Obsah (4)

§ 167§ 243b§ 224§ 146

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., s

ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,

§ 167ods.

2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Dovolateľka tieţ namietala, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť. Tak, ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od

1. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Uvedené ustanovenie bolo účinné do
2. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku č. 335/2012 Z. z. bol odsek 5 vypustený. Od
3. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ 12 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu moţnosť nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu, ţe súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase jeho rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy Exekučného poriadku, v dôsledku ktorej, aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na konanie, súd prvého stupňa by uţ nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci zastavenia exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu, či pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou objasnenia veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním sporovým a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je zaloţené na posúdení platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo potrebné nariadiť pojednávanie. Súd pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a listinných dôkazov, ktoré predloţila, pričom námietky oprávnenej proti rozhodnutiu exekučného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho i dovolacieho konania. Preto nie je moţné súhlasiť s dovolateľkou, ţe nemala moţnosť vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu, ktorý vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola odopretá moţnosť na účinnú procesnú obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nenariadenie pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy nariadenie pojednávania v posudzovanej veci nebolo zákonom vyţadované a účelné a súčasne oprávnená mala moţnosť na procesnú obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú aj vyuţila. I keď teda súd prvého stupňa nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase jeho rozhodovania ukladal, nedošlo k odňatiu moţnosti konať oprávnenej pred súdom a túto vadu nie je moţné v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ust. § 214 O.s.p., keď o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebol splnený ani jeden jeho dôvodov (§ 214 O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, ţe vytýkané pochybenie súdu prvého stupňa po zmene právnej úpravy účinnej od
4. januára 2013 uţ nie je moţné účinne reparovať, 13 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 lebo prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti. V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej povinnej a vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní im ţiadne nevznikli. V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd 14 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhom oprávnenej na prerušenie konania. Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník. Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 15 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej ani vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní im ţiadne trovy nevznikli i keď im vzniklo právo na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 146ods.

2 prvá veta O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. 16 4 ECdo 46/2014 4 CoE 131/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. januára 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová