené v článku 13 Kódexu schengenských hraníc. Ţalobcovi bolo vydané,
ustanovenia článku 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc, odôvodnené rozhodnutie, v ktorom sa uvádzajú presné dôvody odopretia vstupu. Uvedené rozhodnutie sa vydáva na štandardnom formulári uvedenom v časti B prílohy V. Kódexu schengenských hraníc. Policajti na hraničnom priechode majú vyššie uvedený formulár k dispozícií vo viacerých svetových jazykoch. Ţalobcovi bol tento formulár pretlmočený do anglického jazyka a z dôvodu pochopenia jeho obsahu bol ţalobcovi vydaný aj formulár s vyznačením dôvodu odopretia vstupu v anglickom jazyku. Ţalobca však odmietol podpísať aj prevzatie formulára v anglickom jazyku. Ţalobcovi bola odovzdaná aj písomná informácia o kontaktných miestach, ktoré sú schopné poskytnúť informácie o predstaviteľoch príslušných konať v mene štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s vnútroštátnym právom. Táto písomná informácia bola ţalobcovi odovzdaná a pretlmočená obdobným spôsobom ako formulár pre odopretie vstupu. K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, ţe osoba ktorá nespĺňa podmienky vstupu podpisuje uvedený formulár o odopretí vstupu nie z dôvodu, ţe súhlasí so skutočnosťami uvedenými vo formulári t. j., ţe súhlasí s odopretím vstupu, ale svojím podpisom iba potvrdzuje prevzatie uvedeného tlačiva. Prítomnosť policajta, ktorý so ţalobcom komunikoval v anglickom jazyku, ktorému ţalobca rozumel, je
právneho názoru ţalovaného postačujúca na vykonanie úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a z uvedeného dôvodu sa ţalovaný nestotoţňuje s právnym názorom ţalobcu, ţe došlo k porušeniu jeho procesného práva (právo na tlmočníka). 20 10Sža/9/2015 Prítomnosť tlmočníka počas vykonávania hraničnej kontroly, ako aj pri vykonávaní úkonov o odopretí vstupu neukladá ţiadna právna norma viď zákon o pobyte cudzincov, Kódex schengenských hraníc. Ţalovaný je toho názoru, ţe odopretie vstupuje moţné povaţovať za obdobu rozkazného konania, čo v praxi znamená, ţe po zistení dôvodu na odopretie vstupu (je nepochybné, ţe osoba nespĺňa všetky podmienky na vstup stanovené v článku 5 ods. 1 a nepatrí do kategórií osôb, ktoré uvádza článok 5 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc) Oddelenie hraničnej kontroly PZ vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie
ustanovenia článku 13 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc (štandardný formulár pre odopretie vstupu uvedený v časti B prílohy V. Kódexu schengenských hraníc). Z dôvodu, ţe rozhodnutie nadobúda účinnosť okamţite po jeho vydaní, ţe podanie odvolania nemá odkladný účinok, a z dôvodu, ţe rozhodnutie o odopretí vstupu musí byť vykonané neodkladne, ţalovaný nevidí ţiaden dôvod (ani právny dôvod) na pribratie tlmočníka. Odopretie vstupu nezakladá právne následky do budúcnosti. Ide o rozhodnutie, ktoré je vydané z dôvodu, ţe štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky vstupu v danom okamihu, t. j. v dobe keď sa pokúša prekročiť vonkajšiu hranicu. Z uvedeného vyplýva, ţe Kódex schengenských hraníc jasne definuje orgán ako aj obsah a formu v akej sa samotné rozhodnutie o odopretí vstupu vydáva, a teda nie je moţné uplatniť postup
vnútroštátneho práva (napr. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, kde je v rámci konania potrebné zabezpečiť aj tlmočenie osobe ak neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa konanie vedie). Kódex schengenských hraníc v čl. 13 a ani v prílohe V nevyţaduje, aby bol tento formulár pretlmočený osobe v jazyku, ktorému rozumie. Takáto európska právna úprava bola prijatá v záujme rýchleho a efektívneho a najmä jednotného konania na hranici vo všetkých členských štátoch. Na konanie o odopretí vstupu sa vnútroštátne právo vzťahuje aţ v druhostupňovom odvolacom konaní v súlade s čl. 13 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc. K námietke ţalobcu, ktorý poukazuje na čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, ktorý znie: „Kto vyhlási, ţe neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
odseku 2, má právo na tlmočníka“, krajský súd dal do pozornosti uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 157/2011-17 podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 Ústavy SR je zabezpečiť kaţdému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môţe v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy 21 10Sža/9/2015 komunikovať v ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa konanie vedie. V zmysle tohto článku Ústavy SR sa kaţdému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, ţe neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, ţe neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m.m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01). Ţalobca počas celého konania týkajúceho sa odopretia vstupu také vyhlásenie nespravil. To, ţe počas konania o odopretí vstupu nekomunikoval resp. komunikoval minimálne, neznamená, ţe nerozumel policajtovi, ktorý ţalobcovi vysvetlil všetky úkony, ich význam a ďalší postup týkajúci sa konania o odopretí vstupu. K námietke ţalobcu týkajúcej sa nemoţnosti odoprieť vstup na územie SR po faktickom vstupe na územie ţalovaný uviedol, ţe vzhľadom na špecifikáciu hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop sa ţalobca v čase od 04.50 hod. do 14.00 hod. nachádzal vo vestibule budovy Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru v Čiernej nad Tisou z dôvodu, ţe najbliţší vlak smerom na Ukrajinu bol vypravený z hraničného priechodu Čierna nad Tisou - Čop aţ o 14.41 hod. Tento hraničný priechod nie je vybavený tranzitnou miestnosťou, kde by účastník konania mohol počas konania odopretia vstupu zotrvať do odchodu najbliţšieho spoja na Ukrajinu. Ďalším dôvodom bolo aj to, ţe všetky potrebné úkony k odopretiu vstupu je moţné vykonať len v priestoroch budovy OHK PZ Čierna nad Tisou, ktorá je špecifická tým, ţe sa nachádza mimo hraničný priechod v meste Čierna nad Tisou, vzdialená cca 3 km od hraničného priechodu. Účastník konania počas celej doby zotrvania na OHK PZ Čierna nad Tisou bol „de jure“ v štádiu konania o odopretí vstupu a nebol mu na hraničnom priechode povolený vstup na územie SR.
ţalovaného prepravou štátneho príslušníka tretej krajiny na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou sa na jednej strane zabezpečuje prijatie opatrení, aby táto osoba nevstúpila na územie Slovenskej republiky nelegálne a na druhej strane zabezpečenie základných hygienických a sociálnych podmienok pre túto osobu (priamo na mieste, kde sa vykonáva hraničná kontrola nie sú takéto podmienky k dispozícii, sú tam výhradne iba sluţobné priestory, kde je vstup nepovolaným osobám zakázaný). Takáto preprava osoby na Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou nemôţe byť povaţovaná za vstup na územie Slovenskej republiky, pretoţe sa ňou sleduje v súlade s Kódexom schengenských hraníc prijatie opatrení na bezpečný a bezodkladný odsun osoby a zabezpečenie minimálnych hygienických a sociálnych štandardov. Navyše všetky úkony 22 10Sža/9/2015 súvisiace s odopretím vstupu sú po celý čas vykonávané jediným príslušným orgánom, ktorým je Oddelenie hraničnej kontroly Čierna nad Tisou v rámci jeho územnej pôsobnosti.
ţalovaného za vstup na územie Slovenskej republiky moţno povaţovať iba prípad, ak štátny príslušník tretej krajiny splnil všetky podmienky na vstup
čl. 5 Kódexu schengenských hraníc alebo by bol uplatnený iný postup v súlade s vnútroštátnym alebo medzinárodným právom (napr. ak by osoba poţiadala o určitú formu medzinárodnej ochrany). Táto zásada by nemala byť spochybňovaná miestom ani dobou, ktorú osoba strávi čakaním na opätovný návrat na územie odkiaľ pricestovala, v prípade ak jej bol odopretý vstup. K námietke ţalobcu týkajúcej sa porušenie práva na azyl a porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv ţalovaný uviedol, ţe ţalobca počas výkonu hraničnej kontroly, počas jeho prevozu na prvostupňový správny orgán a pri realizácii úkonov súvisiacich s odopretím vstupu a následnom zotrvaní na prvostupňovom správnom orgáne, ako ani pri prevoze z prvostupňového správneho orgánu na hraničný priechod za účelom výkonu odopretia vstupu neprejavil vôľu o udelenie azylu a ani nepoţiadal o azyl. Ţalobca po odopretí vstupu prvostupňovým správnym orgánom pricestoval dňa 24.04.2014 na hraničný prechod v Ubli, kde poţiadal o udelenie azylu. Migračný úrad dňa 19.08.2014 vydal ţalobcovi rozhodnutie, kde v zmysle § 13/1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov mu azyl nebol udelený a v zmysle § 13c/l zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov mu taktieţ nebola poskytnutá doplnková ochrana. Ţalobca dňa 09.09.2014 svojvoľne opustil pobytový tábor v Rohovciach, dňa 16.09.2014 bol vyradený z evidencie a dňa 26.09.2014 bolo konanie právoplatne ukončené. Keďţe ţalobca svojvoľne opustil pobytový tábor, kde sa mal zdrţiavať aţ do právoplatného ukončenia azylovej procedúry a jeho pobyt nie je známy, zdrţiava sa v schengenskom priestore neoprávnene. Ţalovaný uviedol, ţe preskúmal postup prvostupňového správneho orgánu a nezistil ţiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné vydané rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. Ţalovaný má zato, ţe svojim postupom nijako nepoškodil účastníka konania v jeho právach a právom chránených záujmoch. Ţalobca nepredloţil ani jeden relevantný a podloţený dôkaz na základe ktorého by bolo moţné rozhodnutie o odopretí vstupu zrušiť. 23 10Sža/9/2015 Na základe uvedených skutočností povaţujeme svoje rozhodnutie za zákonné a rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť. IV. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
článku 13 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z
vnútroštátneho práva, má štátny príslušník tretej krajiny v prípade, ţe sa v odvolacom konaní zistí, ţe rozhodnutie o odopretí jeho vstupu bolo nepodloţené, právo na opravu odtlačku pečiatky, ktorou sa odoprel vstup, a na opravu všetkých ostatných zrušení či dodatkov, ktoré vykonal členský štát, ktorý mu odoprel vstup.
článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu; b) majú platné vízum v prípade, ţe sa vyţaduje
nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti
článku 5 ods. 4 citovaného Nariadenia, odchylne od odseku 1: 25 10Sža/9/2015
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.